HuSä

Kvap. Kvap. Kvaaaaaap. Milujem dážď. A tento začínal presne tak ako to mám rada. Najskôr začalo jemne kropiť, potom kvapkanie naberalo na sile. Bola búrka pred ktorou sa každý radšej schová pod dáždnik.
- Kto vie kde je ten môj?- pomyslela som si. Vždy som strácala drobné, pre mňa úplne nepotrebné veci . Dáždnik, kľúče, mobil aj zapaľovač, rada som to zvaľovala na toho Nemca, čo nevie kde býva . Fakt bol, že som vždy bola neuveriteľne roztržitá.
Neskrývala som sa pred tou príjemnou letnou búrkou. Teplý pocit, ktorý zanechával na pokožke dážď sa mi rozlieval telom. Mala som chuť vyzliecť si šaty a postaviť sa niekam pod odkvap, nasať do seba to mokré teplo a napiť sa z dažďa. Vykonať očistu zvnútra aj z vonku, nechať sa odtiecť, splynúť s mlákou vytvárajúcou sa na chodníku v parku.
Dúfala som, že sa vynorí aj dúha a moje potešenie z vody bude dokonalé. Ak by aj bola, nevidela by som ju, cez koruny stromov . Ale predsa som len v parku uvidela, niečo čo upútalo moju pozornosť. V altánku, kam som chodievala potajomky cez pracovnú dobu fajčiť, niečo šuchotalo a dymilo sa odtiaľ.
- A jeje, mám spoločnosť,- usmievala som sa a povedala . – Ahoj!-
Venoval mi pohľad, ktorý jasne vravel NEOTRAVUJ!!!!, zahasil cigaretu a hľadal ďalšiu v školskej taške pohodenej ledabolo na zemi vo zvyškoch minuloročného lístia. Očividne už ďalšie nemal. Vybrala som tie moje a prišlo mi hrozne smiešne, že mi napršalo do kabelky. To znovu upútalo jeho pozornosť.
- Myslíš, že sa ti bude na tom daždi dobre fajčiť?,- spýtal sa pobavene.
- Nie si mladý na to, aby si ma poučoval?,- provokovala som.
- Nie si stará na to, aby si sa skrývala v parku, keď si chceš zapáliť?,- prihral mi. Usmial sa a odhrnul si vlasy z čela. Mohol mať tak trinásť rokov. Rozhodla som sa v provokácii pokračovať.
- Nemáš byť v škole?,- / juj ale som hnusná, živo si pamätám svoje školské blicovačky/
- Nemáš byť v práci?,- pristal na moju hru celkom nevedomky. Vtiahla som ho tam kam som chcela, bez toho že by to postrehol.
Podala som mu ruku a povedala: - Som Anna.- Utrel si ruku do nohavíc, s okúňaním mi ju podal a vypľul zo seba: – Marek, dáš mi cigaretu? – nečakal na odpoveď a z rúk mi vzal škatuľku, jednu si dal do úst a druhú za ucho. Zapálil si. Chcela som spustiť prednášku o škodlivosti, ale rozmyslela som si to. Bolo by bizardné poučovať ho o rakovine pľúc s cigaretou v ruke.
Sledovala som ako s pôžitkom vťahuje do seba modrý dym, zakláňa hlavu a vypúšťa krúžky dymu, aby ma presvedčil o tom, že vie čo robí, a že nie je žiadne béčko. Pozrel na mňa a očakával uznanie a ja som len prevrátila pobavene oči a vypustila dym z úst a súbežne som ho nosom vtiahla do seba. Vyjavene pozeral a vykríkol :
- To je bohovské naučíš ma to?-
Rozkašľala som sa a on vybuchol v hlasný smiech, o chvíľku sme sa rehotali spoločne a medzitým som kašľala.
V diaľke som začula , že kostolný zvon odbil dvanástu a uvedomila som si, že som sa pridlho zdržala. Začínalo mi byť chladno mala som mokrú blúzku, nohavice aj topánky, lebo som samozrejme nemohla obísť ani jednu mláku. Ako dobre, že som si včera v robote zabudla tričko a kraťasy. Mali sme ísť na výlet, ale na poslednú chvíľu to odvolal. V kabelke mi zvonil mobil, ktorý som ignorovala.
- Nezodvihneš?- spýtal sa s úžasom.
- Nie, nezodvihnem, nezaujíma ma kto volá a ani čo chce. – otrávene som si uvedomila, že musím ísť. Civel na mňa.
- Si divná. – skonštatoval.
- Mazaj do školy Marek, musím ísť do práce.- chcela som si vypýtať jeho číslo, ale podvedome som cítila, že ho tu zajtra znovu nájdem.
- Nie si moja mater, bozaj ma.- schytil tašku a utekal preč. Ani nepozdravil, nechal ma tam pozerať sa ako mu pri behu taška poskakuje ma chrbte. . Mobil znovu zvonil, nevytrhol ma však z myšlienok a ja som s ponáhľala do práce.

