HuSä

Autor: Laguna
,,Chrám Zlatého draka sa svojím vzhľadom a postavením podobá viac na pevnosť , než na domov mníchov“
Každý, kto túto fantastickú stavbu uvidel a pomyslel si tieto slová, nebol ďaleko od pravdy, pretože chrám neobývali mnísi, ale paladínsky rád Zlatého draka, ktorých niektorý zaklínači a čarodejnici volali aj Lovci démonov.
  Chrám stál v údolí, ktoré podľa  hustých lesov a prstenca smaragdovozelených hôr, ktoré ho obklopovali ako tá najmocnejšia hradba, už od vekov všetci nazývali Smaragdovým.
Do údolia viedla len jediná cesta , tá však bola prehradená  mocnou hradbou z bieleho kameňa, známeho ako orihalkon- kameň svetla. Po oboch stranách hradby sa týčili vysoké veže s cibuľovitými strechami, ktoré slúžili ako strelecké posty pre lučštníkov a balisty. Veraje brány, ktorá bola tak široká, že ňou mohlo prechádzať až päťdesiat jazdcov vedľa seba naraz, boli vykované z čistého mithrilu. Okrem tejto brány bol vchod istený ešte padacou mrežou, ktorá sa spúšťala dva kroky za bránou. Mreža bola zhotovená z tajomného červeného kovu, ktorý klerici z chrámu volali ilithin- dračie šupiny, pretože farbou veľmi pripomínal pancier červeného draka. Budova chrámu bola postavená tiež z orihalkonu stála na malej vyvýšenine a zaberala skoro tretinu celého údolia. Tvorilo ju vlastne viacero budov spojených do jednej množstvom chodieb, schodíšť, mostíkov a menších hradieb. Chrám vynikal aj svojimi vysokými vežami s rovnými strechami, ktoré slúžili ,ako rozhľadne a bolo z nich vidieť na míle ďaleko.
  Na najvyššej z nich stál asi sedemnásťročný mladík. Bol stredne vysokej  postavy mal oblečené široké čierne nohavice, bielu ľanovú košeľu a modrú vestu, ktorá mala na chrbte striebornou niťou vyšitý symbol chrámu. Krížom cez tento emblém mu na čiernom remeni visel ťažký obojručný meč s hlavicou vytepanou do tvaru šesťcípej hviezdy a záštitou  smerujúcou k čepeli. Na rukoväti bolo runovým písmom vyryté meno nositeľa zbrane „Laguna“. Ten stál v miernom predklone a nohou sa opieral o kamenné zábradlie, tmavohnedé vlasy mu povievali vo vetre a jeho hnedé oči sa upierali ponad bránu na hustý les. Vedel , že práve tam sa nachádza strieborný strom, ktorý ho neustále  k sebe  lákal a vábil, myslel či práve tento strom mu neodpovie na otázku: ” Kto som a odkiaľ
pochádzam ?“ Z myšlienok ho vytrhol dievčenský hlas:
,,Znovu snívaš ?“ Laguna podľa hlasu ihneď spoznal veľmajstrovu dcéru. Bola stredne vysokej štíhlej postavy, mala tmavé nakrátko ostrihané vlasy a hnedé oči ktoré vždy žiarili, ako dve hviezdy podľa nich dostala aj meno: Elanor- zlatá hviezda. Elanor nebola , ako jej rovesníčky. Nielenže  bola  krásna ale vynikala aj múdrosťou dôvtipom a šikovnosťou. Ako veľmajstrova dcéra dokonale ovládala rôzne druhy zbraní, vynikala najme v boji s dvoma krátkymi mečmi a v streľbe z kuše sa jej nik v chráme nevyrovnal. Laguna k nej niečo cítil, no vždy keď na to pomyslel ihneď ten cit v sebe zaprel.
,,Nie, nesnívam , len som premýšľal kto vlastne som a odkiaľ pochádzam.”
„Ale to už predsa dávno vieš, voláš sa Laguna , si paladinom rádu Zlatého draka a môj otec ťa chce okamžite vidieť!”
„Kiežby to bolo také jednoduché,“ odpovedal  Laguna a pozrel sa na Elanor, keď ju uvidel opantala ho strašná túžba dotknúť sa a povedať jej tie dve kúzelné slová: „Ľúbim ťa !” všetko však zostalo len pri túžbe , Laguna sa prudko otočil a rozbehol sa ku schodom, keď k ním dobehol ešte zavolal:
,,Veľmi rád by som si ešte pohovoril , ale poznáš pravidlo, majster nesmie nikdy čakať na svojho rytiera!“
                                                                   
