HuSä

Udychčaný špeh sa vrátil. Vbehol do stanu, kde sa najprv zhlboka napil a potom, opretý o
kolená, prerývane rozprával výsledky svojho behu.
"V tom lesíku ich nie je viac ako štyristo. Obišiel som to zo všetkých
smerov, sme jednoznačne na tej najlepšej strane, možno troška na juh.
K lesu budeme kráčať dolu miernym kopcom. Krása, tí lesní psi tam budu
uväznení, v doline medzi prudkým svahom a skalami."
"Čo ak sa stiahnu? Mohli by prejsť až za rieku. Na oblohe už aspoň
týždeň nebolo mráčka. Nie je ťažké prebrodiť ju."
"To nevadí, najbližšiu usadlosť majú dva - tri dni pochodu. Ak by tam aj
došli, budú takí unavení z prenasledovania, že na odpor ani
nepomyslia."
S poslednou vetou sa obaja pozreli na statného muža, na prvý pohľad
jasné, že vodcu, ktorý stál chrbtom k nim. Len napoly otočil hlavu a vysokým hlasom rozhodne dodal:
"Dnes bude svätý a krvavý západ slnka. Ideme."

Špeh vybehol zo stanu prvý, vydal sa smerom ku svojim stanom užiť si
voľna, nasledovaný druhým mužom, veliteľom strelcov, ktorý zabočil
smerom na malé námestie. Vodca svätej vojny, palatin, ešte rozvážne
poláskal a zašepkal meno svojho kladiva, ktoré bolo vyryté a otlačené
na lebkách najrôznejších neveriacich. Odhrnul celtu a pred stanom ho
ovalilo sparno letného popoludnia. Strelec si uhol z čutory, ale
neradoval sa, bola tam už iba voda. Všetko ostatné už na tejto výprave
došlo, ešte aj kone jazdili iba do žalúdkov vierou zapálených vojakov.
Ponúkol čutoru palatinovi, no ten mu ruku odsunul tou svojou, takmer
dvakrát väčšou. Rýchlymi krokmi sa vydali k pódiu na námestí, kde
paladin bez meškania udrel na obrovský gong a hlasom vyvoleného
zvolal:
"Svetlo bude dnes planúť a čistiť duše hriešnikov! Pripravme sa na
svätu bitku. Vpred!"

=============

Ďalej odtiaľ, na zo desať dostrelov lukom, bol lesík, prelezený do
červena opálenými a vychudnutými domorodcami. Všetci už dávno vedeli,
čo znamenal zvuk gongu a čo majú robiť. Svižným behom mužov,
zvyknutých na les sa rozbehli ku svojim nenápadným úkrytom, pripraviť
si zbrane na bitku, nevydajúc ani hláska. Ostal iba starý šaman, ktory
jediný presne vedel, čo sa deje a aké obete treba priniesť. So
zavretými očami si začal pohmkávať starobylú a podmanivú melódiu.
Siahol po svojich relikviách, ktoré boli staršie ako ktorýkoľvek
muž alebo žena z jeho kmeňa. Okrem neho. Z malého koženého vrecka
nabral hrsť striebristého prášku a ledabolo ho rozsypal na kyprú zem
pod ním. Obradne pomaly vrecúško zaviazal a odložil. Potom, nechávajúc
oči zatvorené, zo strán nabral na ruky zem, drobiac ju prstami. Plné
dlane hliny priložil na tvár, nadýchol sa a až teraz otvoril oči. Tie
čierne oči, tmavé ako noc. A tak ako v noci v nich ani nič nebolo vidno.
Nahrnul si hlinu na celú tvár, na dlhé vlasy, na zátylok. Otriasol si
hlavu a do rozoraného kúska zeme švihom zabodol svoju palicu, pod
jazyk si rýchlym pohybom vložil biely kamienok, na palici zlomil
sokolie pero, diviačim klom sa porezal a nakvapkal krv na zem okolo.
Zaspieval zopar veršov starej mocnej piesne a skončil obrad. Ostal
nehybne čupieť a ticho sa modlil.

=============

"V tom brnení sa snáď uvarím...“ uľavil si jeden pešiak, rýchlo kráčajúc nevychodenou lúkou.
„Ani nie, pozri sa za seba.“
Urobili tak obaja, a nad horizontom uvideli krásne, nadýchané oblaky.
“Konečne, už som si myslel, ze dažde dezertovali.“
Obaja sa prihlúplo zasmiali a pochodovali ďalej. O desať minút, keď už
boli za polovicou cesty, sa krásne nadychané oblaky zmenili na ťažké
búrkove mračná. Vzduch zhustol, začalo prudko fúkať. Už aj poslední z
tých, čo sa tešili z dažďa, zisťovali opak. Ešte aj kamene na zemi
tvrdili, že táto búrka dnešnému dňu neprejde tak ľahko. K lesu im
chýbalo ešte dobrých sto krokov, keď začalo pršať. Pršalo tak, že
nebolo vidieť ani na šírku pochodujúcich radov. Kým sa stihli vydať
rozkazy, začali padať kúsky ľadu. Najprv maličké, no postupne sa
zväčšovali, to donútilo aj palatina nasadiť si helmu. Situácia
nabrala na vážnosti, keď kúsky ľadu už boli veľké ako päsť a niekoľko
vojakov už ležalo mrtvých alebo v bezvedomí. Väčšina vojakov videla
najlepšiu ochranu v lese, pod konármi stromov. Pod konármi stromov
toho lesa, kde sa nachádzalo viac ako tristo lesa znalých domorodcov,
bojujúcich proti invázii svätej vojny, nemajúcich čo stratiť. Keď dážď
ustál, žijúca časť vojska, zväčša s modrinami, mala výhľad na pláň,
na ktorej kľačal paladin uprostred mŕtvol svojich vojakov, opieral sa
o svoje kladivo a pravdepodobne sa modlil, či už o požehnanie alebo
trest. Napäto ho pozorovali, ale nik nevidel jeho zúfalstvo. Videli iba,
ako pomaly zdvihol ruku v ťažkej okovanej rukavici k nebu, plnou silou
zovrel päsť a v tajomnom okamihu si plnou silou udrel do hrude v
kajúcnom geste. Na sekundu presne s úderom paladinovej ruky sa začal
tichý masaker. Lesným priestorom začali lietať šípy, natreté voskom, o
to ľahšie prerážali brnenia. Zmätení vojaci nemali šancu, vôľu ani čas
pripraviť sa na odvetu. Takmer všetci ľahkoodení strelci ležali ubití
ladom na smrteľnom poli. Vojaci pod korunami stromov mohli odpočítavať
minúty do ich kompletnej porážky. Zopár z nich sa zmohlo na odpor, no
pokrytí železom v lese neboli ako bojová sila veľmi platní.