Stretávali sme sa tam tri krát do týždňa, úmyselne som posúvala čas príchodu neskôr a neskôr, aby trávil v škole čo najviac času. Neprekukol to. Často sme tam mlčky sedávali pod starou lipou a zízali do jej koruny a fajčili. Inokedy sme sa hádali, ja som mu vyčítala, že je nezodpovedný a on mne že ho podporujem v blicovaní. Alebo sa ma snažil zmanipulovať a vydrankať peniaze na jointa, lebo kamoši povedali , že je to super. Odrádzalo ho len to, že som nástojila, že ak on tak ja tiež. Buď spolu, alebo ani jeden z nás. S odstupom času sme sa začali stretávať, keď mal po škole a ja po pracovnej dobe. Raz prišiel vybudený na maximum a priznal sa mi, že s chalanmi pili vodku. Dala som mu facku, povedal že ma nenávidí a potom sme sedeli v lipovom lístí a plakali... našiel nás tam tak večer Markov brat. Doma som mala pre tento oneskorený príchod hroznú hádku, samozrejme nedvíhala som mobil.

Sedeli sme na terase príjemnej kaviarničky. Vedľa mňa sedel z jednej strany Marek a z druhej strany jeho brat. Obaja sa na mňa usmievali. Markov brat ma držal za ruku a jeho palec, krúžil po mojej pokožke.
- Čo si dáš švagriná,- spýtal sa Marek.
- Krpatý provokatér,- vyplazila som mu jazyk. – Dám si kávu a cigaretu. –
Obaja sa rozosmiali, pridala som sa k nim. Uzatvorili sme dohodu. Marek prestane fajčiť ak prestanem ja s jeho bratom tiež. Vydržali sme zatiaľ päť týždňov a Markov brat netušil, že som čapla Marka v našom altánku práve vtedy, keď som si tam tiež išla potajomky zapáliť. Samozrejme som ho natrela, že fajčil a on mňa tiež a museli sme vykonať dohodnutý trest. Dohoda bola jasná, kto poruší musí tancovať Slepačí tanec a to verejne. Keď ostuda tak poriadna. Markov brat to nahrával na mobil a rozoslal to všetkým známym. Hanba na sto rokov pre nás oboch.
- Tancujem dobrovoľne a teraz hneď za jednu, jedinú cigaretu. – žobronila som. To spôsobilo ďalší výbuch smiechu oboch bratov. Marek napodobňoval sliepku zvukom aj pohybmi, občas hrabol nohou a naznačoval rukami krídla. – Odtancujem to za teba švagriná, lebo ťa silno ľúbim.- vtlačil mi bozk na líce, skôr to bolo slepačie ďobnutie. A šiel nám objednať kávu a sebe kofolu.
Denis využil chvíľu, keď Marek šaškoval pri bare, pootočil si ma a dožadoval sa tiež bozku na líčko. Pozerala som na neho, vedel že k nemu nič necítim, ale vytrvalo to skúšal a dobíjal ma a snažil sa ma zviesť. Vedel, že som vydatá a krachuje mi manželstvo. Vedel, že som prežila intenzívny internetový vzťah, ktorý ma spálil. Vedel, že som kôpka nervov na liekoch a bol to on, kto mi hodil záchranné koleso. S úsmevom vravieval, že je mojím dlžníkom, lebo vďaka mne Marek nechal záškoláctvo, začal sa učiť a netúla sa. Zmenili sme jeden druhého navzájom, zvláštnym nepochopiteľným vzorcom na tretiu. Pohladila som mu líce a povedala som:
- Ďakujem, že si. –

Markov tanec naspäť k stolu sprevádzala cupitajúca čašníčka s našou kávou. Pozerala na nás ako na hŕstku bláznov, keď sme sa smiali. Marek sa vtlačil medzi nás pripálil mi vytancovanú cigaretu a vážne zahlásil :
- Musím vám obom robiť garde a dávať na vás pozor, lebo sa môže stať, že nám tu bude pobehovať nejaké malé kurča onedlho. –
Rukou som naznačila, že ho chcem udrieť do brady a on sa znovu rozosmial. Vedel, že mám dve dievčatá, vedel aj to, že mi Denis ponúkol svoj byt, ak chcem odísť od manžela.
Denis sa mi s nádejou pozrel do očí, odmietavo som prevrátila tie svoje.
Zvonil mi v kabelke telefón. Marek ho vylovil a drzo sa ozval: - Dobrý deň tu pálenica.- Na druhej strane bola moja sestra a nezaváhala. – Dobrý, tu je protialkoholická liečebňa, nahlásili nám príjem novej pacientky môžem hovoriť s Annou?- obaja sa chechtali na môj účet a ich rozhovor pokračoval v podobnom duchu. Riešili farbu môjho pyžama, veľkosť vreciek na zvratky a podobné hlúposti, skvele sa zabávali a keď položil, spýtala som sa, čo chcela.
- Keď si to švagriná chcela vedieť, mala si zodvihnúť.- potiahol ma za vlasy a s úškrnom vstával. – A ozaj tvoja sestra mi povedala, že som šibnutý ako ty, to teda bol kompliment, do smrti naň budem hrdý. – Vtisol mi bozk na nos a odišiel. Nechal nás tam s Denisom mlčky sedieť. Pozerali sme sa ako odchádza. Za rok sa zmenil, vytratil sa ten porazenecký postoj spustených pliec. Kráčal hrdo a smelo. Vedel, že za sebou necháva dvoch ľudí, ktorí ho milujú bez podmienok....