HuSä

Komentar:
Tato poviedka je pokracovanim Na pociatku magie, bez jej precitania nema vyznam citat tuto. Dneskaj som sa tak hrabal na disku a nasiel som ju...je stara asi tri roky, cize z doby, ked som bol este fanusikom fantasy. Dnes mi pride trosku infantilna, ale rad by som doplnil tu prvu cast...

Dom Cechu mágov vypálili práve v deň, keď Surt oslavoval svojich devätnásť rokov. Vedel, že tento deň bude iný ako ostatné, no nečakal až také veľké udalosti.

Po tom, čo udychčaný dobehol do kuchyne a rozpovedal Artwanovi, čo videl, bol príliš šokovaný a zoslabnutý na to, aby šiel s ostatnými mágmi hore. Predpokladal, že idú potrestať Rafaela. On radšej zostal strážiť dole, sediac na stoličke pri okne.
Nevedel, ako dlho tam boli, nevnímal to. Bolo vidieť slabé záblesky svetla a občas sa odtiaľ vynorili slabé obláčiky dymu. Surt si nevšímal ani to. Myslel na Lindu, ich domácu slúžku. Prala im, varila, upratovala, zháňala jedlo. Bola sotva staršia než Surt, skôr bola ešte mladšia. Surt nikdy nemal odvahu sa to spýtať, a nakoniec, bolo by to aj neslušné.

Surtovi sa Linda páčila už dlho. Vlastne bola aj jedným z dôvodov, prečo sa k mágom pripojil. Samozrejme, že nie jediným. Z veľkej časti ho zlákali aj divy, ktoré mágovia v dedine predvádzali. Ale keď zbadal Lindu, ako každý deň chodí mágom po vodu, nemohol inak, než sa k nim pridať. Bola to láska, tým si bol Surt viac istejší než svojím zdravým rozumom. Takto s ňou mohol byť každý deň, aj keď tréning mu väčšinu času pohltil.

Teraz, v tomto okamihu, je pravdepodobne vo svojej malej izbičke na poschodí. Chvíľu rozmýšľal, či sa k nej nevplíži. Mohli by sa spolu potichu rozprávať až do rána, kým sa ľud rozíde. Zavrhol to – istotne už spí, zbytočne by ju budil, a okrem toho, Artwan ho možno ešte bude potrebovať.
Zo snenia ho vyrušil praskot dverí a zúrivý dupot nôh na schodoch z poschodia. Mágovia sa rútili dole. Keď zbadali, že dvere konečne povoľujú náporu davu, smerovali ku zadnému východu. Až teraz si Surt naplno uvedomil tú neústupnú myšlienku, už niekoľko minút učupenú v pozadí jeho mozgu – dom horí! Teraz zreteľne cítil spálené drevo a do očí mu udrel dym. Citeľne sa oteplilo.
Zakričal na jednu matnú postavu, utekajúcu medzi ostatnými.
„Artwan!“
„Bež! Dom horí, každú chvíľu sa môže zrútiť strecha!“ gestikuloval Artwan.
„Kde je Rafael?“ kričal Surt.
„Je mŕtvy, spálili sme ho. Utekaj!“
Surt neváhal a bežal s ostatnými k zadným dverám. Už sa predieral von, keď si spomenul na Lindu. Vynadal si do sebcov a dral sa naspäť, čím značne znervóznil mágov za sebou. Keď sa konečne dostal ku schodisku, mohol si už len zapchať uši pred strašným rachotom, ktorý otriasol základmi celého domu. Strecha sa prevalila na prvé poschodie; pre Surta momentálne skončil život. Zatmilo sa mu pred očami, zviezol sa na zem želajúc si, aby bol hore pochovaný pod troskami spolu s Lindou. Jeho zmysel života, jeho náplň...už nie je.
Dlho tam plakal. Dlho, kým ho neschmatol Artwan, vychádzajúci z izby. Surt si myslel, že Artwan je dávno preč... Schytil Surta za ruku, pomohol mu vstať a ťahal ho von. Keď sa tam dostali, narazili na rozzúrený dav. Práve trhal Pleana na kúsky. Artwan nečakal a rútil sa dopredu, nechávajúc Surtovi za sebou cestičku medzi ľuďmi. Surt príliš nevnímal okolie - bežal tam, kde bol Artwan, a nevidel, kam ho vedie. Oči mal plné prachu a sĺz a myseľ tak či tak zatemnenú. Nevšimol si, kedy utiekli davu, nevnímal, keď nasledoval Artwana do akejsi stajne, a bolo mu jedno, keď videl Artwana, ako naskočil na najbližšieho koňa a cválal preč. Dopotácal sa ku stohu slamy a zaspal.


