HuSä

Najzelenšie fóra slovenského Internetu.

Všetky časy sú v UTC + 1 hodina [ letný čas ]




Vytvoriť novú tému Odpovedať na tému  [ Počet príspevkov: 1 ] 
Autor Správa

I am your father!
Obrázok používateľa

Založený: 16.07.2004
Príspevky: 6471
Body: 222
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Author: Leovin Elven (lehrard@post.sk)
Tento príbeh vznikol ako domáca úloha na tému ekológia, tak sa nedivte tým pár úvaham. Okrem toho som sa vynasnažil (po prvýkrát) zachytiť chaotické myšlienky inteligentného tvora. ...
Príbeh je o pánovi svetov, ktorý vďaka pasci inej vyššej mocnosti ptičiel o pamäť a blúdi po jednom zo svetov. Nastáva klasický konflikt dobra a zla. Končíme happyendom.


Zem plače. Ako veľké jazvy vyzerajú krátery po výbuchoch. Výkriky bolesti ranených a umierajúcich. To kričí bolesťou Zem. Jej deti umierajú, matka príroda sama umiera. Slnko neohreje chladnú pôdu. Kúdole prachu husté ako cigaretový dym neprepustia ani maličký lúčik teplého svetla. Chladná je pôda, pôda plná kovu, kovu už použitého, použitého a zničeneho, zničeného... Krajina pripomína smetisko. Všetko zhrdzavie, všetko zhnije... Kde hľadať nádej?

„Len jedna prekliata krajina ma vzdiaľuje od Panálie a potom už len malý kúsok zeme smerom hore k Narweldu. Tak málo od večného žitia a vy hlupáci už nie ste schopní priniesť ani jednu výhru! Na čo mi je štáb, ktorý nevie priviesť krajinu aspoň k jednému posranému víťaztvu! To čo vlastne viete je len pchať sa do riti. Pitus bol za správne názory, ten sa nebál. Občas si myslím, že som ho mal ušetriť, ale on sa nebál až príliš, preto skončil, ako skončil. Vy by ste ale si ale mohli vziať niečo z neho. Aspoň kúsok jeho povahy, taký malý...“
Hlasitý rev imperátora sa rozliehal miestnosťou bojových porád a krájal strach prítomných v ovzduší. Postava v odeve všetkých farieb, v jednom kuse nadávala a karhala. Nikto sa nechcel nechať vyprovokovať k oponovaniu. Všetci si totiž pamätali posledný pokus.

Imperátor Norfius vstúpil do miestnosti bojových porád štábu vo svojej čiernej vojnovej zbroji. Zložil helmu z hlavy a prečesol si krátke spotené ohnivé vlasy pravou rukou. Usmievajúc sa rozhliadol červenými očami po svojich najvyššie postavených poddaných.
„Čierna, vaša výsosť?“ spýtal sa maršál s bradkou stojaci najbližšie k imperátorovi.
„Čierna, čierna, čierna,“ začal Norfius a stočil pohľad k počernému maršalovi Pitusovi. „Čierna ako noc, keď sme zaútočili. Čierna ako tma, ako večná tma smrti, ako farba zla, skazy, konca, smútku...“ Imperátor sa radoval z posmutnievajúcich tvári svojich ľudí. „...Ale taktiež čierna ako zásah na smrteľné miesto. Skutočný víťazný zásah.“
„Takže zásah do čierneho? Úspech?“ ozvalo sa z opačného konca.
„Áno.“
Miestnosťou prebehla šialená radosť.
„Vynikajúce, vaše veličenstvo. A straty?“
„Aj to vás zaujíma Pitus? Vyhrali sme, tešte sa!“
„Výsosť! Prosím...!“
„Úder bol zajatý a odvezený. Šedivý ide za nimi. Tristoosemdesiatšesť pešiakov mŕtvych a päťstodvadsaťdeväť zranených, polovica bojových strojov na padrť, teda máme aspoň čím kúriť, taká štvrtina sa ich dá ešte opraviť. No a jazda už nie je. Tak krásne lietali tie kone. Škoda, že to neboli pegasy.“ rozplýval sa imperátor.
„Dvesto špecialne pripravených profesionálov v zajatí. Tisícčlenná jazda zničená, ďalších približne tisíc vojakov neschopných boja, buď mŕtvych alebo zranených. To nám spravilo necelých deväť stoviek chabo pripravených a ozbrojených civilov? Obyčajní roľníci, sedliaci zničili viac ako polovicu siedmej armády?“
Imperátor vytiahol odkiaľsi šíp. Všetci už zďaleka vedeli čo je to za šíp.
„Elfie šípy. Ešte stále máte problémy maršál Pitus? Vyhrali sme, to stačí!“ kričal nahnevaný vladár.
„Nie pane, to nestačí! Ste silný panovník a hrôzu naháňajúci, ale aj hlúpy. Každý vie, že víťazstva dosiahnuté s veľkými stratami vedú k porážke. Mohli ste mať oveľa menšie straty. Spravil ste chybu. Správny vodca si ctí každého člena svojej armády, pretože...“
Nedopovedal. Vzduchom zasvišťala neviditeľná čepeľ. Pitusová hlava, v jednom okamžiku na mieste a v druhom pod stolom s maketou okolitej krajiny, ofŕkala červenou tekutinou všetko vôkol. Zvyšok tela pripomínajúci fontánu sa pomaly zviezol na kolená, zakymácal sa a padol na chrbát. Imperátor Norfius vytiahol z brašne kus látky a utrel si ostriekanú tvár a drahocenný meč tmavej farby, pričom sa neprestal dívať na bývalého maršála Pitusa.
„Ctim ťa.“ povedal znechutene a odpľuvol si na mrtvolu. „Ešte niekto si myslí, že som spravil chybu?“ spýtal sa potom pohŕdavo.
V miestnosti všetci točili hlavami zo strany na stranu.
„Dobre. Tak odpracte to svinstvo a najdite vhodnú a poslušnú náhradu.“
Panovník kopol do ostatkov, otočil sa, plášť sa mu zvlnil a vzdul a kým padol do pôvodnej polohy, bol už preč.

