HuSä

Komentar:
Dalsia stara poviedka, co som nasiel pri dnesnom hrabani sa diskom, a taktiez by som ju dnes asi napisal trochu inak . Mam pocit ze tu uz raz bola no potom som ju z istych dovodov zmazal, takze repost, bwahaha. Normalne by som ju asi poslal Annunovi na uvazenie a pripadne zavesenie, nuz ale ked je tu ten novy system, ide sem (tak ako aj Magia na cestach).

I can see what you see not,
vision milky, then eyes rot.
When you turn, they will be gone,
whispering their hidden song.
Then you see what cannot be -
shadows move where light should be.
Out of darkness, out of mind,
cast down into the Halls of the Blind.

- H. P. Lovecraft


Smrť.

Smrť. Čo si predstavíš pod týmto pojmom? Áno, Teba sa pýtam, presne Teba. Koho iného, čítaš to Ty, nie? Nuž tak mi odpovedz. Prestaň prosím Ťa na chvíľu čítať, a porozmýšľaj nad tým trochu. Dávam Ti priestor, normálne to sem vpíš: ______________________________________________________________________________________________________________________________________________________

Zaujímavé. To myslíš vážne? Vidíš to. A vieš, čo si ľudia najčastejšie predstavujú pri pojme smrť? Pravdepodobne rozklad, strach, koniec, tmu. Boja sa.
Títo ľudia sú mŕtvi. Zostala po nich len jedna veta; nič viac, len jedna jediná veta, po celom ľudskom živote trvajúcom, povedzme, 50 rokov. Ani to nie:

Marcus Dressder *1923 †1987
Jonathan Feyer *1938 †1983
Andrew Phillips *1941 †1989

Nevieš nič. Máš len túto jednu vetu, a predstavuješ si. Ako žili, akí to boli ľudia, ako cítili, čo znamenali pre svoje okolie, čo dosiahli, a nakoniec, ako zomreli. Čo ťa napadne pri tých menách?
Bojíš sa smrti? Áno, bojíš. To je dobré, nie? Predstav si, že by si sa nebál. Čo by Ti bránilo zabiť? Čo by Ťa nútilo snažiť sa prežiť?

Predstav si nasledujúcu situáciu. Pozeráš sa do temnej uličky, je osvetlená len slabým svetlom zo vzdialenej hlavnej ulice; vlastné lampy nemá. Chabé svetlo je podporované aj niekoľkými oknami vysokých blokových domov, ktoré uličku tvoria. Scéna ako z filmu, film noir, takzvaný „temný film“.
Vidíš chrbát človeka kráčajúceho uličkou v dlhom sivom plášti. Jeho kroky sú načas jediným zvukom v uličke, a tak sa odrážajú od stien. Zrazu postava zmeravie a otočí sa, stredne rýchlo. Na zamyslenej tvári sa zjavuje strach.
Volá sa John Tylling, je to novinár. Vracia sa domov, zdržal sa v redakcii kvôli uzávierke. Ešte pred chvíľkou rozmýšľal nad tým, aký je unavený. 31 rokov, v branži sa pohybuje už istý čas, má aj aký-taký ohlas u čitateľov. Rozvedený, avšak (zatiaľ) úspešne zadaný. Plat rastie, kariéra nestagnuje, nepriateľov mininum, takisto môžeme do zátvorky uviesť, že zatiaľ. Novinár sa tomu nevyhne. Celkovo je však so svojím životom spokojný, nikdy nemyslel na jeho koniec, dnes je len trochu unavený.
A teraz ten strach. Zrazu to vidí, vidí to, čo ešte nevidel. Smrť. Primárny strach zo smrti. Zmrazuje ho, je neschopný myslenia, nevie nič, zrazu naozaj nevie nič, myslí len na seba a svoj život, presnejšie na svoju smrť. To silné egoistické myslenie, kritická situácia, ide umrieť, to nie, to nechce, na toto nikdy nemyslel. Preto ten strach. A mráz. Zimomriavky na chrbte, slabý pot na čele, rozšírené zreničky, je mu zima, nemala by mu byť, že? Je leto a má plášť.
Tvoj pohľad sa nevedomky približuje, vidíš ho zbližšia, a teraz je mŕtvy, všímaš ten moment? Umrel.