Keď ráno otvoril oči, dlho sa mu nechcelo vstať. Nevychutnal si tú sladkú nevedomosť, ktorá sa dostavuje, keď sa zobudíme na neznámom mieste. Nie, jeho spomienky prišli hneď; vlastne ani nikdy neodišli, myslel na ne celú noc vo svojich snoch. Z toho všetkého, čo sa prihodilo, ho bolela hlava. Bolo to na nevydržanie, tak sa nakoniec pozviechal a rozhliadol.
V stajni bol ešte jeden hnedáčik. Surt vedel odmalička jazdiť na koňoch, nuž mu nasadil uzdu a vyviedol ho von. Stajňa stála na kraji Swenlanu. Nikto nemal šancu ho vidieť. Mestečko ešte dospávalo včerajšiu noc, a nad domami sa vznášal nepekný dymový oblak. Surta sa odvrátil a poprezeral zem. V blate bolo jasne vidieť, že Artwan sa vydal na západ. Bolo to nakoniec aj dosť logické; Swenlane leží v severovýchodnej časti Maen, a cestou na západ sa dá k veľkým mestám dostať za pár dní jazdy.
Surt sa vydal po Artwanových stopách. Nebolo to rozhodnutie – bolo to pre neho samozrejmé a jasné. Artwan je jeho jediný cechmajster, jeho učiteľ. Kam inam by sa vydal?

Na ceste mal dosť času premýšľať. Veľmi skoro však zistil, že čím viac premýšľa, tým viac nenávidí svet naokolo. Prečo on, prečo dopekla práve on? Čo spravil, že ju stratil? Spomenul si na matkine výčitky a hrozby, že nedobre robí, keď sa pridáva k „temným silám.“ Ale veď mágovia predsa nie sú diabli, sú to ľudia ako on. Tak prečo mu zničili život?
Stále viac si bol istý, že je to vina mágov. Nie mágia, mágia je v poriadku...to tí ľudia. To Rafael. Prečo Plean vymýšľal také hrozné kúzla? Prečo bol sakra Rafael taký sviniar? Prečo ich všetkých ničil a využíval? Musel zabiť tú ženu? Nenávidel Rafaela, z celej duše ho nenávidel. Nemal ho rád už predtým, spomenul si. To ON mu zobral jeho zmysel života. Nebyť Rafaela, nemusel ich obkľúčiť dav. Nemuselo začať horieť...Linda nemusela zomrieť...
Lenže Rafael je mŕtvy, a Surt nespokojný. Nemôže sa pomstiť, ani ho nevidel umierať.
Aj tak to iste nebola len jeho vina. Všetci mágovia sú svojim spôsobom vinní, dedina ich nemala rada, bez rozdielu. Pomaly, pomaličky sa začalo do popredia drať iné meno. Meno človeka, ktorý mal rovnaké právomoci ako Rafael, a ktorý iste nesie temer rovnaký kus viny. Meno človeka, ktorý teraz, keď je Rafael mŕtvy, nesie zodpovednosť za celý cech.
Artwan.


Artwana prebudil zvláštny škrek. Vlastne nebol jeden, bolo ich mnoho, potichu si niečo šepkali, ak sa to dá nazvať rečou. Artwan vedel, že sú to elfovia – prilákala ich vôňa jeho tábora, rozloženého na lesnej mýtine. Včera si konečne po dvoch dňoch niečo zajedol, ulovil si diviaka. Chvíľu si myslel, že to nedokáže. Že v ohni cechu zabudol celú mágiu. Ale stačila chvíľka sústredenia a mesiace cviku ukázali svoju silu. Diviak sa pred ním zvalil už sčasti upečený. Zjedol veľkú časť, bol neuveriteľne hladný, no predsa ešte dosť ostalo. Na to, že takéto pachy prilákajú elfov, predošlého večera vôbec nepomyslel.
Bolo ich dosť, najmenej desať. Keď Artwan prudko vyskočil a zostal stáť, naľakali sa, stíchli a kúsok cúvli, ale Artwan vedel, že sám nemá šancu. Vedeli to aj elfovia, ktorí sa zľakli skôr náhleho zvuku ako samotného človeka. Pomaličky sa pohli smerom k nemu.
Artwan sa zas posúval dozadu a šmátral po uzole uzdy, ktorou bol o strom priviazaný jeho kôň. Nahmatal ju a namáhavo rozplietol neveľmi silný uzol. Elfovia zrejme neboli takí neinteligentní, ako si vždy myslel – len čo zbadali, že má uzdu voľne v ruke, so škrekom vyrazili. Artwan sa rýchlo obrátil a skočil na nepokojne prešľapujúceho koňa. Ľavačkou zrazil elfa, ktorý skočil zvieraťu na krk a kopol do slabín. Nebolo to potrebné, zviera sa v elfskej prítomnosti tiež necítilo dobre. Keď opustili čistinku a vnorili sa medzi stromy, zbadal Artwan, že elfov je najmenej trikrát toľko, než odhadoval. Celý húf. Unikol vážne len o chlp. Avšak svoju cestovnú tašku nechal tam, a to ho dosť mrzelo – vracal sa pre ňu ešte aj do horiaceho domu.