                                                                         *******    
Keď mladík, celý zadýchaný od krkolomného behu po schodoch, dobehol pred ťažké dubové dvere veľmajstrovej komnaty, najskôr tri razy zaklopal a potom, ako káže kódex vytasil svoj meč oprel sa oň, sklonil hlavu a pokľakol na jedno koleno. Dvere mu otvoril muž okolo päťdesiatky a tým mužom nebol nik iný, ako hlava rádu veľmajster Nirónius. Veľmajster bol človekom činu múdrosti a sily, čo dokazovala aj jeho funkcia preláta rádu , ako aj tri dlhé jazvy  po vlkodlačích pazúroch ťahajúcich sa od ľavého oka až po bradu. Bol vysokej svalnatej postavy a mal veľmi prívetivý pohľad.
„Volal si ma majster?” , opýtal sa Laguna pokorným ,ale jasným hlasom.
„Áno volal, ale predtým než  ti poviem dôvod chcem ťa poprosiť, aby si prestal s tými obradmi uvítaniami veď si skoro ako môj syn. Videl si niekedy Elanor predvádzať tieto smiešne pozdravy ?”
„Nie  majster”,  odpovedal mladík celý v rozpakoch,
,, Ale kódex to prikazuje.”  
,, Kódexy sú na to, aby ich nikto porušoval, no nie?“ zasmial sa Nirónius a dokonca  ani skoro vždy vážny Laguna sa neubránil úsmevu.  
,,Ale poďme k veci.“ povedal teraz už vážnym hlasom veľmajster a usadil sa v pohodlnom kresle za svojím pracovným stolom, rukou pokynul  mladíkovi, aby si sadol do kresla oproti.
,,Zavolal som  ťa pretože mám pre teba niekoľko otázok ale aj odpovedí.”
„Pýtaj sa na čokoľvek majster.”
„Znova si počul volanie stromu?”
„Áno a v posledných dňoch ho počujem čoraz hlasnejšie a častejšie.”  
„A vieš prečo je to tak ?“
„ Nie neviem , no cítim ,že je nejako spojený s mojím pôvodom.”
„Si veľmi  bystrí synak, teraz ti poviem jeden príbeh.” Laguna mal príbehy veľmi rád, najmä keď ich rozprával taký skvelý rozprávač ako bol Nirónius. (Lagunovi dokonca párkrát napadlo, že by z neho bol aj vinikajúci bard). Chvíľku bolo ticho a potom Nirónius konečne začal:
„Bolo to pred sedemnástimi rokmi, na dedinu ktorá stála asi míľu od Lesa Tieňov  neustále útočili zvláštne, orkom podobné bytosti. Ťažkej úlohy pomôcť tejto dedine sa ujalo asi päťdesiatich paladinov, potom, čo sa dokonca aj kráľovskí gardisti odmietli čo len priblížiť k tomu ”prekliatemu lesu”. Obyvatelia ich vítali, ako záchrancov a hrdinov, a rytieri sa ihneď dozvedeli, odkiaľ tie záhadné bytosti útočia. Všetci dedinčania ukazovali na Les Tieňov. Vodca paladinov sa po krátkej porade s priateľmi rozhodol , že vstúpia do lesa tajomných útočníkov vystopujú a ak to bude potrebné všetkých do jedného zneškodnia. Už po vstupe do lesa ich napadla malá skupina týchto bytostí, no pre päťdesiatich paladinov to neboli nijaký súperi. Behom piatich minút ležali všetci útočníci mŕtvy a vtedy sa im mohli lepšie prizrieť. Vzhľadom to boli orkovia, no silou a aurou, ktorá z nich sálala sa viac podobali na démonov. Jeden z nich  mal na krku amulet s vyrytou mapou Lesa Tieňov. Bol na nej označení strom a pod ním v orkskej reči nápis „brána“. Paladini sa ihneď vydali tam, kde mala podľa mapy byť tá tajomná brána. Po pár hodinách cesty  dorazili k čistine, uprostred ktorej stál strieborný strom a vôkol neho celá družina demoorkov (ako ich nazvali).Bola ich asi päťnásobná presila, no veliteľ vedel že musia za každú cenu skoncovať s tým zlom. Všetci s ním súhlasili a ihneď demoorkov napadli. Asi po hodinovej bitke ležala väčšina demoorkov mŕtva iba malá, asi desaťčlenná skupinka sa úspešne bránila a odrážala výpady. Vtedy si jeden mladý rytier všimol zvláštnu auru, ktorá obklopovala demoorka zaodiateho v zlatom plášti. Podľa jeho správneho úsudku to bol šaman. Mladý paladin sa nedbajúc na akékoľvek nebezpečie vrhol rovno naňho a jedným švihom odťal šamanovi hlavu. Z rany po odťatej hlave vytryskla zelená tekutina ktorá zaliala tvár mladého bojovníka a zapôsobila ako kyselina. V momente smrti šamana padli mŕtvy aj posledný demoorkovia. Paladini bitku síce vyhrali, ale za krutú daň dvadsiatich šiestich mŕtvych a piatich ranených. Mŕtvych pochovali na kraji lesa pri veľkom obelisku na ktorý vyryli ich mená a runy ochrany, aby žiaden nekromancer, démon, alebo len obyčajný zdochlinožrút nemohol narušiť ich večný spánok. Keď sa ranený znova postavili na nohy a mohli  jazdiť (vďaka uzdravovacej moci paladinov to bolo behom hodiny), zberali sa na návrat do chrámu, keď zrazu začuli detský plač, ktorý prichádzal od stromu pri ktorom sa skvel vstup do jaskyne. Veliteľ vykročil tým smerom. Jaskyňa bola neveľká a v jej strede bola kolíska a v nej ľudské dieťa. Bolo zabalené do belasej látky pomaľovanej tajomnými symbolmi. Dieťa obklopoval neuveriteľne silná aura, avšak nebola dobrá ani zlá. Veliteľ  sa rozhodol vziať chlapca do chrámu, vychovať z neho paladina  a jeho obrovskú duchovnú silu premeniť na silu dobra.  
Keď veľmajster skončil, nastalo chvíľu ticho, potom vstal a zo skrine z čierneho dreva vybral malú truhlicu. Položil ju na stôl a vybral z nej do štvorca poskladanú látku. Laguna si vtedy uvedomil, že to dieťa z príbehu je on a veliteľ paladinov Nirónius. Starý prelát medzitým na stole rozostrel látku a ukázal na šesť zvláštnych rún, aké Laguna ešte nikdy nevidel.
„Tu je napísané „Laguna“. Tvorca tohto posolstva pravdepodobne chcel, aby si sa tak volal. Je to však jediné, čo sa nám za celých sedemnásť rokov podarilo rozlúštiť.”  potom Nirónius znovu poskladal látku, uložil ju do truhlice a podal ju Lagunovi so slovami:
”Zober si ju, možno ti pomôže odhaliť tajomstvo tvojho pôvodu a tak zároveň nájsť pokoj. Ale teraz druhý dôvod prečo som ťa zavolal: včera prišiel z dediny pri Lese Tieňov posol, aby nás požiadal o pomoc. Vraj ich dedinu znova napadli démoni a niekto by tam mal zájsť zistiť aká je situácia, podať hlásenie alebo ak to bude v jeho moci problém vyriešiť sám. Myslel som, že ty teraz budeš mať o to poslanie najväčší záujem , tak čo mi odpovieš?”
„S radosťou tam pôjdem majster,” odpovedal Laguna radostným hlasom a skoro vyskočil zo stoličky.
„Vedel som že to tak nejako dopadne. V izbe už máš pripravené všetko čo budeš potrebovať, teraz sa choď pripraviť mal by si vyraziť behom dvoch dní.” Laguna vstal uklonil sa a rozbehol sa do svojej izby.
                                                               
