Autor: Marcus (transilvania@pobox.sk)
Pomaly som kráčal nočným tichým parkom. Noc bola príjemne teplá, ako sa na letnú noc patrí, a ja som bol v príjemnom alkoholickom opojení, presne tak, ako sa na letnú noc strávenú v bare patrí. Pravidelný štrkot štrku spôsobený mojimi krokmi som ani nevnímal, pretože som sa snažil sústrediť na každý pohyb, ktorý spravím. Rozmýšľal som, prečo chodím týmto parkom už pár týždňov sám. Vlastne je tomu tak od chvíle kedy to všetko začalo.
Bolo to asi pred dvoma týždňami, keď som tadeto išiel vo veľmi podobnej nálade.
Sústrediť sa na každý pohyb a ešte v sebe udržať plný mechúr moču, to nie je vôbec jednoduché. Ale aby som veľmi neodbočoval.
Príjemný nočný vzduch som nasával do pľúc, keď som zrazu začul zvláštny zvuk.
Z prvu som mu ani nevenoval pozornosť, už zo spomínaných príčin.
No keď sa ten zvuk ozval znovu, vedel som , že to nie je len tak niečo. Bolo to vlčie vytie. Teda aspoň sa mi to tak zdalo.
Zrýchlil som krok, aj keď je pravda, že až tak rýchlo som nešiel, ale aspoň sa mi zdalo, že idem rýchlejšie.
Hlavu som otočil až príliš rýchlo, lebo obraz prišiel i niekoľko sekúnd neskôr.
Musel som vyzerať dosť komicky, keď som tam stál a snažil sa zaostriť na niečo v tme.
No v každom prípade sa mi to zábavné vôbec nezdalo.
Vlčie vytie sa opäť ozvalo, no teraz už bolo oveľa bližšie. Za sebou som začul pohyb. Prudko som sa otočil.
Zase prirýchlo.
Po pár sekundách som zistil, že to bolo skutočne vlčie vytie. Ten vlk bol obrovský.
Nikdy som síce žiadneho vlka na vlastné oči nevidel, ale tento musel byť zo všetkých najväčší. Aspoň sa mi tak vtedy zdal.
Úplne som zmrzol. Stál som na mieste a čumel na tú horu ako sa pomaly približuje. Bolo mi jasné , že takému niečomu neujdem ani keby som bol triezvy a nie to ešte v tomto stave. Vlk sa zrazu rozbehol. V zlomku sekundy som ležal na chrbte a ruku som mal v jeho tlame. Zuby ostré ako britvy mi prešli mäsom až na kosť. Opäť sa ozvalo zavytie.
Tento raz moje.
Neviem či práve môj strašný vreskot zahnal tú potvoru, alebo to bolo niečo iné, ale v tej chvíli mi to bolo úplne jedno. Rýchlo som vstal a a snažil sa čo najskôr dostať domov. Pri behu som si uvedomil, že už nepociťujem potrebu zadržiavať moč...
O pár desiatok minút som bol doma. Zamkol som byt , pozapínal všetky svetlá a rýchlo si išiel vymyť ranu. Keď so si vyzliekol košeľu skoro som omdlel.
Ruka bola na sračky.
Koža mi z nej visela ako handra a na pár miestach mi bolo dokonca vidno kosť. Krv mi tiekla prúdom. Sám som bol prekvapený , že som ešte nevykrvácal.
Keď som si vymýval ranu ozvalo sa ďalšie zavytie.
Opäť moje.
Ešte tú noc som išiel do nemocnice. Keď sa ma lekár pýtal čo ste pre boha robili a ja som mu odvetil že ma kusol vlk objavil sa v jeho očiach taký zvláštny výraz. Niečo medzi prekvapením a váhaním či nemá zavolať psychiatra.
Nakoniec stačilo keď mi ruku zašil, o čom som osobne vážne pochyboval.
Dostal som aj niečo proti besnote.
Na druhý deň ráno som sa cítil strašne. K bolesti hlavy sa pridala aj strašná bolesť v ruke a aby toho nebolo málo mal som aj teploty. Celé dni som ležal v posteli a potil sa. Nevládal som poriadne chodiť a keď som prešiel pár metrov bolo mi ešte horšie.
Asi po štyroch dňoch bolesti zrazu ustúpili. Teploty zmizli a čo bolo ešte zaujímavejšie ruka sa skoro úplne zahojila. Počas ďalších dní som zistil, že môj zrak sa vylepšil. Dovtedy toľko nenávidené okuliare som už nepotreboval. Dokonca aj sluch a čuch som mal bystrejší.
Nevedel som či som sa zbláznil, alebo ešte niečo horšieho.
Doktor, ktorý mi vyberal stehy nechápal, ako je to možné. Vraj sa takéto zranenia hoja aj niekoľko mesiacov.
O týždeň som bol opäť v bare s priateľmi a zabával som sa .
Zistenie, že po šiestich pivách sa mi ešte ani nezačala točiť hlava, mi náladu zlepšilo ešte viac.
Cestou domov som išiel opäť cez park. Ani neviem prečo, ale chcel som tadiaľ ísť. Mesiac bol v splne a ja som sa opäť nadýchol čerstvého vzduchu.
Keď som sa zahľadel na mesiac vedel som, že niečo nie je v poriadku. Telom mi prešla ostrá bolesť, ktorá ma zrazila na kolená. Chvíľu som od bolesti nemohol ani dýchať. Telo mi pokryla vrstva srsti. Asi o desať minút som stál v tichom, nočnom parku.
Začul som známe vytie. Ale teraz to nebolo vytie. Nie, bola to pieseň. Pieseň vlkodlakov.
FAQ
Hľadať
Členovia
Registrovať
Prihlásenie