„...Ste nemožní, hlúpi, vymytí debili. To nemá cenu s vami niečo plánovať. Ste idioti. Je mi z toho zle. Chcem tu niekoho schopného. Kde je do riti Šedivý? Už sa vrátil?“
Nastala odmlka.
„S vami sa rozprávam magori. To je také ťažké povedať áno alebo nie? Tak odpovedajte tupci!“
„V podstate áno.“ odvážil sa barón Nimeonus.
„Ako to, že v podstate? Reno, myslíte si, že som idiot ako vy? Nie je tu! Kde je?“
„Výsosť, vrátil sa i s úderom, ale sú na opačnej strane bojiska.“
„Na čo teda čakáte? Dostaňte ich sem!“
„Nepochopili sme sa pane. Oni totiž prešli na druhú stranu.“
„Chcete, aby som vás poslal pozdraviť padlých?! Chcete vidieť ako sa im dole žije?! Môžete tam i rovno ostať! Myslíte si, že sa mi chce počúvať tieto nezmyselné metafory?! Viem to pochopiť, ale dajte mi už konečne jasnú odpoveď! Alebo si myslíte, že to nezvládnem, že ma to položí, že ma porazí, keď zistím, že osobu, ktorá nevie rozlíšiť dobré od zlého, prehovoril na svoju stranu niekto iný? Že ho Úder bude samozrejme následovať? To si myslíte? TO SI MYSLÍTE? Čo si vy riťolezi vlastne do pekla myslíte?“
„Pane, prešli k nepriateľom.“ posmelil sa po kriku Reno Nimeonus.
„Konečne odpoveď. Zabiť!“
Baron sa nestihol čudovať, keď ho rozrezali dve najbližšie čepele, doprevádzané zvukom preťatého vzduchu. Jeden baron dopadol na zem trikrát. Tretiny od seba narazili a odkotúľali sa tak ďaleko, ako mohli, pričom zašpinili celé svoje okolie.
„Do riti. Ale ja som nemyslel jeho. Šedivého a úder! Okamžite proti nim niekoho pošlite! A samozrejme, že odpracete ten hnoj. A náhradu.“
„Pane väčšina vhodných je po smrti, alebo nemajú dostatok praxe,“ ozval sa nízky čiernovlasý admirál.
„Na prax sú vojaci, štáb sú teoretici. Tak do pekla niekoho nájdite, lebo pôjdete za Renom Henko.“
„Rozumiem. Vykonám.“
„To sa mi páči,“ pochválil ho imperátor a pozrel na krv, húfne sa valiacu po zemi. „Hm dostal som chuť na víno. Hlavne to odpracte čo najskôr!“
A opäť odkráčal nechavájuc za sebou len ilúziu plášťa.