Lesík voňal jarnou sviežosťou. Stromy rástli husto, a tak Surt viedol svojho hnedáka za sebou. Zanedlho došiel na prvú čistinku. Na prvý pohľad bolo jasné, že tu niekto táboril – veľké ohnisko, zbytky pečeného mäsa, rozhádzané veci a rozrytá zem s množstvom stôp. Nemohol to byť nik iný ako Artwan. Zdá sa, že mal dosť naponáhlo, všímal si Surt. Toľko stôp, nezbalené veci...niekto ho zrejme prepadol...banditi?
Palicou prehľadával odpadky. Naďabil na Artwanovu tašku – tú, pre ktorú sa zrejme vracal do domu. Bolo v nej zopár bežných vecí, nožík, motúz, sviečky, kresadlo...no Surta najviac zaujal mešec, plný zlatých mincí, istotne závratnej hodnoty (odkiaľ Artwan nabral také bohatstvo?); a rolka pergamenu, starostlivo opatrená pečaťou. Surt nevedel, čo to je, ale nechcel lámať pečať. Tašku pripevnil ku svojim sedlovým brašnám. Pred sebou má ešte zopár hodín putovania, než sa zotmie.
Z lesa vyšiel až na ďalší deň. Vynoril sa na začiatku polí a lúk, zvažujúcich sa na miernom svahu až ku dedine v diaľke. Po toľkej dobe samoty sa mu zdala krásna. Dnes v noci môže prespať tam.


Artwan bol rád, že necháva za sebou tú hnusnú dedinu. Nemal to tam rád od prvej chvíle, čo ju zbadal. Cez špinavé ulice sa rozlievali postranné kanály, takže za chvíľu bol celý zablatený. Nevrlí obyvatelia a vysoké ceny to veru nezlepšili. Dokonca ani to prekliate pivo nestálo za nič. Bol rád, že sa mohol vyspať na tom kúsku slamy v stajniach a hneď ráno vypadnúť.


Keď Surt vkročil do dediny, do zotmenia ešte zostávalo trocha času. Rozhodol sa však nepokračovať ďalej – nemôže nevyužiť príležitosť vyspať sa pohodlne. Artwan sa iste veľmi neponáhľa. Vzdialenosť medzi nimi sa predĺži maximálne na jeden deň.
Hneď ako vstúpil na ulicu, začala sa mu dedina pozdávať ešte viac. Príjemne ho prekvapilo, že po ulici sa rozlieva voda – nebolo prašno a kôň si aspoň očistil zablatené kopytá. Rozmýšľal, či je to tak spravené naschvál, alebo sa len náhodou vylial potok z koryta.
Ceny miestnych obchodníkov boli síce trošku vyššie než obyčajne, ale to Surta príliš netrápilo – za ten mešec zlata by si iste mohol kúpiť niekoľko domov. Na tú jednu noc sa ubytoval v hostinci. Spomenul si, ako mu otec vravieval, že dobrý hostinec sa pozná podľa piva. Objednal si teda. Nezdalo sa mu ničím výnimočné, ani ničím podradné. Aspoň zistil, že mu zrejme všetky pivá chutia rovnako.

Ráno opäť vyrazil. Široko ďaleko tu bola jediná cesta. Nepredpokladal, že by sa Artwan pustil cez polia.
Artwan. To meno nenávidel čoraz viac. Znelo mu to v ušiach, vždy keď si spomenul na Lindu a praskot dreva. Čo mu to Artwan vlastne kričal v ten večer? „Usmažili sme ho, je mŕtvy,“ to vravel. Usmažili? Takže to boli nakoniec mágovia, kto založil oheň? Zdalo sa mu, že od schodiska stúpali obláčiky dymu...niet pochýb, mágom sa musel oheň vymknúť z rúk!

