|
moja prvotina.... gramatiku som neopravoval...
Jesenný večer bol chlydný, a stromi už strácali posledné listy. Oheň pomali dohorieval a svetlá nedalekého mesta slabo žiarili. Tali si pritiahla deku. Mraziví vietor tlačil mraky na juh a hviezdy nebolo vydiet.
"Už tak dlho som neokúsila poriadnu mekú postel a poriadne jedlo. Aaa! Kašlať na to. Zajtra."
Tali zahasila oheň a uložila sa k spánku. Stromi vydávali práskave zvuky a tali so spomienkou na teplú postel zaspala.
Ráno bolo chladné a olovená obloha predpovedala další daždiví deň. Zbalila si veci a vydala sa do Kobo. Musela sa poponáhľať. Onedlho zamrznú tunajšie prístavy a bude musieť prezimovať tu, v tejto diere bez zákona. Pri tejto myšlienke pridala do kroku.
Na hradbách nebol ani jeden strážca. Brána dokorán. Všade bolo ticho, iba vrany hlasno krákali. Tali rýchlo prešla cez bránu a ponáhľala sa po hlavnej južnej ceste na námestie. Už po pár metroch jej bolo niečo divné. Rýchlo sa uistila či má čepele na dosah rúk. Nahmatala úchyty svojich zbraní skrížených tesne nad zadkom a opeť ich prikrila plášťom.
Na námestí boli stánky s rozličným tovarom pochybnej kvality dovezené zo všetkých kútov známeho sveta. Keramika, zbrane, šperky, alkohol všetkého druhu, omamné látky, šaty. Ale na trhovisku nebol žiadny predavač, žiadny kupec, zákazník... nikto. Tali tasila svoje zbrane. Boli to zbrane ktoré sa nasadzovali na zápestie podobne ako železní boxer, s tým rozdielom, že tam boli aj úchyty na predlaktia. Každá zbraň mala tri čepele asi 35 centimetrov dlhé. V jej rodnom jazyku sa nazývali Death Claws a v rukách skúseného bojovníka temer nemali konkurenciu.
Zo všetkých strán sa na námestie začala valiť hmla. Hustá a nepriehľadná. Tali sa rozhliadla. Pokúsila sa určiť sever a vydala sa do prístavu. Bránu nechala ďaleko za sebou. Po asi pol hodine chôdze sa tehlové domi menili na drevené chatrče a sklady. Ulice boli stále užšie až boli schodné sotva pre konský záprah. Vzduch bol cítiť skazenými rybami a morom. Tu už nebolo počuť ani vrany. Ba ani čajky. Po ďalších piatich minútach prepletaniach sa smrdutými uličkami došla do krčmi U Zlomeného vesla. Tu, ak si dobre pametala, sa vždy stretávali námorníci a čakali na plavby aby sa mohli dať naverbovať. Alebo kapitáni čo čakali na lukratívne zakázky, či na obyčajné obchodné cesty. Podľa ticha v budove nik nebol. Strčila do dverí čepelov a tie sa s hlučným zavŕzanim otvorili. Do nosa ju udrel silní mŕtvolny puch. Pomali vstúpila a ako sa jej oči prispôsobili šeru panujúcemu v miestnosti, zjavila sa jej pred očami scéna vyrážajúca dych.
Prvé čo si všimla bol obézni chlap. Mal okolo krku slučku ktorá bola prichytená na tráme podopierajúcom budovu. Tvár mal fialovu, a jazyk plný stuhnutej krvi mu ovýsal až pod bradu. Jemne sa kymácal a ako sa pomali otáčal, jeho zakalené oči sa pozreli priamo na Tali. Odvrátila zrak, ale na zemi ju čakali ďalšie výjavy, z ktorých sa jej obracal žalúdok. Námorníci, kurvi, čašníci, štamgasti... Nehybne tkveli na zemi aj na nábytku bez známky života.