                                                                             *****
„Je to pravda, že odchádzaš ,” opýtala sa Elanor potom čo vletela ako fúria do Lagunovej izby. „Áno je.” odpovedal jej mladík a zapol sponu pri krku na krúžkovej košeli.
”Prečo si mi to nepovedal skôr?“
„Pretože  poslanie som dostal dnes ráno.”
”Aké poslanie, ak sa smiem spýtať ?”
”Pri lese tieňov sa zasa objavili démony.?
” A pri tej príležitosti navštíviš strieborný strom a budeš pátrať po tom odkiaľ pochádzaš všakže?” Laguna hľadel na Elanor pohľadom plným prekvapenia.
”Nehľaď na mňa ako na zjavenie, viem odkiaľ si sa  tu vzal, otec mi raz rozprával o boji s demoorkami, a domyslieť si že to dieťa si ty už bola hračka.”
”Vidím, že si ma prekukla,” zasmial sa Laguna
”Chcela si ešte niečo?”      
”Áno, chcela som ti dať toto,” odpovedala dievčina a vytiahla lesklú dýku.
”Je vyrobená zo zliatiny striebra a medi a k tomu sú v nej ukryté sily všetkých mágii aké existujú dokonca aj čiernej dokáže zabiť čokoľvek Démona, licha, golema, človeka a vôbec všetko čo žije aj nežije. Myslela som, že sa ti bude na tvojej ceste hodiť.”
”To vieš že áno, veľmi ti ďakujem” odpovedal Laguna a zobral si od nej dýku.
Znova si uvedomil, že k nej niečo cíti, a že to niečo je láska. No teraz cítil aj niečo iné bolo to volanie dobrodružstva a hlad po poznaní svojho pôvodu.
                                                               