Cestou prešiel cez viacero dedín. Neboli veľmi bohaté, to je pre túto oblasť charakteristické. Na druhú stranu, ľudia si tu nežili v biede. V každej dedine sa vypytoval na Artwana – ľudia si ho pamätali ako mrzutého muža v plášti, ktorý sa zastavil na jednu noc a ráno zmizol.


Artwan vážne nemal dobrú náladu. Na lesnej mýtine prakticky stratil cieľ svojej cesty. Svoju tašku zúfalo potreboval – nielenže v nej mal veci, ktoré potrebuje každý pútnik, mal tam aj čosi oveľa dôležitejšie. Jednak to boli jeho celoživotné úspory – mešec plný zlata, ktoré šetril po celý život, ani nevedel načo vlastne. Dával tam všetky peniaze, ktoré nepotreboval. „Vďaka“ za pomoc dedine pri krízových situáciách - bol vcelku odvážny - či odmeny za drobné služby, alebo za občasné dolapenie zločincov...za mnoho rokov sa tam zhromaždila slušná čiastka. Artwan všetko zamenil za zlato. Donedávna ho plánoval použiť na založenie nového cechu v nejakom väčšom meste, hlbšie vo vnútrozemí Maen. V tom mu mala pomôcť aj druhá dôležitá vec – totiž cechovná licencia, ktorú získali s Rafaelom vo Swenlane. Starostovia miest a dedín su poväčšine všetko cisárovi muži, preto sú cechovné licencie z hocijakého mesta uznávané aj v ostatných. Nemožno s nimi síce okamžite založiť cech v cudzom meste, ale starostovia sú oveľa náchylnejší vydať vám licenciu pre svoje mesto, keď im ukážete, že vám už iný cisárov muž túto dôveru dal.
To mala byť Artwanova budúcnosť a budúcnosť cechu. Zostala však v rukách elfov, ktorý ju – uškrnul sa trpko – pravdepodobne zjedli.

Dedina striedala dedinu, a ani jedna nebola príliš útulnejšia než tá predchádzajúca. Potom sa konečne dostal k mostu cez Plor – k mostu s veľkým m. Za týmto mostom sa cesta rozdvojovala – jedna vetva viedla do Merieru, najväčšieho mesta tejto oblasti. Vinula sa obkľukou, okolo lesa a pokračovala kaňonom medzi skalnatými útesmi. Druhá vetva viedla skratkou rovno na tieto útesy, a tam končila. Pravdepodobne bol kedysi nad kaňonom most, ktorým pokračovala. Takže pokiaľ bol cestujúci schopný horolezec, mohol ísť touto skratkou až k miestu, kde sa prepadol most, a kde sa v neveľkej hĺbke vinula prvá vetva – a mohol zliezť po skalách dole, na cestu. Trasa k Merieru sa tým značne skrátila, ale bola aj oveľa nebezpečnejšia.

Artwan si pravdaže vybral prvú cestu. Neponáhľal sa. Práve naopak, keď si predstavil, ako ťažko sa mu bude bez svojej tašky začínať, k Merieru sa blížil s nechuťou.


Surta hnala dopredu nenávisť. Vyslovene nenávisť, už to nebolo len sklamanie a roztrpčenie. Vedel, že Artwan šiel naľavo – neriskoval by zbytočne smrť na útesoch. Lenže Surt si uvedomil ešte niečo. Ak sa Artwan dostane do Merieru, nájde ho už len veľmi ťažko, a ešte ťažšie ho nepozorovane potrestá. Teraz má šancu ho dobehnúť, len sa musí vybrať napravo.
Cesta nebola taká zlá, ako čakal. Bola síce dosť zarastená, s množstvom prekážok, popadaných skál, ale schodná bola. Artwanov náskok by mal zanedlho úplne prekonať.


Merier mal byť onedlho na dohľad. Skalná stena na jednej strane prudko skončila, zostala už len tá na pravej strane cesty. Na Artwana dopadla spŕška kamenia zhora. Zoskočil z koňa a zdvihol zrak. Krovie na okraji útesu sa chvelo. Zjavne tam niekto – alebo niečo – bolo. Vyletel odtiaľ kameň, mierac na Artwana. S kľudom uhol a premýšľal. Buď je to človek, možno dáky bandita, no zjavne nemá priateľské úmysly. Alebo to môže byť jedna z tunajších potvor – vyberač mýta na moste ho varoval pred rozličnými skalnými príšerami.