Iná situácia, iný človek. Tentokrát námestie, v noci, tiež. Vravím „tiež“, aj keď v minulom prípade som nepovedal priamo, že je noc. Domýšľaš si, predstavuješ. Smrť sa najlepšie spája s nocou, s tmou, že?
Na námestí lavička. Sedí na nej Tvoj starý kamarát, poznáš ho, určite. Je otrhaný, stal sa z neho žobrák. Keď si ho ešte poznal, chcel byť umelcom. Nepodarilo sa, na konzervatórium ho nevzali. Zostal na ulici. Nikdy sa nebál smrti. Svoj život si neváži, žije zo dňa na deň, z ruky do úst, skúsil už snáď všetko. Opäť si trochu bližšie. Vidíš ruku, niečiu ruku, je ako keby zahmlená. Je Ti veľmi známa, poznáš ju. Drží nôž. Dosť dlhý na to, aby sa už teraz nedala odvrátiť smrť.
Douglas Kirkland, ten tridsiatnik na lavičke, sa nebojí. Chceš fakt vedieť, čo cíti? Dobre. Cíti sa štastne. Vidí svoju smrť. Je nábožný. Jeho život nemá zmysel, smrť je vykúpenie, Boh ho počul, konečne. Áno, cíti aj primárny strach zo smrti, ten sa nedá vykoreniť. Ale nemyslí naň, a v jeho očiach sa mení na bážeň. Viera je silná.
Nôž je tvrdší ako lebka. Ostrá bolesť, prenikavá, v poslednej sekunde ho ochromil strach a strata sebakontroly, inštinkt. Umrel.

Sarah Fletcherová sedí doma, vo svojom vysvietenom byte. Osemmesačná dcéra konečne zaspala. Je na materskej, o svoje miesto na personálnom oddelení telekomunikačnej spoločnosti nepríde. Školu vyštudovala; kariérny rast si zabezpečila kvalitne, len jej do toho vbehlo to dieťa. Manžel je na služobnej ceste; je teda doma takmer sama.
Ten zvuk čo počuješ nie je v tvojej hlave; je to naozaj zvonček pri dverách. Sarah sa zľakne. Nebojí sa o seba, bojí sa, že sa dieťa zobudí. Dvíha sa a beží k dverám. Cez kukátko vidí známu tvár, pozná ju. Roztvorí oči naširoko, tlak sa zvýši na 170/93, pulz 84. To veľké oko by si mohol vidieť aj z vonkajšej strany dverí, aj keď to pri takomto type kukátok nie je možné.
Bezpečnostná retiazka, kľúče, hop, padli na zem, zdvihnúť, zasunúť, skoro opäť poškriabala zámok, zvrtnúť, otvára dvere.
Čoho sa dočkala? Rachot, dym, bolesť, niečo sa na ňu vrhlo, zhodilo ju k zemi a hryzie jej brucho. Neuveriteľná bolesť. Postava nad ňou pokrúti hlavou, náboj bol len jeden, nič sa nedá robiť, ide preč a zatvára za sebou dvere. Sarah cez slzy vidí príčinu hryzenia, je to červená škvrna na bruchu s priemerom okolo dvoch centimetrov, nie, už sú to štyri.
Vie, čo sa stane teraz. Umrie. Pomaly a rýchlo zároveň. Oblieva ju pot. Umrie. Po prvýkrát v živote naozaj umrie. Žasne. Šalie. Dcérka ostane sama, to nie, manžel sa vracia až o týždeň, ak ju dovtedy nenájdu, dcérka umrie hladom. Steny tohto bytu sú presne podľa jej želania, silné, hrubé, špeciálna izolácia proti hluku, aby susedia neboli rušení dcérkou a manželovou hrou na klavíri. Nikto ju nebude počuť. Nikto pravdepodobne nepočul ani ten výstrel, je už dosť neskoro, všetci spia vo svojich zvukotesných hniezdach.
Musí sa dostať k telefónu, ale dostáva kŕče. Strach jej zviera krk, nemôže dýchať a plakať naraz. Snaží sa najskôr ukľudniť, ale je jej zima, na nohy, sú totiž vlhké, stekajúca krv je nepríjemná. Už je slabá. K telefónu sa nikdy nedostane. Je koniec, posledná nádej odišla, finiš. Umrela, a jej dcérka s ňou.

