|
Strašne sa mi páčilo, ako jej metali blesky z očí plných hnevu. Svojím spôsobom to bol jeden z dôvodov, prečo som ju provokoval . Ale tento raz som prestrelil. Naozaj sa hnevala. Stará mama stála ako sudca nado mnou, hromžila a nadávala ako starý pohonič.
- Fakt som jej tú vázu nemusel náročky rozbiť,- pomyslel som si teraz už s výčitkami svedomia.
Kopol som tu loptu schválne tým smerom, chcel som vidieť ako sa rozbije, počuť zvuk rinčiaceho skla a hlavne som chcel vidieť ako sa bude hnevať.
Moje svedomie sa ozývalo skutočne iba výnimočne. Neozvalo sa ani keď som susedovej mačke na chvost priviazal plechovicu, ani keď som muchám odtŕhal vždy iba jedno krídlo, ani keď som malej Janke od vedľa prikázal nadýchnuť sa vzduchu z jej balónika v ktorom bolo hélium. Bolo to strašne smiešne, ale tá hlupaňa začala revať a šla to povedať mame.
Stál som nad tou kôpkou črepov prastarej vázy, cítil som sa naozaj previnilo. Dobre som vedel, že ma nepotrestá. Nikdy to neurobila, vždy som zneužíval fakt, že ak niečo vyvediem, trest ma vždy minie. Zostávalo to pri vyhrážaní, kriku a nadávkach. Ale mám ju rád. Naozaj. Úprimne. Mám iba ju.
Medzi kamarátmi som ju nazýval Obluda. Im to prišlo vtipné a ja som sa vtedy cítil, že mám navrch a som frajer. Hanbil som sa.
V tejto situácii som si zrazu uvedomil, že som hlupák, nevďačné decko a nespratník.
- Starká,- krotko som ju oslovil: - Zlepím to, sľubujem ani nespoznáš že bola rozbitá, prisahám. –
Smutne na mňa pozrela : - Daroval mi ju tvoj nebohý starý otec, keď sa mu onoho roku veľmi v práci zadarilo. Hodnotu toho, ako sa šťastne tváril, keď mi ju dával a toho, že som ju používala ako našu schránku na ľúbostné listy, čo sme si písali keď bol na zárobkoch v zahraničí,... za komunistov a ja som ich nemohla poslať... – chcela pokračovať, ale musel som sa spýtať:
- Čo sú to ľúbostné listy? Kde sú tie listy? Dáš mi ich prečítať? Prečo ste ich schovávali do vázy? Prečo si ich neposlala poštou? Kto sú komunisti?- chrlil som zo seba otázky. Pokrútila hlavou a šuchtala sa pre metlu. Predbehol som ju vo dverách, ladne som sa jej vyhol bez toho, aby som ju prevalcoval a vrhol sa k poličke z topánkami. Vybral som zo škatule krásne nové topánky, čo mi včera kúpila. Šmaril som ich do botníka.
- Zlepím ju, - dušoval som sa. Prikývla a so slzami v očiach sledovala ako zbieram črepy jej spomienok do škatule od topánok.
Papuče sa jej vláčili po podlahe a vydávali šuchotavé zvuky. Dotmolila sa ku sporáku a pozerala ako vysýpam na stôl črepy, vyzbrojený lepidlom a lupou. Uvarila mi mätový čaj, sadla si oproti mne s kávou a zo zástery vytiahla ploskačku a naliala si do nej za náprstok rumu.
Sledovala ma ako nešikovne spájam črepy, zalepenými prstami. Ofina mi padala do očí a poťahoval som nosom, lebo mi bolo do plaču z toho, že to nejde tak ľahko ako som si predstavoval.
- Rozprávaj mi o starom otcovi,- poprosil som ju a opakom ruky som si utrel slzy a nos do rukáva.
Vytiahla znovu tú ploskačku a tentoraz sa napila priamo z nej, riadny námornícky dúšok. Obradne ju zatvorila a zmizla nevedno kam v záhyboch jej obrovskej zástery, ktorú volala fertucha. Zodvihla sa a hľadala na kredenci drevenú almarku so starými fotografiami. Oprášila ju, pohladila a snažila sa ju otvoriť prstami pokrútenými reumou.