Surt sa priplazil k okraju. Koňa nechal obďaleč, tašku, ktorú zo zvyku nikdy nenechával na koni, zavesil teraz na krík. Dole si vykračoval Artwan, presne ako Surt predpokladal. Artwan zastal a pozrel hore – možno ho zbadal. Surt priľahol k zemi. Pozeral sa Artwanovi do tváre, aj keď ten ho nemohol vidieť. Tá tvár, tá trochu mrzutá, ale vyrovnaná tvár! Tvár vraha. Ako sa môže tak tváriť, keď má toho toľko na svedomí? Surt sa neovládol a schytil kameň. Letel pekným oblúkom, no Artwan ho včas zbadal. Dobre, je čas použiť mágiu. Tú, ktorú sa naučil od Artwana. Začal sa koncentrovať. Sústredil sa najmä na zhromaždenie čo najväčšej energie v oboch rukách. Cítil, ako sa ruky zahrievajú, zatiaľ čo ostatné časti tela chladnú, ako väzby medzi midgeónmi slabnú a pohyb ustáva. Keď mu už ruky takmer zvnútra horeli, naraz vypustil obrovský príval síl.


Artwanovi sa to rozhodne nepozdávalo. Nezaškodí to tam trošku prekontrolovať tamtým kameňom. Zdvihol ruku, a po chvíľke poslal silu pod kameň. Dlhšiu dobu mu trvalo, kým sa mu podarilo rozložiť silu pod kameňom tak, aby ho mohol zdvihnúť bez toho, aby sa prevrátil. Záležalo od toho, kde mal kameň ťažisko, a tento bol značne nerovnomerný. Bolo to oveľa viac vyčerpávajúcejšie, než predpokladal. Cítil, ako sa mu ruky trasú od zimy, keď vydával všetkú energiu ich midgeónov do pohybu kameňa. Konečne sa mu ho podarilo vybalancovať a plynulým tlakom ho poslal nahor do krovia.


V okamihu otvoril Surt unavené oči. Potom ho odhodil obrovský výbuch, keď jeho kúzlo narazilo na akýsi kameň, letiaci zdola. Roztrieštil sa na kúsočky, črepiny, lietajúce všade naokolo...
Rameno, tvár, bok. Do všetkého sa vryli úlomky. Surt silne krvácal.


Artwana zložil k zemi silný výbuch, ktorý nastal tam hore. Nechápal, čo sa stalo...možno jeho kameň vrazil do niečoho výbušného? Snáď bola v kríkoch hromada síry? Netušil. Podstatné bolo, že keď otvoril oči, okrem prachu a kamienkov dopadol neďaleko neho so žuchnutím akýsi predmet.
Artwan nemohol uveriť vlastným očiam. Taška! Jeho vlastná cestovná taška! Ako sa sem dostala? Prenasledoval ho elf? Ale to je nemožné, celú tú cestu od lesa! Pravdepodobnejšie je, že ju uchmatol nejaký vták, či lietajúce stvorenie, ktoré ho prenasledovalo...a on doňho vrazil kameňom...ale čo ten výbuch? Artwan si zaclonil oči a pozrel na kraj útesu. Je to vysoko, nebezpečný výstup...asi to nechá tak.


Zranenia boli vážne. Surt vedel, že do večera vykrváca. Bude to len dlho trvať a veľmi bolieť. Bude sa trápiť. Nemohol sa odtiaľ pohnúť, noha takisto prestala fungovať. Nemá šancu dostať sa dole, zliezať tie skaly...
Bol veľmi, veľmi vyčerpaný. Nevládal takmer nič. Cítil sa taký riedky – midgeóny už možno nedržia tak silno, ako by mali. Možno mu zostávali sily len na jediné kúzlo. Zdvihol ruku.


Artwan bol veľmi, veľmi spokojný. Na tom krátkom zbytku cesty do Merieru si pohvizdoval. Budúcnosť cechu je jasná, priezračná – má peniaze, a má aj licenciu. S týmto to už nebude problém. Keď vchádzal bránou do mesta, mal hlavu príliš plnú optimistických plánov do budúcnosti, aby si všimol slabý záblesk svetla na vrchole neďalekého útesu.


Nech bohovia odpustia samovrahom.