HuSä

Dospievanie

Jej veľké hnedé oči plné smútku, trpko hľadeli na blonďatého mladíka, ktorý sedel vonku na terese so svojími priateľmi. Sedia pár metrov od seba, ale obaja si uvedomujú tú hlbokú priepasť, ktorá ich rozdeľuje. Mĺkvo na neho vrhá pohľady plné skrývanej bolesti, ktorá sa prediera von, ale svoj zrak rýchlo odvracia preč. Je to tak zrádne! Nervózne si uhľadzuje svoje neposlušné vlasy a opäť pri tom nenápadne vykukne von. Zatiaľ, čo ona sedí vo vnútri, on sa lenivo vyvaľuje v posledných lúčoch zapadajúceho slnka. Hlavou jej prefrčí jedna bolestná spomienka. Všetko, čo sa týka tohoto mladíka, ktorý si tam, na opačnej strane bezstarostne kecá, je presýtené smútkom. Znova jej pohľad zablúdi na to začarované miesto a dôkladne si mladíka prezrie. Prešlo toľko času, ale predsa sa tie staré jazvy a nenaplnené sny jatria. Konečne i on odtrhne zrak od banálnych vecí okolo seba a s akýmsi chladom si premeria brunetku sediacu neďaleko neho. Tiež sa mu na myseľ vyderie bláznivá spomienka z čias, keď ešte obaja chodili spolu do jednej triedy, kde si boli najväčšími nepriateľmi. Spomenul si na jeden obyčajný deň v triede, keď si zasa robil srandu z tej nebojácnej dievčiny, ktorá mu to všetko vždycky s istým šmrncom oplatila. Po tvári mu prešiel nepatrný úsmev, spomienka na jednu z bitiek, ktoré u nich boli na dennom poriadku. Z časti sa mu páčila odvaha, ktorá z nej sršala a nejeden raz mu ublížila rovnako ako on jej. Mierne prižmúri svoje modrasté oči, aby zistil, či sa za ten čas nejako zmenila. Vyzerá skoro rovnako, ale predsa je už iná, už na neho nepôsobí tým dojmom ako kedysi. Pripadá mu teraz akási zraniteľnejšia a z jej očí už nesršia tie iskričky veselosti ako kedysi.
Zmučená ďalšími spomienkami, nehnevane pokrúti hlavou a otočí sa k spoločonosti, pri ktorej zrovna sedí. Už jej predsa ublížil viac než dosť, nemusí si to všetko znovu pripomínať tými tupými spomienkami. Stratila príliš veľa času zo svojho života snívaním o nenaplnenej láske- o ňom. Veď on bol tá príčina, pre ktorú odmietla svojho dobrého priateľa, s ktorým, hneď po tom ako jej vyznal lásku, stratila na dobro kontakt. Postupom času nasledoval sled nečakaných udalostí a ona sa teraz trápi výčitkami, chlapec sa zabil. Nebolo to kvôli nej, ale myšlienky, že tomu mohla zabrániť ju prenasledovali ako vlastný tieň. A všetko to bola jeho chyba! Keby jej tak aspoň niečo povedal, niečo čím by sa to medzi nimi vyjasnilo, ale nebolo nič! Zostali len nedokončené  holé vety a nedopovedané sny! Každý pohľad na neho jej spôsoboval vnútornú neopísateľnú bolesť. Slabo sa otriasla, i keď bol vonku teplý piatkový podvečer.
V mladíkovi pomaly dozrelo presvedčenie, že sa nemylí, že to už nie je to dievča, s ktorým sa tak rád hádal, že sa stratila jej niekďajšia odvaha, ale i veselosť. Hoci sa usmieva, úsmev nežiari z celej jej osoby a neodráža sa v očiach tak ako kedysi. Tak ako kedysi! Všetko je preč, každý sa mení a musí prejsť po tŕnistej ceste dospievania, i keď každý tŕň v ňom zanechá hlbokú stopu. Zamyslene si ju ešte raz premerial, ale potom sa venoval len svojím priateľom. I ona konečne nabrala stratenú pôdu pod nohami, a keď našla stratenú istotu, obrátila sa na svojích spoločníkov a náramne sa začala smiať nad jedným vtipom, ktorý sa práve povedal. Chystal sa odísť, preto sa na ňu posledný raz pozrel a v tej chvíli podľahla i ona. Vážne sa na seba zahľadeli, ale o malú chvíľu sa vydal na odchod.
Nie, je stále rovnaká! Potvrdzuje si mladík, keď sa zdvíha z miesta. Pozrela sa na neho síce s hnevom, ale ten on chápal. V jej očiach, okrem iného, zachytil i odvahu, ktorá nebola taká výrazná ako kedysi, ale čo! No predsa mu ostali akési pochyby! Možno! Možno! Povedal si mladík v duchu, usmial sa a dal sa do reči s priateľom po pravej strane. Z diaľky ho sledovali dve veľké oči mladej dievčiny, ktoré, keby sa ešte dalo, naplnili horkými slzami. Ale už dávno neplakala, všetko si ukrývala vo vnútri, a tak sa z jej očí stratila tá niekďajšia odvaha. Už dávno nebola tým, čo kedysi. Dospela veľmi žalostným spôsob, za ktorým síce nestál on, ale i tak mal vysoký podieľ nad jej terajším smútkom. Prešlo kopec času, ale ona vedela, že ju podvedomie zasa podvedie a v jej snoch sa opäť objaví tá známa tvár. Sny boli to jediné, čo sa mu nepodarilo zničiť. Otočila sa a na oplátku teraz rozosmiala priateľov ona.  