- Pomôžem ti,- povedal som a šikovne ju otvoril, zašpinil som ju od lepidla a to jej vadilo.
- Mazaj sa umyť, ak chceš chytať fotografie.-
Čakala a sledovala ma ako neochotne vstávam a idem sa umyť. O chvíľu som sa vrátil čistý, vysmrkaný, učesaný. Spokojne na mňa žmurkla.
Začala vyťahovať fotografie, postupne každú jednu pohladila. Na tvári sa jej odrážala radosť z vyvolaných spomienok. Poukazovala mi všetky babky, tetky, sesternice aj príbuzných o ktorých som jakživ nepočul. Zdalo sa, že si to rozpráva len sama pre seba, ako by sa odosobnila a bola niekde úplne inde. Znovu som sa začal babrať s črepmi. Počúval som ju. Rozprávala nesúvislo, chvíľami plakala, do toho sa občas hlasno zasmiala, občas mi strčila pod nos fotografiu.... a splietala dačo aj o starom otcovi.
- Jaj vnúčik môj, ťažko sa žilo. Ako šestnásť ročná som slúžila. Upratovala som, varila, prala ako otrok. Tvoj starký tam tiež pracoval. Tam sme sa spoznali. Krásny človek to bol, silný, urastený. Aj ja som bola riadna dievka. Padli sme si do oka.... – rozprávala a rozprávala... Prestal som lepiť, hlavu som si chytil do dlaní, ruky podopreté na stole, zabudol som aj na čaj a vyvaľoval som na ňu oči a počúval. A ona rozprávala a rozprávala....
Zaspal som na stole. Čelo ma bolelo a mal som ho otlačené. Na stole boli porozhadzované fotografie a črepy. Žmolil som si oči, preťahoval chrbát, zíval a hľadal očami starkú. Ležala na gauči. Na bruchu mala položenú prázdnu ploskačku. Chrápala. Našiel som deku a prikryl som ju.
Hľadal som niečo pod zub a našiel som zopár sušienok. Takto starká reagovala, keď som vyviedol niečo čo ju naozaj nahnevalo. Opila sa a zaspala.
- Dnes sme bez večere,- pomyslel som si.
Poukladal som fotografie na ich miesto. Pozeral som na tie črepy a lákalo ma zhrnúť ich do smetného koša.... ale napriek tomu som sa posadil a zlepil tú vázu. Pozeral som na ten výtvor s hrdosťou, napriek tomu, že bol celý ulepený a niektoré časti neboli na svojom mieste. Na niektorých miestach boli diery a bolo jasné, že stačí prudší nádych, alebo prievan a zosype sa ako domček z kariet. Šiel som do kúpeľne, našiel babkin lak na vlasy a pokúšal som sa tú vázu ním zafixovať. Minul som ho celý, ale držalo to.
- Starká ma zabije pre ten lak,- pomyslel som si. Spomenul som si, ako som jej raz schoval zuby aj ako natrel kľučku tušom a ona si potom išla umyť tvár... nadávala ako zmyslov zbavená s tvárou čiernou ako murín.
Oblečený som si ľahol do postele, ani som si nevyzul papuče. Pretiahol som si paplón cez hlavu a modlil sa:
- Milý Bože, prosím ťa polepši ma. Fakt robím hovadiny. Ďakujem Ti, ahoj.- Ešte som chvíľu presviedčal sám seba, že od zajtra sa všetko zmení a ja budem ukážkový vnuk, poslušný, čistý , taký akého ma starká chce mať.... zaspal som.
|
FAQ
Hľadať
Členovia
Registrovať
Prihlásenie
proste... neuprimnost z toho ide
nie vážne, snažím sa písať o konkrétnych ľuďoch. Toto je príbeh môjho malého suseda. To dievčatko s héliom je moja dcérka. Takto sa to stalo, fakt je že niektoré veci som si len domyslela z jeho rozprávania. Ak je to pre vás nudné prijímam to ako fakt. Dúfala som, že sa na to pozriete ako ja, očami malého osamelého usopleného decka. to bol zámer, očividne sa mi to nepodarilo.