Les končí a stopy idú ďalej. A za koncom hradby stromov sú ďalšie stromy. Stromy pralesa. Postava v šedivom oblečení splývajúcom v každom tieni s okolím, sledujúc stopu sa približovala ku koncu lesa. Pod kapucňou bolo vidno len bradu a popolavé vlasy. Zvyšok plášťa mal spoprehýbaný skrytými zbraňami. Postava sa pohla vpred po skontrolovaní stôp a narazila na rieku oddeľujúcu les od pralesa.
~Rieka Narred. Je ... čistá! ~ prekvapil sa Šedivý. ~ Na koľkých miestach ostala takáto čistá voda? Toľko som toho videl... Čisté rieky na začiatku môjho života boli ale málo. Teraz už asi len táto, alebo len pramene. Čím väčšia rieka, tým viac miest, dedín, usadlostí, tým viac odpadu a viac znečistenia a more plné zdochlín pripomínajúce skládku odpadu, smetisko na vode. Takisto rastie nebezpečenstvo. A nielen rieky to postihlo. Ale to je vec ľudí. Oni si to pripravili, oni si to zjedia. Alebo ono to zožerie ich. Zmutované monštrá, rôzne kreatúry, premnožený hmyz, či tá vojna. Ten masový boj na život a na smrť. Ľudia smútia – teraz. A ľudia sa tešili, keď niekoho vešali. Aký je rozdiel medzi smrťou a smrťou? Čo z toho je dobré? Aký je vlastne... čo je ten rozdiel medzi dobrým a zlým? Prečo to neviem a ostatní vedia? Norfius hovoril, že to, čo prináša radosť je dobré. To, čo prináša smútok je zlé. Ako mám potom chápať vojnu? Norfius a jeho ľudia sa tešia, iní, ktorých som minul smútili, báli sa, žialili. Norfius vravel, že vojna je dobrá, lebo chce zjednotiť, združiť, spojiť, chce nastoliť poriadok tomuto chaosu. Elfovia ale vraveli, že v chaose je poriadok. Ťažko spoznateľný, ale chaos je v pravej podstate poriadok. Rozličné myslenie ľudí a elfov. Trpaslíci nemyslia, len kopú a bohatnú. Hobbiti sa zabávajú a napchávajú a orkské rasy nenávidia a zabíjajú. Elfovia učia lepšie. Dlhšie ale kvalitnejšie. Ľudia učia rýchlo, povrchne ale efektne. Dôvodom je i ich dĺžka života. Kým elfom prejde generácia, ľudia ich majú aspoň pätnásť. Čo je pár vojen, epidémii, morov? Veď len pár ľudí hore-dole. Za sto rokov ich zas bude plný počet. No a teraz sa trepem za hŕstkou tých tvorov. Mám ich zachrániť. Prečo? Nechce sa mi. Vôbec sa mi nechce za nimi, ale ťahá ma to tu. Zas. Prečo? Na nich mi predsa nezáleží. Každý si predsa žijeme svoj vlastný život. Hovorili, že sú mi oddaní. Čo je oddanosť? Je to dobré? Vraj, spravia pre mňa všetko. To je teda dobré len pre mňa. A ja čo? Čo im dám ja? Čo im dávam, že sú oddaní? Prečo, do pekla, neviem rozlíšiť všeobecné dobro a zlo? Neviem, čo je pre tých krátkovekých tvorov šťastie a čo nešťastie, smútok, radosť, dobro a zlo. Elfovia vraveli, že som stvorený tak, aby som hral presnú úlohu v hre života a osudu. Vraj smútok je zlý. Prináša slzy. Ale aj radosť prináša slzy a tá je vraj dobrá. Videl som slzy a slzy. Slzy nie sú zlé ani dobré, slzy očisťujú. Kto má pravdu? Čo je naozaj aké? Nájdem odpovede? Tu v Narwelde? Prečo ma priťahuje tento krásny les, jeden z posledných neporušených? Posledné možné miesto odpočinku. Posledný zdravý kút Zeme. Všade je plno dymu a prachu vo svete, rieky sú zašpinené odpadom a krvou, stromy sú pálené a rúbané pre potreby zbraní, zver je nadmerne lovená pre zásoby vojska. Zem je zanedbaná, nemá ju kto obrábať, všetci sa bijú. Celá je nasiaknutá krvou, plná hnijúcich mrtvol. Kráčajú po nej premnožené mrchožrúty a rôzna iná haveď ohrozújuca pokojný život. Pokojný život. V tejto časti vesmíru živý tvor už asi nikdy nenájde pokojný život nikde! Snáď tu? Nie. Všetko nepoškvrnené sa urputne bráni pred zašpinením, znesvätením. Vojna musí byť zlá! Norfius musí byť zlý! Jednoducho musí, keď sa zabáva ničením. I keď nejde tvoriť bez ničenia, jeho záľuba je prílišná, prehnaná a aspoň že to už viem. Viem to vždy, kež spravím krok a je jedno kde. Každý krok cintorín, pohrebisko, mohyla, krypta... Je to zlé. Cítim vinu. Pocit...cítim krik a nárek tvorov tohto sveta zohaveného chamtivosťou, prehnanou túžbou po obrovskej moci. Po násilnom domáhaní toho. Som súčasťou. Aj ja som z toho sveta a bojoval som proti nemu, sám proti sebe, nevediac že... Už nebudem! Ale ani to nie je isté. A nebude to isté dovtedy, pokiaľ nebudem vedieť, nebudem poznať ten pravý rozdiel dobra a zla. Už nechcem byť s Norfiusom. Nechcem byť klamaný, nechcem mať pravdu z opačnej stany. Nechcem už viac nechávať za sebou chladné peklo. Dostanem odpovede! Tu! Priamo tu na tomto posvätnom mieste! Poslednom zdravom mieste Zeme! Tu v Narwelde!~