Muž sediaci v malom bare, kde popíja svoj obľúbený nápoj, ktorý pozostáva z jahodového džúsu a citrónového ferneta sa svojími dobráckymi očami pozrie na mladé dievča sediace oproti. Obaja v tichosti sedia a popíjajú drink. Dievča si premeriava tmavé husté vlasy, v ktorých sa sem-tam zaskvie šedivý vlások, naznačujúci, že muž pred ňou je starší ako v skutočnosti vyzerá. Jej malá nežná rúčka vkĺzne do veľkých suchých dlaní zrobených rúk, ktoré sú na viacerých miestach popukané od tvrdej fyzickej práce, ktorú musia ruky vykonávať. S úsmevom na tvári, ktorý sa však neodráža v jej tvári sa skúmavo zahľadí do nežných orieškovo-zelených očí s množstvom malých vrások okolo. Oči muža, ktorému ubehlo už päťdesiat rokov života, sa pomaly zapĺňajú slzami. Mladé dievča rýchlo zaklipká očami, pretože ju pália oči, a nie je to len od čiernej špirály, ktorú dievča použilo. Znova sa usmeje, pričom si muž vytrhne jednu ruku a náhlivo si pretiera oči. V oboch srdciach sa usadil veľký balvan, ktorý im tlačil na hrudník až mali pocit, že ich to oboch zadusí, ale chceli sa stretnúť i za túto cenu. Dievča sa pritiahlo k mužovi a narovnalo mu límec na čiernej košeli s krátkymi rukávmi a opäť sa s falošnou veselosťou poobzeralo po okolí. Mužova ruka medzitým zablúdila na jej bledé líce a drapľavým palcom ju začala hľadiť po tvári.

Hm.

Všetci tu dobre vedia, aký som krutý kritik, takže sa priprav. A prosím, nič z toho, čo tu napíšem, si neber osobne, ber to jednoducho ako môj názor na vec (nemusí byť a určite ani nebude ten jediný a najsprávnejší).

Po prvé: celá poviedka tu je napísaná dvakrát po sebe. Prečo? Je v tom nejaký skrytý zmysel? Ak nie, chcem ťa poprosiť, aby si ju náležito upravil, nech nezaberá zbytočne miesto.

Po druhé: nedá sa veľmi tvrdiť, že to je poviedka, pretože viac-menej nemá dej. Skôr by som to charakterizoval ako úvahu. To ale nie je nutne chyba.

Po tretie: je to plné opisov, prívlastkov a zbytočných slovných spojení. Očividne sa snažíš o poetický, mierne nadnesený štýl. Bohužiaľ to na mňa celé pôsobilo skôr ťažkopádne a v niektorých pasážach ma to nudilo.

Po štvrté: zvláštny, nevysvetlený a nelogický záver. Je jedna vec napísať záver, ktorý prinúti čitateľa zamyslieť sa, prípadne ponechá priestor jeho fantázii, druhá vec je napísať záver, ktorý nemá absolútne žiaden súvis ani s predchádzajúcim textom, ani s témou diela.

Po piate: nejednotný čas. Jedna veta je písaná v prítomnom čase, hneď nasledujúca v minulom. Toto je jedna zo základných a obrovských chýb začínajúcich autorov, často ospravedlňovaná akousi "dramatizáciou" textu. V 99% percentách prípadov to je nesprávne a mätúce. V tomto tvojom detto.

Po šieste: občas nejaké to vypadnuté slovko, preklep, alebo gramatická chyba. K tomu sa ale nechcem veľmi vyjadrovať, keďže sám v gramatike nie som žiaden majster sveta. V každom prípade to potrebuje ešte nejaké to čítanie a korektúru.

Po siedme: žiadna spojitosť s fantasy, scifi, horrorom, alebo niečím podobným. Opäť, nie práve chyba, ale na tejto stránke to má svoju dôležitosť (diela "mimo misu" ma musia napríklad veľmi, veľmi osloviť, aby som ich pustil do sveta).

Finálni verdikt (pánečku, dnes som ale vážny...): v tejto podobe by som to na Hostinci určite nezverejnil. Je to krátke, skoro nič sa tam nedeje a záver ma zanechá tápať v tme. Prepáč...

Allanien- Štrajkuje mi pocitac! Neviem akým nedopatrením sa mi skĺbili dve poviedky dokopy. A tobož netuším, preco je to tam dvakrát. Ako si to možem opravit?

Vieš čo, ja ti to spravím, dnes mám ochotnú náladu.