                                                                          *******
Laguna lenivo otvoril oči, aj keď bolo ešte len skoré ráno slnko svietilo tak jasne akoby sa už blížilo poludnie na ceste bol už tri dni a podľa plánu mal dnes večer prísť k dedine pri Lese Tieňov. Rýchlo vstal a natiahol na seba svoju krúžkovú košeľu na chrbát si prehodil pochvu s mečom , batoh so zásobami a rezkým krokom vykročil po ceste k dedine. Neprešiel ešte ani päť krokov keď, za stromom pod ktorým spal začul nejaký šramot. Ihneď tasil meč a vrhol sa bokom, tým unikol malej vrhacej sekere ktorá by ho bola určite zasiahla rovno do hlavy.
Skôr než sa stihol postaviť na nohy vystúpilo spoza okolitých stromov asi sedem orkov, a spozoroval medzi nimi aj jedného vlkolaka. Koho to tu máme,” prehovoril obrovský ork, ktorý bol pravdepodobne  kapitánom týchto lotrov.
”Smiem vedieť s kým mám tú česť, ” spýtal sa Laguna a oprel sa  o meč.
”Počuli ste to, tento holobriadok ešte nepočul o tieňových dýkach”          
”Ale áno počul som o skupine ktorá sa volá tieňové dýky, vraj je to banda zbabelcov čo ani nevie bojovať pretože vždy útočí od chrbta ”  
”Však my ti ukážeme, ako vieme bojovať. Naňho chlapci, kto mi prinesie jeho hlavu, dostane odomňa mešec zlata”
Útočníci obstúpili rytiera zo všetkých strán a vrhli sa naňho. Prvý sa sám napichol na Lagunov meč a druhý stratil ruku skôr než si stihol čokoľvek uvedomiť. Podobne skončil tretí a štvrtý bandita. Piaty sa tesne vyhol mladíkovmu úderu a ihneď naň zaútočil ťažkou obojstrannou sekerou. Laguna pustil meč zachytil sekeru za porisko, tesne pod ostrím. Orka kopol kolenom, na ktorom mal oceľový chránič do slabín a jeho vlastnou sekerou mu rozčesol hlavu. Ostatní banditi sa dali na útek a na bojisku ostal len kapitán, ktorý prekvapene civel na Lagunu.
„Vyzerá to na koniec Tieňových dýk,“ zasmial sa Laguna, odhodil ťažkú sekeru a zohol sa po svoj meč. Skôr než ho však stihol zdvihnúť zasiahli ho do boku pazúry vlkolaka, ktorý sa ako blesk vyrútil spoza veľkého kameňa.
„Vyzerá to na koniec bojovníka s veľmi nevymáchanou hubou,“ poznamenal ork sarkasticky a potľapkal vlkolaka po pleci doraz ho priateľko a ten mešec zlata si naozaj zaslúžiš.”
Vlkolak súhlasne pokýval hlavou a vykročil k poloomráčenému Lagunovi, ktorý sa začínal zviechať zo zeme. Vo chvíli keď sa vlkolak chystal  zaťať pazúry do mladíkovho krku  vrhla sa naňho svalnatá a trochu prihrbená postava v zelenom plášti s kapucňou na hlave. Ork to spozoroval rozohnal sa kladivom, aby Lagunovi rozbil hlavu na kašu, no v polovici cesty ním trhlo. Z hrdla skrz naskrz  prestreleného šípom sa mu vydral smrteľný výkrik a sklátil sa na zem vedľa prekvapeného Lagunu. Spoza stromu vystúpila postava oblečená tiež v zelenom, s lukom v ruke a podľa jeho lukostreleckej zručnosti ho Laguna odhadol na elfa. Medzitým sa vlkolakovi podarilo celou váhou priľahnúť tajomného útočníka no skôr než mu stihol zasadiť smrteľný úder, útočník ho šikovne odkopol a z puzdra, ktoré mal na chrbte vytrhol oštepu podobnú zbraň so strieborným hrotom a celou silou ju zarazil vlkolakovi do papule čo ho okamžite usmrtilo.
“Nič ti nieje,” opýtal sa lukostrelec a pomohol paladinovi vstať. Laguna si všimol malú jazvu cez jeho oko, ktorá svedčila o bitkách, ktoré prežil. Mal hlavu hrdo vztýčenú a z očí mu sršala nepoddajnosť. Tmavo-plavé vlasy, akoby s nádychom do zelenej mu padali po plecia. Elf mal zvláštnu charizmu hrdosti a priateľskosti.
„Nie nič brnenie splnilo svoj účel, aj keď mám asi zlomené rebro. Ďakujem tebe, aj tvojmu spoločníkovi. Aj keď to nerád priznávam, ale zachránili ste mi život.”
Lukostrelec však pokrútil hlavou: „To nie je môj spoločník, ja týmto krajom len prechádzam, ale pozri ide sem môžeme sa ho spýtať čo je zač.” Bojovník s oštepom k ním prišiel a stiahol si kapucňu. Laguna ihneď zdvihol meč a bol pripravený kedykoľvek zaútočiť, pretože jeho druhý záchranca nebol človek ani elf. Bol vlkolak.
„Zadržte,” zavrčal, a ihneď zmenil podobu na ľudskú.
„Neublížim vám , hľadám istého mládenca, ktorý hľadá tajomstvo svojho pôvodu a volá sa Laguna. Tak sa mi zdá, že som ho práve našiel, alebo sa mýlim?”  
„Nie nemýliš sa.” , odpovedal mu paladin, ale meč stále nespustil.
„Prečo ma hľadáš?”
„Pretože budeš potrebovať moje služby sprievodcu pri ceste k Striebornému stromu.”
„Odkiaľ vieš, že sa tam vyberám? A vôbec, kto si a prečo mi chceš pomáhať?”
„Volám sa Lykanius, pre priateľov Lykan, o tvojej ceste a poslaní viem od mojich priateľov, ktorý neustále krúžia nad chrámom Zlatého draka.” Odpovedal vlkolak a ukázal na oblohu kde ako dva čierne body krúžili kane.
“Pomáhať ti chcem pretože som vládca Lesa Tieňov, a na zlo ktoré sa v ňom znova usídlilo sám nestačím a verím že keď ti pomôžem nájsť pokoj tvojej duše, ty mi pomôžeš nastoliť pokoj a poriadok v mojom lese. Tak čo, súhlasíš?”
“Súhlasím Lykanius,” povedal Laguna a podal mu ruku.
„Ak prijmete do svojho spolku ešte jedného vynikajúceho lukostrelca, som vám k službám Mimochodom, volám sa Michael Thyl`abell, čo v našej reči znamená Súmračná pieseň. Som Lovec zo Zeleného hvozdu, prípadne si privyrábam ako bard,” povedal elf, ktorý bol až doteraz ticho ako myška, čo sa zjavne dosť priečilo jeho uvravenej náture.
„Bude nám cťou, Michael Thyl`abell, ak sa s nami vydáš na cestu za dobrodružstvami,” odpovedali  jednohlasne.
Laguna zatasil meč do pochvy, cez plecia si prehodil plášť (samozrejme zelenej farby), a všetci traja novopečený priatelia sa vydali na cestu.
                                                                     