Tali síce bola zviknutá na obrazi smrti, ale toto bolo pre ňu priveľa. Toľko smrti na jednom mieste. Únava z dlhej cesty. Stres a strach. Všetko na ňu doľahlo v plnej sile. Otočila sa a vybehla von. Bežala po najbližšom móle asi 20 metro. Kŕč jej stiahol žalúdok, a vyzvracala aj to málo jedla ktoré zjedla ráno. Potom chvíľu len tak kľačala a oddychovala. Nedaleko bolo počuť vŕzganie dreva a lán. Musela to byť veľká loď. Mólo sa celé otriasalo, keď loď pod tlakom prílivu narážalo do hrubích trámov. Cez hustú hmlu to však nebolo vydieť.
Po móle sa začali rozliehať kroky. Blížili sa pomali, smerom z brehu ku Tali. Vstala a zaujala bojoví postoj. Kroky sa blížili. Tali sa začala koncentrovať, a cítila ako sa energia sústreďuje v jej rukách a zbraniach, svet sa akoby spomalil. Už nemyslela na závrať, ani na hrôzne víjavy z hostinca. Koncentrovala sa na boj. Kroky ustali. Tali stále čakala, čo sa bude diať.
Hmla sa pomali dala do pohybu, a odhalila postavu ani nie 5 metrov vzdialenú. Žena. Bledá ako hmla samotná. Strieborné vlasi jej splívali po pás. Na sebe mala chránič hrudníku z lesklého kovu siahajuci sotva 5 centimetrov nad pupok. Na štíhlom drieku pripevnení široký opasok obitý rovnakým kovom. Pracka na opasku bola v tvare ľudskej lebky. Sukňa siahajuca tesne pod kolená bola ušitá z čiernej látky, ktorá sa jemne trblietala, ako hviezdy za jasných nocí. V rukách mala ebenovú palicu bez okras. Tvár, bledá. Krásna. Strašná. Vyzerala na 20. Možno 25. Odhadovala Tali.
Chvíľu na seba mĺčky hľadeli. Na tvári bledej ženy sa pomali zjavil priaťelsky úsmev. Jej krvavo červené oči zamrkali a nechala ebenovu palicu klesnúť k zemi. "Tiež čakáš na loď?" Ozvala sa.
"Čo? Akú loď?" Tali otázka zmiatla.
"No že či čakáš na loď."
Tali neodpovedala.
"Myslím že sa nedočkáme. Mimochodom, ja som Efa." Pristúpila dievčina ku Tali. Tá pomali nechala klesnúť zbrane a narovnala sa.
"Ja som Tali. Čo sa tu stalo?"
"Neviem. Prišla som len včera. Ale všeci už boli v stave ako si ich našla aj ty. Teda predpokladám že si ich našla. Podľa toho zvuku čo si tu vydávala pred chvíľou."
"Hmm. Našla. Nie je tu nikto živí? Teda okrem nás."
"Myslím že nie. Aj jedlo je tu už pokazené, akurát na lodi pri tomto móle sú ešťe zásoby sušeného mesa, piva, vody a suchých placiek. Nemáš chuť?" Spítala sa Efa a vyrazila smerom k lodi.
"Nie, teras nie. Vlastne trocha vody byneuškodilo."
Tali nasledovala Efu opatrne do lodi. Efa zamierila rovno do kajuty pre kapitána. Nábytok bol komfortný, na stolíku v rohu boli mapi. V strede miestnosti boli kreslá otočené k okni. Koberec bol vyšľapaný. V miestnosti boli ešte jedné dvere. Efa zamierila rovno k nim. Tali chvýľu čakala. Efa vykukla, tak poď.
V druhej miestnosti bola obrovská posteľ s baldachýnom, níske skryne, kopa kníh na polici s malaim "zábradlím" a veľký jedálenský stôl. Pri posteli bol hodený batoh. Tali zhodila ten svoj ku stolu a sadla si. Zbrane položila tak aby na nich dosiahla hneď ku batohu. Efa vzala kovoví krčah zo stola a naliala z neho vodu do jedneho z dvoch pripravených pohárov. Keď efa vydela že Tali váha, napila sa ako prvá. Potom na chvíľu odbehla.