Prestal premýšľať a pomaly sa brodil riekou. Pritom pozoroval krajinu medzi stromami na brehu, ku ktorému sa blížil. Vedel, že územie pralesa a rieky je územím dryád a čo nie je viditeľné, nemusí znamenať, že tam nie je.
Našiel ich. Bolo ich desať. Desať šípov proti nemu. Zostal stáť vo vode krok od suchej zeme pralesa. Pohľad mu ostal visieť na jednej z dryád.
~Je pekná... a mladá! Veľmi mladá! Ten šíp, neudrží tak dlho napnutý luk i keď je dryáda.~
Nestihol domyslieť a šíp vyletel priamo oproti jeho srdcu. Reflexi rýchlejšie draka zaznamenali nebezpečenstvo a pravou rukou zachytil šíp šesť palcov od srdca. Dryáda bola vyľakaná, najprv z vlastného neúspechu udržať napnutý luk, potom z obrany postavy vo vode. Nebola sama, kto sa zľakol toho, že nezasiahla.
Kto dokáže chytiť presný šíp od dryády?
Šedivý opäť prezrel všetky vynikajúco maskované dryády.
„Neskrývajte sa prosím. To už nemusíte. Viem o každej z vás. Ja som neprišiel ubližovať, neprišiel som bojovať. Prišiel som hľadať odpovede na otázky. Teraz vstúpim do vášho lesa. Do poslednej voľne žijúcej časti Zeme. Teraz môžete strieľať. Teraz som mimo stromov. Teraz stojím vo vode. Nezašpiním vašu zem. Desať šípov určite nezachitím do dvoch rúk.“ ~ Uvidíme, či prežijem. Uvidíme, či sa mi dá vôbec veriť. ~
Pomaly vykročil. Prvý krok... druhý krok... tretí, štvrtý... Šíp nepriletel. Vydal sa teda smerom k mladej dryáde. Neprestal cítiť všetky dryády s napnutými lukmi, šípmi namierenými na neho.
~Čudný pocit. Strach? Že by? Určite! To bude strach! Bojím sa. Veľmi sa bojím smrti bez obrany.~
Ostal stáť na krok od dryády a pozeral jej cez luk do tváre.
„Si naozaj mladá a pekná.“ prehovoril skôr pre seba.
Dryáda sa začervenala, ale luk nechala napnutý.
„Toto bude tvoje.“
Pomaly zdvihol ruku zo šípom, vystrel ju a povolil zovretie až do otvorenej dlane.
Dievča pozeralo na šíp, nevediac čo spraviť.
Zvyšné dryády sa zatiaľ priblížili na priemernú vzdialenosť päť krokov. Všetky v zelenom, natreté zeleňou rastlín a blatom, so zelenými vlasmi.
Mladá dryáda spustila luk a slimáčim tempom siahla po šípe a tým istým tempom ho vzala späť. Šedivý si zatiaľ opatrne stiahol kapucňu z hlavy. Dryády prekvapením sklonili luky a viac sa už o okolie nezaujímali. Tvár neznámeho im bola až príliž známa. Dlhé popolavé až strieborné vlasy skrývajuce elfské uši, pekná tvár zohavená dvoma jazvami, jednou na pravej strane čela a druhou na ľavom líci tiahnucou sa od ucha k brade, a zlaté dračie oči.
„Arcelebrifin Dúdrako!“ ozvalo sa mu po stranách
„Aina edthel!“ zakričalo dievča hneď potom, ako vyvalilo na Šedivého oči a s plačom sa mu vrhla približne tridsať palcov menšia dryáda okolo pása. Objímala ho, plakala a tisla sa k nemu. U Šedivého sa dostavilo dojatie. Objal ju okolo ramien a hladil po vlasoch.
„To je v poriadku malá.“ prehovoril v elfštine, ale dieča neprestávalo roniť slzy. „Touto rečou mi dúfam rozumiete všetky.“ pokračoval elfsky ďalej.
„Áno, poznáme ju od narodenia.“ prehovorila dryáda napravo, zrejme najstaršia a iste najvyššia z prítomných dryád.
„Ako to, že ma všetky poznáte?“
„Matka Séetava, sestra Posvätného, hlásala príchod nevedomého draha v koži dlhovekého. Tvoje jazvy sú poznávacím znamením a takisto vlasy a oči. Najmä oči.“
„Nemôže to byť náhoda?“
„Čo je náhoda? My týmto ľudským veciam neveríme i keď sme tej rasy. Voda života však neklame.“
„Naozaj som nevediaci ale drak?“
„Tvoje oči. Oči draka. Vznešené, rýchle však smrtonosné, vševidiace a múdre, rozhodé, úprimné, prísne...“
„Toľko krásnych slov na moju osobu? Prečo to?“
„Si... očakávaný. Máme o tebe už aj legendu.“
„Dobre teda. Ja nemám námietky, viem toho naozaj málo, ale som, kto som.“ ukončil rozhovor so staršou dryádou a pozrel na mladšiu ešte stále sa tisnúcu k nemu.
„Ako sa voláš moja.“ spýtal sa čo najjemnejšie.
„Ar`Nitumi.“ Odpovedala tíško, prestala sa k šedivému tisnuť, ale neprestávala ho obímať.
„Mne ľudia vravia Šedivý, elfovia a hobbiti Lóthim, trpaslíci Kaldrům, dokonca orkské rasy mi vravia Nungurth Or`elve. Ako ma budete nazývať vy?“
„Dúdrako.“ okamžite odpovedala veselšie.
„V poriadku. Už si nerob ťažkú hlavu z šípu, ktorý ti vykĺzol. Zohrala si svoju úlohu v hre osudu. Keby som to nebol ja, máte o nepriateľa menej.“
„An aine. Ale i tak prepáč.“
„Odpustené. Už dávno odpustené. Zavedieš ma teraz k matke Séetave? Keď na mňa čakáte vy, istotne i ona.“
Ar`Nitumi vyskočila, vzala luk a šípi, čo zanechala na zemi a rozbehla sa hlbšie do lesa.
„Choď!“ povedala dryáda napravo. „Nestrať ju. S tebou bude v bezpečí a ty najdeš cestu. I u nás je kde sa stratiť a kde padnúť do pasce netvorom.“
Prikývol a pobral sa rýchlo za svojou sprievodkyňou.