                                                                         *************
Končil sa druhý deň, odkedy Laguna, Michael a Lykanius opustili dedinu a putovali Lesom Tieňov. Viedol ich Lykanus, pretože, ako vysvetlil Lagunovi, mapa na amulete ktorú dostal od Niróniusa je už úplne zbytočná, lebo Les Tieňov sa za tých sedemnásť rokov úplne zmenil.
„Asi na poludnie  budeme pri striebornom strome,” hlesol Lykan
„Aj vy cítite tú auru zla, ktorá silnie čím viac sa približujeme k stromu,” poznamenal Laguna. Obaja jeho spoločníci mu odpovedali súhlasným prikývnutím.  
„Myslím, že tam sa nachádza aj koreň zla, ktoré sa usídlilo v tvojom lese Lykan,“ nadhodil Michael. Len čo to dopovedal založil do tetivy šíp a vystrelil. Jeho šíp prišpendlil k stromu pred nimi obrovského hada. Laguna neváhal ani chvíľu vytasil meč a odťal hadovi hlavu.
„Takže toto bolo privítanie. Musím vám povedať, že môj les chce ovládnuť chlap menom Dager,” oznámil Lykan stíšením hlasom a podvedome sa prikrčil.
„Kto je to Dager,” opýtal sa Laguna stíšením hlasom.
„Je to tygrolak, bol to môj žiak naučil som ho všetko čo teraz vie, ale on chcel vládnuť v Lese Tieňov, porazil som ho v súboji a vyhnal odtiaľto. Teraz sa určite vrátil a čaká nás tam kde práve ideme.”
„Ale odkiaľ to môže vedieť ?”
„Má svojich priateľov tak ako aj ja , určite nás počúvali keď sme sa o našej ceste rozprávali.”
„Tak fajn, koľko ich asi bude?”  
„To presne neviem, ale určite nie viac, ako dvadsať.”
„To zvládneme ľavou zadnou.”
„Dúfam,“ zašepkal len tak pre seba Michael