Tali ticho sedela. Za oknami sa valila hmla. Žalúdok sa jej pomali ukľodnil. Po chvilke sa objavila Efa s tanierom sušeného mesa a chleba. Prisadla si a dala sa do jedenia. Meso zajedala chlebom namočením vo vode.
"Fakt si nedáš? Síce to nie je nič moc, ale jesť sa to dá"
"Ani nie," Tali si poposadla "ale zaujímalo by ma načo si tu prišla."
"No predsa kôli prístavu. Chcem cestovať na juh. Veď určite aj ty. Síce ma situácia v meste trochu zdrží, ale čo už."
"To chceš vyplávať bez posádky?"
"Hmm. Nie tak celkom. Chceš ísť so mnou?" Spítala sa Efa.
"Možno. A kam?"
"Do Haltbaru."
"Tam mám aj ja namierene, ale sú to tri týždne po mori, a to na takejto lodi bez posádky nezvládneš."
"Zajtra uvydíme."
"Čo uvydíme? Veď všeci námornici sú pravdepodobne mŕtvi." Nedala sa odbyť Tali.
"Hmm. Uvidíme." Efa už nič nevravela a len ďalej jedla akoby to bolo jej posledné jedlo v živote.
Efa dojedla a uložila sa ku spánku. Aj keď bolo tesne po zotmení. Tali ešte nemala chuť spať, tak si prezrela knižnicu a vybrala z nej jednú knihu. Kapitánov denník. Pri svetle olejovej lampi si ho celí prezrela. Okrem bežných hlásení v ňom nič nezvičajné nebolo.
Tali sa zobudila neskoro ráno. Lampa bola zhasnutá, Efa nigde a matné svetlo sa hmlou a oknom predieralo do kajuty. Po palube bolo počuť mnoho krokov. Cítila že loď sa zhúpla ako bola odrazená od móla. Bolo počuť cyklické zvuky napínaných lán. Plachta sa dvíhala a loď sa dala do pohybu.
Tali vzala zbrane a vybehla na palubu. Hmla bola riedšia ako včera, a bolo vydieť celú loď. Bol to stredne veľký nákladný trojsťažník. Po lanách sa štverali dvaja námorníci a upevňovali plahty. Jeden drhol podlahu. Bol pár krokov od nej. Jeho pohyby boli akosi trhané, malátne. Bol bledí. Oči kalné. Zombie. Určite to bol zombie. Ale tento sa správal ako človek, až na tie trhané pohyby. A keď sa lepšie pozrela na tých pri plachtách, vyzerali rovnako.
"Dobré ráno." Ozval sa Efin hlas z poza nej z mostíka. Tali sa otočila. Efa sa usmievala. Za ňou stál pri kormidle zombie s drevenou nohou a viedol loď z prístavu.
"Ako sa ti páči naša posádka?"
"Posádka? Veď sú to zombie."
"No a? Nič nezjedia, neodvrávajú. Nespia. Akú lepšiu posádku by si chcela?"
"Ty. Ty si..."
"Necromancer. Správne." Efa sa nevinne opierala o zábradlie a usmievala sa. "A ty si z rádu zabijakov, pokial sa nemýlim. Tie tvoje čepele mi hneď pripadali nejake povedomé."
Tali sa ukľudnila, ešte raz sa rozhliadla po hôznej posádke a podišla ku Efe na mostík. "Takže Haltbar?"
Efa sa otočila s úsmevom na nemŕtveho kormidelníka. "Smer Haltbar, kapitán!"
Loď nabrala správny kurz a hmla sa strácala s pribúdajucou vzdialenosťou od zakliateho prístvu.
Zatial koniec....
|
FAQ
Hľadať
Členovia
Registrovať
Prihlásenie
Na tomto by sa Korektor vysantil, alebo skor zblaznil? 
A tie preklepy... Prepáč, ale dokým to nepravíš, neviem kto bude mať náladu na čítanie tohto tu....