Fúka vietor, veľmi silný. Čím to je, že od mora vždy fúka studený vietor? Kedysi sa to určite učili na fyzike, pamätá si to. Ale veď teraz stojí nad riekou, nie nad morom. To je asi jedno, usudzuje Martin Lawyer.
Tento most je krásny, tak ako len mosty krásne môžu byť. Je nový, postavený prevratnou metódou, a otáčaný cez rieku. Silueta krásneho bieleho klenutého oblúka je kazená len šedou postavou na jeho vrchole.
Jeho život nebaví. Štve ho. Študoval fyziku a matematiku, je v tom dobrý. Ani na strednej, ani na výške nemal problémy. Tak v čom je doprdele problém?!
V ženách, vždy len v ženách. Preboha, jeho život je predsa skvelý, rozumie sa elektronike a baví ho to. Kazia mu to ženy. Na strednej jeden neštastný vzťah, na výške mnohokrát viac. Už nie, už nevládze, každá, ktorú si vyberie, je tá nesprávna. Nechce ho. Ani jedna, a každá mu pritom prorokuje nejakú skvelú partnerku v budúcnosti. Klamú, všetky, už žiadna nepríde.
Nedokáže to zniesť, výhražné listy boli poslednou kvapkou. Dostáva ich posledný mesiac. Odniesol ich aj na políciu, nepriateľov predsa nemá, vždy bol kamarátsky, priam profesionálny kamarát. Trpký úsmev mu kriví tvár. Opakuje si text obľúbenej pesničky –

You know the happiest day of my life,
I swear the happiest day of my life...
is the day that I die...

Can you feel the cold tonight?
It sets in but it’s allright.
The darkness falls I’m letting go,
all alone but I feel just fine…

Nenechá sa vydierať, či už životom, alebo tým vydieračom. Skončí to radšej sám, na smrť už predsa myslel miliónkrát. Zakaždým po tej slávnej vete „chcem aby sme boli len priatelia“. Bozk smrti. Je to detinské, Martin to vie. Veľmi pubertálne. Vždy bol decko.
Skok je krásny, ako len skok krásny môže byť. Pád, ktorého rýchlosť sa neustále zvyšuje vďaka gravitačnému zrýchleniu 9,81 m/s^-2. Vietor ho štípe v očiach, mal by ich privrieť, aby sa mu nezapálili spojivky, to potom bolí, ale to je hlúpe, ide predsa zomrieť. Aj tak ich privrie. Hladký prelet vzduchom, premena vysokej potenciálnej energie na trenie a energiu kinetickú, zakončený dopadom na voľnú hladinu kvapaliny so špeciálnymi povrchovými vlastnosťami, ako je povrchové napätia sigma, preboha.
Martin nevedel plávať. Aj tak by mu to pri tomto otrase mozgu nepomohlo. Umrel.

Detektív Raymond Finney sa posadil do svojho prúteného húpacieho kresla. Toto nie je zďaleka jeho prvý prípad, prestal ich počítať už dávno. Má už vyše päťdesiat rokov, prvá polovica života už odplávala.
Tento prípad je zaujímavý. Vrah je ten istý, niet pochýb. Áno, určite. Ale čo obete? Čo majú spoločné? Finney si vložil do úst fajku. Je v nej napchatý nový jablkový tabak. Musel sa preňho vracať do obchodu, najprv mu predali tabak do vodnej fajky a on si to nevšimol, nemal okuliare. Ešteže bola tá pani v trafike tak milá a vymenila mu ho.
Čo teda majú spoločné? Finney má skúsené oko. Nesedí ani tak veľmi dlho, a už pomaly zabúda fajčiť. Áno, samozrejme, tu to vidí čierne na bielom. Má to.
Pri nasledujúcej obeti je skôr ako vrah. Vedel, čo robiť, počkal si ho. Jeho heuristika bola správna, je tu on, vrah, ktorý zabil Johna, Douglasa, Sarah, a Martina prinútil k samovražde. Videl to v tých papieroch. Chodili na tú istú školu. Mali ten istý vek. Boli to všetko spolužiaci. Vrah ich musel poznať zo školy. Detektív Finney čaká v byte ďalšej obete, čaká kedy sa otvoria dvere a vrah vstúpi do chodby.

Stojíš vo vstupnej chodbe. Teraz už aj Ty vidíš toho vraha. Prezri si ho. Je Ti povedomý. Vidíš aj tú známu ruku. Vieš, kto to je.
Vo vstupnej chodbe je totiž zrkadlo. Vidíš sa v ňom. Áno, vrah si Ty. Detektív Finney to vie. Od prekvapenia mu ochabla ruka s revolverom. Vie to.

Čo teraz spravíš? Zabiješ ho?