„O tom sa hneď presvedčíme čistina so Strieborným stromom sa začína hneď za tamtým lesíkom. Mali by sme sa pripraviť.”
Laguna odhodil plášť a vytasil meč, ktorý sa v matnom šere lesa zaleskol, Lykan si uvolnil remeň ktorý mu držal puzdro s oštepom, nasadil si kapucňu a zmenil podobu. Michael hodil na zem plášť na ktorý jeme uložil svoj najväčší poklad- starú lutnu, preskúšal si luk a uvolnil meč a nôž v pochvách na boku.
„Tak ideme na nich,” zahlaholil Michael spevavým hlasom a všetci traja vykročili na čistinu za svojím osudom.
                                                             
                                                       ******************                                                                            
„Ale, ale, nieje to náhodou môj učiteľ Lykanius osobne,” poznamenal muž v čiernych šatách.
„Áno som to ja, a ak ti je život milý, prac sa z môjho lesa.”
„Zabite ich ,ale vlkolaka nechajte mne,” zavelil Dager, zmenil podobu a so svojou bandu sa vrhol na priateľov.
“Démonov a iné im podobné indivíduá nechaj mne, a ty si zober na mušku orkov a tých banditov s krivými šabľami. Aj tak ich tu máš požehnane,“ pošepol ešte Laguna Michaelovi a vrhol sa do boja.
Prvého útočníka rozťal v páse presne na polovicu a ďalej si presekával cestu medzi nepriateľmi. Rovnako sa činil aj Michael, ktorý  priam zázračne presnými strelami z luku behom chvíle skolil asi piatich útočníkov.
Bitka trvala ešte len chvíľu, a už ležala  väčšina Dagerových ľudí pobitá a tráva sa doslova kúpala v ich krvi. Na bojisku zostali už len dvaja orkovia neustále dorážajúci na Michaela, ktorý  sa šikovne bránil svojím mečom, dvaja rohatí démoni s kose podobnými zbraňami ktorých zabával Laguna, a Dager ktorý sa vrhol na Lykana takou silou, že nebyť jeho vlčích reflexov bol by už ležal na zemi bez hlavy. Dager sa neúspechom prvého útoku nenechal odradiť vyskočil a chcel pretnúť svojho učiteľa na polovicu, vlkolak však ihneď zareagoval a oštep vystrčil pred seba ako piku. Dager sa naň nabral ramenom a padol na chrbát. Lykan   neváhal ani chvíľu priskočil k ležiacemu tygrolakovi, pristúpil mu nohou hruď a zareval „Pozdrav odomňa všetky peklá,”  potom mu jedným trhnutím urval hlavu a s odporom  ju odhodil. Rozhliadol sa po priateľoch. Michael sa sedel na zemi opieral sa o strom a na lutne hral svoju obľúbenú Pieseň súmraku. Lykanus si sadol k nemu a spýtal sa kde je Laguna. Elf posunkom ukázal na postavu pri striebornom strome.