Norfius stál na návrší a údolie Panália sa rozliehalo pod ním do strán. Všetko mu ležalo na dosah. Celá ta krása a bohatstvo krajiny pred ním. Pozrel sa za seba. Zo zelene Panálie tam nerástlo nič. Len sivá pôda všade vôkol, diery a krátery v zemi, dymiace kmene stromov a popol. Všade len popol. Aký rozdiel. Otočil sa späť a nadchýnal sa zelenou krajinou pred sebou. Aká to irónia, že jeho armáda je ako húf kobilie. Prečo sa Panália nevzdá, veď chce prebrať len moc, len územie a len sa tu usadiť. Pripojiť to všetko k svojmu malému územiu. V pokoji prejsť k Narweldu. Všetko čo sa nepridalo, totiž skončilo ako to za mnou. Aká to škoda.
„Vaše veličenstvo.“
Imperátor Norfius sa otočil do smeru hlasu. Kráčal k nemu admirál Henko.
„Správy?“
„Áno pane. Našli sme náhradu za Rena. Je mladý ale dobrý. Volá sa Fanrod Ethal Diskim.“
„Schopný vravíš? No veď uvidíme.“
„Á pane, našli sme náhradu za stratené jednotky armád.“
„Máme teda plné počty?“
„Budeme mať. Á možno i vyše plného stavu.“
„Kde ste našli toľko bojaschopných mužov.“
„Nie mužov pane. Orkské rasy.“
„Tak preto to „budeme mať“?“
„Áno pane. Treba rokovať s náčelníkom.“
„Éch. Rokovanie, rokovanie. Samé kecy, blá, blá... Istotne niečo budú chcieť.“
„Pravdepodobne oblasti hôr, alebo pomôcť proti elfom a trpaslíkom na ich území. „
„Páči sa mi ten výraz „Na ich území“.“
„Pane, oni to zaberajú.“
„Podobne ako my. Dobrá práca Henko. Niečo im sľúbime. Použijeme ich krvilačnosť v prvých líniach a my už len budeme čistiť. Narweld sa blíži. Vracia sa mi optimizmus. Vynikajúco. Ideme to dohodnúť a hneď zaútočíme. Škoda tej krajiny.“
Obaja sa otočili a odkráčali medzi stany tábora. Opäť tu ostala len ilúzia plášťa.

