Priateľ
Perleť. Ako radi sa ňou urodzené dámy zdobia, ako radi nechávajú slnko láskať jej povrch a odrážať v ňom svoju krásu. I na Woolfeld padla perleť, i Woolfeld sa zaleskol jej odrazom. Slnko sa denno-denne skláňalo k zemi a jemnými bozkami rozligotávalo krajinu. Tak tomu bolo i dnešný večer s tým rozdielom, že jeho krvavé lúče bozkávali čepeľ meča. Ha, slnce, aké si len povrchné, rovnako rado sa láskaš s čistým snehom ako s chladnou oceľou, nástrojom ktorý už odňal mnoho životov.
- Čo sa uškŕňaš? - opýtal sa ma. Ignoroval som ho. Nedokázal som odtrhnúť oči od tej vášnivej hry slnka a meča.
- Počuješ?! - povedal hlasom, v ktorom bolo cítiť hnev, strach a slzy.
- Je tu hádam niečo vtipné? Je niečo vtipné na situácií do ktorej si nás dostal? - odhodil meč a tým ma vytrhol z mojich úvah.
Pozrel som do jeho tváre. Do tej nepeknej tvare zbabelca pokrytej trojdňovým strniskom:
- Sám dobre vieš, že nebyť mňa, už si tu nemusel byť. Vari by si teraz radšej stál na bojisku a čakal, kým sa nájde niekto schopnejší ako ty a zabije ťa? Pozri sa na seba, ako dlho myslíš, že by to trvalo?
Chvíľu to vyzeralo, akoby ma chcel udrieť, zaťal päste:
- Ja...
- Len mne, jedine mne vďačíš za svoj biedny život - nenechal som ho dokončiť.
Akékoľvek ďalšie snahy o jeho odpoveď prerušilo vŕzganie snehu pod ťažkými vojenskými topánkami.
- Deje sa niečo? - spýtal sa Dartes po tom, čo sa vynoril zo smrekovej húštiny.
- Čo asi by sa malo diať? - zavrčal chlapec červený od jedu
- Počul som nejaké zvuky, myslel som, že si na mňa volal.
- Myslíš že bez teba nedokážem ani chvíľu vydržať?
- Fajn! Zjavne na dialóg nemáš náladu.
O niekoľko minút sa táboriskom nieslo rytmické chrápanie muža prikrytého čečinou. Chlapec opäť sedel a bezmyšlienkovite hľadel do ohňa. Pristúpil som k nemu a riekol:
- Chcem, aby si ma teraz dobre počúval. Nie je všetko zlato čo sa blyští. Pod rúškom priateľstva sa môže skrývať lesť. Čím ti Dartes dokázal svoje priateľstvo? Bol to on, kto ťa vytiahol zo šlamastiky na moste pod Ousburgom? Bol to on, kto ťa zachránil pred istou smrťou na bitevnom poli? Nie! Myslím, že už som ti dokázal, že som jediný, komu na tebe záleží. A chcem ti povedať ešte jednu vec. Pozri sa na Dartesov tesák, krásna zbraň, dokonale udržiavaná a schopná v okamihu vniknúť do ľudského tela. Všimni si, ako sa snaží mat ho vždy na dosah ruky. Prečo to asi robí? Predstav si, že ti jedného krásneho dňa tú nádhernú čepeľ vrazí do hrude.
Chlapcovi akoby opäť uviazli všetky slová a argumenty v hrdle. Otočil sa na druhú stranu a po hodnej chvíli myšlienok a zápasov so samým sebou zaspal. Iba ja som ostal hore preklínať lunu, že svet dokonale odetý do tmy znesväcuje svojim svetlom.
Akýsi básnik mi raz povedal: „Hmla padá na krajinu ako ťažký závoj, ako závoj padá a mätie ľudské zmysly“. Vtedy určíte netušil, koľko pravdy sa v jeho slovách skrýva. Áno hmla ako závoj ukrýva to, čo ma ostať ukryté. A kto má rozum nech si mienku utvorí, koľko párov nôh štyri stopy vytvorí.
