HuSä

Kráčali sme jesenným lesom. Lístie šušťalo pod nohami, bolo ho tak veľa, že topánky sa nám pod ním strácali a vyzeralo to skôr ako brodenie riekou. Držala ma za ruku. Nohy vykopávala vysoko, aby sa lístie znovu nachvíľu zodvihlo zo zeme a poletovalo v povetrí. Nič nevravela, len poskakovala ako malé kozliatko, nekontrolovateľne mi ťahajúc popri tom ruku. Zrazu zastavila.... Jej pohľad sa upriamil ma veľkú kopu farebného lístia a v očiach sa jej zaiskrilo. Skôr ako som stihla povedať: - Nerob to!,- vytrhla malú rúčku z mojej dlane a s výskaním skočila do šuštiacej farebnej periny. Pozorovala som ju, jačala a vyhadzovala lístie do vánku. V duchu som sa usmievala, len tak pre seba...stále lepšie ako keď sa naposledy vyváľala po daždi v blate, lístie predsa len oprášime. Fascinovala ma jej potreba, cítiť zem telom. Bolo jej to jedno, ľahla si na zem kdekoľvek ju napadlo. Na pokosenej či nepokosenej lúke, na dlážke v kuchyni aj na asfaltovú cestu ak trucovala a chcela ma nahnevať, na poli keď sa zbierali zemiaky... Vedela som, čo bude nasledovať. Zahrabala sa do toho lístia až po krk, ležala tam a trčala jej len hlava...pozerala do koruny stromov a začala :
- Mami?,-
- Uhmmmm?,- pridusene som sa smiala.
- Nesmej saaaaa,- zakvílila a posadila sa. – Poď ku mne,- volala ma. Tak som sa usalašila vedľa nej v tureckom sede do toho lístia a začali sme našu obvyklú debatu. Strčila mi za ucho jeden žltý list a líškala sa ako mi pristane...
V tom nahodila tú vážnu tvár a spýtala sa:
- Mami?,-
- Uhm?-
- Videl to Boh?-
- Čo myslíš zlatko?-
- No to ako sa radujem z opadaného lístia,- pozerala na mňa s nevyslovenou poznámkou, ako sa môžem spytovať také hlúposti.
- Určite to videl,- vážne som povedala.
- A dokonca aj počul, - vyhŕkla som zo smiechom a ona sa na mňa vrhla, zvalila ma na chrbát, nadvihla mi tričko a pchala mi zaň lístie. Obe sme výskali a smiali sme sa. Zostali sme tam ležať. Ja na chrbte a ona mala položenú hlavu na mojich prsiach a nohami ma objímala okolo pása. Pripomenulo mi to, prečo takto debatujeme o tom, či ju Boh vidí, alebo nie.

V to popoludnie sme sa vozili na bicykloch. Na neďalekom poli rástla kukurica. Zastavili sme , nič som nepovedala, zopár klasov som odtrhla, napriek tomu že neboli moje. Pozorovala ma s vyvalenými okáľmi a spýtala sa:
- Mami?,-
- Áno?,-
- Videl to Boh????? –
Zamyslene som pozerala bokom, aby som jej nemusela pozrieť do očí. Premýšľala som s hanbou som si uvedomila, že nedávam tomu dieťaťu dobrý príklad a povedala som :
- Nie nevidel, lebo práve sa pozeral inam. –

Pravidelne dýchala a výnimočne sa nemrvila, asi by bola zaspala. Počúvala tlkot môjho srdca a lístie šumelo v tom istom rytme.
- Mami?,-
- Hladkaj ma po vláskoch,- dožadovala sa. Pozerala som do koruny toho stromu, myslím že to bol dub. Premýšľala som na tým, ako nám je dobre a aké úžasné šťastie mám...
- Mami?,-
- Ano?,-
- Budeme tu spať?,-
Usmiala som sa a vysvetlila som jej, že macko by bol opustený a postieľke by bolo smutno a tak sme sa zodvihli , navzájom sa oprášili a brodili sa lístím domov...
- Mami?,-
- Áno?,-
- Videl nás Boh?- upierala na mňa svoje oči a chcela poznať odpoveď. Pobozkala som ju na čelo a pohladila po tvári.
- Určite nás videl. –
- Tak to som rada, lebo som sa bála, či sa náhodou nepozeral inam.....