Zem už nie je to čo bývala. Posledné zelené miesta sú už len Panália a Narweld. A nemá trvať dlho a i tie posledné časti padnú. Posledné miesta odporu. Nepatrná časť sveta, ktorá ešte žije.
Na nej závisí život celého sveta, preto i keď sa Panália obetuje v boji, ostane ešte Narweld. Preto sa tu zišlo všetko živé. Vtáci lietajú hore-dole cítiac koniec, zvieratá hľadajú úkryt a inteligentné bytosti stoja v dvoch líniach ako dve vlny života. Jední, ktorí bránia život a druhí, ktorí vo vízii moci, bohatstva a slávy stoja sami proti sebe. Život sa chystá zničiť život. A smrť je vykúpením od smrti.
Ako mávnutím čarovného prútika sa dve nehybné línie pohli proti sebe. A masaker vojny opäť povstal. Nepriatelia sa do seba zakusli. Dúdrako v strede armády nahaňal hrôzu. Jeho meč prechádzal telami nepriateľov ako maslom, menil ich na kusy krvavého mäsa. Avšak jeho mágia bola ešte ničivejšia. Doslova robila zo živočícha lietajúce stužky tkaniva. Pomaly sa prebíjal nepriateľskou líniou a bol rád, že imperátor si zničil stroje a neuznával mágov a lukostrelcov. Zato na jeho strane ich bolo dosť. Kentauri, trpaslíci, hobbiti, elfovia, škriatkovia, poletuchy, ľudia a iné rasy, to všetko na jednom bojisku s ním i proti nemu a len na základe presvedčenia.
„Henko?“ zavolal si admirála imperátor Norfius.
„Áno pane?“
„Asi sa zapojím do bojov.“
„Ale výsosť, tam priamo pred nami je…“
„Idem.“
„Ale pane, tam vpredu…“
Norfius nepočúval šiel vpred a jeho ľudia mu ustupovali. Tešil sa na prvého vojaka, ktorého pošle do záhrobia, pretože už bol blízko prvej línie. Ale netešil sa dlho. Hneď na prvého, na koho narazil, bol Dúdrako. Táto okolnosť pozastavila, všetky boje najprv v blízkosti a potom i v diaľke.
Imperátor sa rozhliadol po kmpletne sa sťahujúcich jednotkách po oboch stranách.
„Šedivý! Aké milé prekvapenie. Keby som vedel, že stačí zabiť teba, aby všetko bolo moje, spravím to ihneď a neobťažujem sa s tebou.“
„Máš teda smolu, pretože už nie som ten na koho pozeráš…“