Náhle som spomalil, nebolo to nič nezvyčajné, však na tejto strastiplnej ceste sa neraz stalo, že ktorýsi z nás potreboval zastať a oddýchnuť si, alebo poopraviť vystroj.
- Hej, vy dvaja, - zakričal som z plných pľúc proti stene hmly - postojte chvíľu a počkajte ma.
Avšak Dartes na moje slová nereagoval, nezmenil dokonca ani tempo pevného vojenského kroku. Samozrejme, akoby aj mohol...
- Nepočul si ho? Stoj! - oboril sa naňho mladý. Dartes sa len otočil, nechápavo pokrútil hlavou a pokračoval ďalej. Po chvíli som dobehol mladíka.
- Niečo mi tu nesedí - zdôveril sa mi - Nezdá sa ti, že sa Dartes sprava nejako divne? Úplné ťa ignoruje, akoby si pre neho bol len vzduch.
Jeho oči plné otázok a strachu ma prinútili vysloviť to, čo som si už týždne pripravoval. Nie, už som s tým nechcel otáľať.
- Počúvaj ma teraz pozorne. Už dlhšiu dobu mám podozrenie, že s Dartesom nie je niečo v poriadku. To, ako sa na nás pozerá keď sa rozprávame, to, ako kŕčovito zviera dýku zakaždým, keď ho vyrušíš, to, ako ma vytrvalo ignoruje. Nechcel som ti to hovoriť, ale domnievam sa, že Dartes nie je úplne človek.
- Ako to myslíš?
- Nikdy si nepočul o ľuďoch čo sa po nociach v mesačnom svite menia na beštie? O ľuďoch, čo sa navonok javia ako verní priatelia a pod rúškom tmy slintajú nad tvojom krkom?
Bolo vidieť, že začína chápať, veď ako chlapec určite neraz počul od potulných dedinských rozprávačov príbehy o vlkolakoch, vampíroch, alebo číhavcoch, a tak som pokračoval:
- Poviem ti to tak, ako to je. Mám strach... Mám strach, lebo zajtra sa už ráno zobudiť nemusím.
Chlapec mi s obavami položil otázku, ktorej odpoveď už dopredu vedel:
- Čo teda urobíme?
Toho večera pršalo. V malej jaskyni, do ktorej sme sa na noc uchýlili, plápolal slabý ohník, vytvárajúc na stenách tieňohru. Avšak chlapec bol už priveľmi nervózny, aby si všimol, že v tejto hre tieňov niečo nehrá. Všakže, koľká zrada na stene, jeden ohník a len dva tiene...
- Urobíš to ešte dnes?
Mlčal, hypnotizovaný tancom plameňa. Pohŕdal som ním, takými ľuďmi ako on. Slabými, naivnými ľuďmi, bez kúska cti a hrdosti, neschopnými odolať. Ľuďmi závislými od silnejšieho. Aj keď trpezlivosť patri medzi moje prednosti, už som ju s ním začal strácať.
- Už si zabudol? To sa chceš stávať mužom po celý svoj život a nakoniec aj tak zomrieť ako žena! Vzchop sa už konečne! Mužov z nás robia práve tie činy, ktoré robíme proti svojej vôli.
Divoký severák, ktorý sa tej noci prehnal ponad borovice Woolfeldu bol jediný, kto počul diabolský smiech vychádzajúci z praskliny v žulovom brale jaskyne, zarastenej machom a papradím. Len on mohol niesť zvesť o víťazstve a spokojnosti jeho pôvodcu. Zvesť o mojom víťazstve. O mojom ďalšom víťazstve nad ľudskou slabosťou a človekom samým. A tak som odišiel z temných hvozdov Woolfeldu, z ktorých práve mäkký jarný dážď zmýval posledné zvyšky perlete. Odišiel som nechávajúc chlapca temným myšlienkam, temným ako som ja sám. Moja úloha tu už bola splnená, odišiel som hľadať nového priateľa. A ktovie, možno sa čoskoro stretnem práve s tebou...
Partneri