=============

Šaman sa na všetko iba díval. Vedel, že ak aj niektorí muži z
jeho kmeňa padnú, bude to stále výhodná výmena za tak veľké víťazstvo.
Keď sa už ani jeden z nájazdníkov nehýbal, podišiel k okraju lesa, aby
mal výhľad na paladina. Toho, s podlomenou vôľou, ľahko na diaľku
oslobodzujúco uspal.

=============

Keď sa palatin prebudil, ležal v tráve a hľadel na krásne modro-biele
nebo. Niekoľko sekúnd sa divil nad tou krásou, no potom mu všetko
došlo. Srdce mu vynechalo dva údery. Bleskovo zodvihol hlavu. Ležal v
brnení, helmu mal po ľavici a kladivo po pravej strane. Oproti nemu
čupel starý šaman a driemal. Všetky mŕtvoly boli odpratané, lúka bola
ako nedotknutá. S modlitbou o silu v boji vyskočil, jednou rukou si
nasadzoval helmu, druhou uchopil kladivo a rozbehol sa na šamana.
Tento svet, spoza priezoru s nepriateľom pred sebou poznal veľmi
dobre. Tu neexistovalo jeho zúfalstvo, no objavil ho, keď šaman,
pomalými a krátkymi pohybmi vykryl jeho strašné rany kladivom. Po
niekoľkých úderoch zistil, že šaman je nad jeho sily i skúsenosti.
Ukročil a vydýchavajúc sa z bezpečnej vzdialenosti šamana zúrivo
pozoroval.
“Odhoď zbraň. Nechaj ma. Nechaj nás.“
Palatin sa nad tými slovami ani nezamýšľal. Po niekoľkých ďalších výmenach
úderov bolo zrejmé, že starému liečiteľovi dochádza trpezlivosť.
Jemným dotykom jeho ruky palatina odhodil na niekoľko krokov. Kým sa
stihol spamätať, spojenec prírody pribehol, zosunul mu helmu a starou
palicou, teraz zistil že je to koreň nejakého stromu, mu tlačil na
krk.
“Nechaj ma. Nechaj nás. Choď domov. Domov ťa potrebuje.“
povedal spriadač nitiek sily pokojne, no napriek rozvahe v jeho hlase,
palatin priškrtene odporoval
“Nikto ma nepotrebuje, som mŕtvy, som sám, všetci sme mŕtvi, nikto ma
nepotrebuje.“
“Opakujem ti. Nechaj nás. Tisíc krokov presne na východ nájdeš koňa a
potrebné. Choď. Tvoj domov ťa potrebuje.
Keď dopovedal, nečakal na reakciu, otočil sa, a rýchlym behom, ďaleko
rýchlejším ako dokáže bežať bežný človek, sa rozbehol k lesu radostne
skáčuc a vítajúc nový deň.

Paci sa mi stylistika a sposob pisania. (Palatina a paladina mlcky preskocim, podla mna namiesto vtipnej konstatacie si to mohol rovno opravit.) Trosku je cudny koniec -- "sa rozbehol k lesu radostne skáčuc a vítajúc nový deň." -- ktory mi pride taky dost infantilny (a zili stastne az kym nepomreli).

Zakladna tragedia je absencia akehokolvek dramatickeho deja. Podobne ako vo vedlajsej poviedke je to len postupnost scen bez akehokolvek napatia ci dejovej krivky. Ako keby to bola dejova vedlajsia medzihra (vypln) medzi dvoma kapitolami, v ktorych sa odohrava hlavny dej.

Zial nemozem zobrat argument o dalsich dejoch, lebo ako tradicne vytykam, nenasiel som tam vela veci, ktore by ma lakali citat dalsie diely.

Skus si vymysliet nejaku zapletku, stylistiku mas, to je dobry zaklad.

Ak sa na to divame len ako na samotnu postupnost scen, tak samozrejme hodnotenie je ine. Ak sa na to divame ako na poviedku, tak to neustoji.

Kto som ja, aby som pochyboval o schopnostiach paladina/palatina a schopnosti nosit vyzbroj, pri ktorej aj oko historika place od zavisti a bezmocnosti? [A oko nostalgika spomina na casy debat o hmotnosti meca.]

Narazal som na poviedku ako taku.

toto ma potencial. *pukance*

je to az take zle?

myslel som debatu (ale nakoniec som sa prestrelil )
dielka v zasade necitam. iba osvedcenych autorov alebo fakt comedy gold s troma stranami flejmu, kedy autorovi expolodovala hlava pod tarchou kritiky...