                                                                          **************

Laguna sa celý chvel dokráčal k stromu a dotkol sa ho.
Strom sa rozkýval a prehovoril hlasom ktorý pripomínal šumenie lístia:
„Čo si želáš, potomok dávnych?”
„Kto si?”
„Som múdrosť všetkých sfér a všetkého čo bolo zapísané.”
„Keď si všetka múdrosť, povedz, kto som ja a odkiaľ pochádzam?”  
„Si potomok dávnych a si aj ich dedič.”
„Kto sú dávni a ak som ho hodný, aké je moje dedičstvo?”
„Dávny boli národ paladinov a bojovníkov proti zlu niektorý ich volali aj “ľuďmi výšok, či vysokými ľuďmi, a podľa aury, ktorá ťa obklopuje si hodný  dedičstva svojho ľudu.“
Vtom praskla kôra strieborného stromu a v pukline sa objavil zvláštny meč, strom ešte raz prehovoril: „v tejto zbrani je ukrytá celá história tvojho národa. Chráň si ju.“
Laguna vzal meč zabalil ho do prikrývky a schoval do batoha.
Po výdatnom odpočinku sa priatelia vydali na cestu domov. Na kraji Lesa Tieňov sa rozlúčili s Lykanusom a ten ešte prehovoril, “Kedykoľvek budete potrebovať moju pomoc rád vám pomôžem.”
Keď sa priblížili k Smaragdovému údoliu rozlúčil sa aj Michael: „Našiel si čo si hľadal, splnil si čo i mal splniť a je čas aby si sa vrátil domov. Môj priateľ Athal ma už určite netrpezlivo čaká.”
„Myslel som, že aspoň ty pôjdeš so mnou. A kto je Athal?”
„To sa určite dozvieš.“ Povedal Michael a usmial sa. „Musím už ísť. Tak ako každé vtáča má svoje hniezdo tak aj ja mám svoj domov, ak však budeš plánovať ďalšiu výpravu, určite mi daj vedieť, rád sa na nej zúčastním.”      
“To vieš, že ti dám vedieť!” , odpovedal paladin a rozlúčil sa s priateľom.
Potom sa rozbehol do Smaragdového údolia kde stál chrám, ktorý nazýval domovom.  

Pokračovanie nabudúce

TU by som opravil, tento clanok nieje moj vytvor!!! Jeho autorom je LAGUNA akurat to islo cez moj mail. TAKZE LAGUNA JE AUTOR!

hmmm...prijemne, len ma zaraza lagunova veta: "majster nesmie nikdy nechať čakať svojho rytiera!" - nemalo by to byt opacne?

Predpokladam, ze to bola chyba prekladu z prastarých listin. Povodne to asi mlo zniet, "majster nesmie nikdy cakat na svojho rytiera."

Elf má asi pravdu,rád by som to opravil,ale neviem ako nuž hostinský manuál prosím teda keď prestaneš obsluhovať tie elfky pri zadnom stole  :D  

P.S. Tých čo to vydržali prečitať až do konca a netrafil ich pritom šľak by som prosil o nejaký ten malý či veľký názor.
Ja som to napísal,ešte keď som s fantasy literatúrov len začínal tak je to určite také          obyčajné ,detské niekedy až trápne.... ,ale zvážte a  ponadávajte či pochválte sami.

P.s.s GALTEA: Prijemný bol ten príbeh,alebo to že sa už skončil  :wink:

Ja som ti to opravil, ty do toho bohužiaľ šahať len tak nevieš, keďže som to tu zverejnil ja. Prepáč.

No musím říct že příběh mě zaujal, je to docela zajímavé, ale místy docela naivní - tedy pokud to není myšleno ironicky. Přesto bych to hodnotil asi 4 kdyby to bylo na strankach. Jen bych si někdy přál vidět 50 paladinů na jednou

A komu sa pacil Michael, nech naklusa na poviedky a precita si nejake odo mna