„Dúdrako, konečne si dorazil.“prehovorila starena. Zvraskavená koža, suché telo, šedivé vlasy, stiahnuté pery. U dryád nezvyk, pretože dryády nestárnu.
„Matka Séetava?“
„Áno to som ja. Nečuduj sa môjmu vzhľadu. Vyzerám tak ako matka príroda.“
„Najvyššií, prišiel zachrániť svet.“ prehovorila Ar`Nitumi.
„Viem moja, viem Ar`Nitumi. On zachráni tento svet. Ale ešte o tom nevie. Ešte nevie nič. Teraz, choď alebo ostaň, len buď ticho.“
„Áno.“
„Ó Arcelebrifin. Viem, čo ťa trápi a nebudem to naťahovať, nebudem tu hrať divadlo, nebudem klamať pre pobavenie. Vec je vážna. Mám pre teba liek, ktorý vylieči tvoju nevedomosť, ale zmení ťa už v samotnej podstate. Budeš síce už vedieť, čo má akú hodnotu pre koho, ale to ovplyvní tvoje rozhodovanie, lebo tvoja je všetká moc a tvoja je všetká odpovednosť. Nepýtam sa ťa, či chceš alebo nie. Ty musíš! Zober si odo mňa vodu Narweldu, vodu pravdy, vodu života a smrti a pi!“
„To všetko teraz uľahčuje. Na čo viac slov.“
Zobral od stareny misku s čírou tekutinou bez chuti a zápachu a vypil ju. Inštinktívne si sadol. Zem sa s ním zatočila, zmysli sa zbystili, čas spomalil. Upadol do spánku a videl svojich rodičov, videl svoju minulosť, svojich učiteľov priateľov i nepriateľov, videl čo zažil, čo bolo, čo je a čo vtedy nevidel, čo ho teraz malo zmeniť, to čo nebolo vidieť ale bolo tu, priamo v ňom...

„...Už nie som ten koho tak dobre poznáš. Nie som len ten koho vidíš.“
„Vidím len mŕtvolu!“ vykríkol Norfius a zaútočil. Už v pohybe sa napriahol na útok šikmo sprava zhora, ale Šedivý využil jeho zotrvačnosť, piruetou do opačnej strany seku sa mu vyhol a ťal za seba. Rozrezal síce drahú nablískanú zbroj, ale zranenie nespôsobil. Imperátor potom útočil niekoľkokrát výpadom a Lóthim jeho rýchle akcie odrážal. Skúšal to zas a znova, vždy z iného postoja, vždy iným útokom, vždy inou fintou a ani raz netrafil, pretože Dúdrako bol rýchlejší.
„Mám predsa svoj meč, najmocnejší meč, mám „Zánik sveta“, tak prečo nechceš zhebnúť?“ rozčuľoval sa počas boja. „ Zdochni už!“ vyrazil zo seba po chvíli a vrhol sa na Šedivého. Zdvihol meč nad hlavu, ale keď bol vo vzdialenosti zásahu, prešiel vertikálneho seku na horizontálny vedený sprava. Dúdrako zastavil jeho útok mečom a pozdĺž čepele sa otočkou priblížil na zásah. Sekol do slabiny zbroje, do miesta, kde sa spájali dva pláty. Imperátor padol dozadu, jdnou rukou neprestával držať meč, ale druhú držal na mieste silne krvácajúceho zranenia.
„Čo vlastne chceš?“ opýtal sa ho Dúdrako namiesto toho, aby to s ním skoncoval.
„Já chcem už len vodu Narweldu, ty bastard.“
„Nič viac?“
„Len tu vodu, aby som videl všetko, čo som doteraz nevidel. A potom i tvoju smrť.“
„Keď len to. No čo už. Na!“
Odkiaľsi vytiahol maličkú fľaštičku a hodil mu ju. Norfius neveriacky pozrel na fľašku, neuveriteľnou rýchlosťou jej obsah nalial do svojej, ktorú vybral spod brnenia na retiazke a hotovú zmes potom vypil. Sila mágie ho vyniesla do vzduchu a vyliečila.
„Áno a teraz vás všetkých zmetiem z povrchu sveta, lebo ja som bohom.“ reval so smiechom.
Všetci s hrôzou pozerali na udalosť pred ich očami. Prečo mu dal tu vodu. Prečo im prichystal pohreb, keď je na ich strane? Prečo...?
Imperátor pozdvihol meč čepeľou k nebesiam, ale viac už nespravil. Z nekonečne vzdialeného miesta na nebi, na ktoré ukazovala imperátorová čepeľ, vyšliahol obrovský lúč svetla a cez imperátora zasiahol i zem, ktorú skrz-naskrz predieravil, ale nezmizol. Norfius sa zmietal v agónii bolesti, ešte stále vo vzduchu.
„Tak tu to máš. Vlastníš síce najmocnejšiu zbraň, vypil si síce elixír Boha, ale na jedno si zabudol. Zánik a Stvorenie nejdú k sebe. Nemôžeš byť stvoriteľ a zároveň ničiť svoje dielo. Opak nezkombinuješ.“
„Ty si to vedel, bastard!“ dostal zo seba horko ťažko.
„Áno, vedel. Ty si sa mi totiž chcel hrabať v práci, pretože ja som Arcelebrifin Dúdrako! Ja som vznešený striebrovlasý nočný drak. Ja som správca a ochranca svetov...“ predstavil sa a počas toho menil svoju podobu. Zväčšoval sa. Narástli mu krídla a chvost. Telo sa zmenilo na veľkého jaštera. Koža sa zmenila na šupiny a zostriebornela. Nechty sa zmenili na drápy, zuby na tesáky. Bol veľký, vznešený a hrôzostrašný, ale jazvy mu ostali. „... a ty čo sa hraješ na stvoriťeľa? Zmizni z tohto prehnitého sveta a ber ho so sebou!“
Imperátorové muka v tej chvíli skončili. Vybuchol na mieste, kde bol a neostalo po ňom ani zrnko prachu. Všetkých to síce potešilo, ale to čo nasledovalo, vyvolalo dokonalú paniku a chaos. Zem sa začala triasť, pukala, žeravá magma stiekala vysoko do vzduchu, horúce triskajúce prúdy prameňov robili z povrchu Zeme sitko.
„To je vaše dielo, to ste dovolili a preto sa to stalo.“ Dúdrakov hlas sa rozliehol široko sdo diaľky a magicky ukľudňoval všetky bytosti. Trvalo len pár sekúnd a všetko pozostalé živé upieralo svoju pozornosť k nemu. „Mám mnoho dôvodov nechať vás napospas osudu, ale tiež mnoho dôvodov to nespraviť. Pre tentokrát vám dám druhú šancu, tak si toho vážte a nespravte tú istú chybu.“ Prešiel pohľadom cez všetkých. Ľudia, elfovia, dryády, trpaslíci, kentauri, hobbiti, trolovia, kroli, orkovia, škreti, dendrodi, poletuchy, škriatkovia a mnoho iných bytostí, zvierat, kreatúr. Zavrel oči a v momente všetci zmizli. Premiestnil ich na inú planétu, kde v mieri a pokoji začali nový život.
Dúdrako sa vrátil do podoby elfa a pozeral do neprítomna.
„Myslíš, že sa zmenia?“ ozval sa mu spoza chrbta dievčanský hlas.
„Neviem Ar`Nitumi, neviem dcéra moja.“
„Tak prečo si to spravil?“
„Aby som to zistil, aby som ich opäť otestoval, či sa naozaj zmenia.“
„Čo ak bude medzi nimi ešte jeden Norfius?“
„Je len na nich, či mu budú pomáhať, alebo sa postavia proti nemu. Ľudské a poloľudské vlastnosti ostanú nech sa deje čokoľvek. Vážne je len na nich, čo s tým spravia. Teraz som ich zachránil ale nabudúce to už spraviť nemusím. A nemusím to urobiť ani pri inom svete. To už je tak. Stane sa ako rozhodnem a nezastaví ma ani Drakodlak, vďaka ktorému som o sebe nejaký ten čas nevedel.“
„Chceš povedať, že nebudeš zasahovať do osudov svetov?“
„Ich svet. Ich vec čo s ním spravia.“
„Surové.“
„Ani nie. Ja občas niečo opravím, lebo je to moja povinnosť, ale mnoho sa nezmení.“ Povedal a pozrel na smutnú tvár dcéry. „Moja, ja zachránim len toho, kto si to zaslúži. Tak to riešim takmer vždy a tak to budeš riešiť raz i ty. A teraz ideme domov. Tvoja mama už iste bude mať strach, kde sme. Veď doma sme neboli dobrú miliardu ľudských rokov.“
Obaja zmenili humanoidnú podobu v dračiu a rýchlosťou svetla odleteli sprevádzaní nádherným výbuchom jednej zabudnutej planéty.

_________________
Tak sme konečne so ženou boli v tom Westerose.
- sent from my iPhone


Hore
 Profil ICQ  
Zobraziť príspevky za obdobie posledných:  Usporiadať podľa  
Vytvoriť novú tému Odpovedať na tému  [ Počet príspevkov: 1 ] 

Všetky časy sú v UTC + 1 hodina [ letný čas ]


Kto je prítomný

Ľudia sediaci pri tomto stole: Žiadny registrovaný používateľ a 18 hostí.


Nemôžete zakladať nové témy pri tomto stole
Nemôžete odpovedať na témy pri tomto stole
Nemôžete upravovať svoje príspevky pri tomto stole
Nemôžete mazať svoje príspevky pri tomto stole

Hľadať:
Skočiť na:  
cron
Little spaceships
Powered by phpBB © 2000, 2002, 2005, 2007 phpBB Group
Karma MOD © 2007, 2009 m157y, modifications © 2010 Annun