HuSä

Les lemoval vyšľapaný chodník. Rozmanité konáre stromov pôsobili obzvlášť ako zakliate duše. Kým pútnik nezaostril zrak, periférnym videním vnímal podlhovasté tiene. Svieža vôňa ihličnatých listov Lokarovy vôbec nepridávala na odvahe. Naopak, akoby mu okolitá tma lietala pozdĺž celej siluety a spôsobovala nepríjemné mrazenie. Vylákali ho čierne vrany sediace na stromoch. Mladý chlapec v kapucni s čiernym plášťom sa vyplašene strhol a obzrel. Chytil síce rukovať dýky no sám dobre vedel, že by ho pred možným útočníkom nezachránila. Čím dlhšie sa obzeral na stromy okolo seba, tým viac vrán sadalo na konáre. Vrany bežne zvyknú krákať , dlhým zobákom si škrabať krídla a obzerať sa navôkol. Tieto vrany mali pohľad viac ako ľudský. Desiatky, stovky párov prenikavo žltých oči sa uprene pozerali na nevysokú pútnikovu siluetu. Lokarovi sa tlačili slzy do oči. Bol vyhladnutý, premrznutý a na smrť vystrašený. Napriek tomu zrýchlil krok. Snažil sa obmedziť svoju predstavivosť, no stále sa musel obzerať okolo seba. Nevedel sa zbaviť pocitu, že ho niekto sleduje a práve ten pocit ho pomaly doháňal k šialenstvu. Presne tento pocit už prežíval piaty deň, niečo mu ale našepkávalo že musí ísť dopredu. Nemal na výber. Bol sám, stratený v strede tmavého lesa. Prehltol posledných pár kvapiek a zahodil mech na vodu za seba. Pochyboval, žeby v tomto prekliatom lese narazíl na prameň. „Nie, takto to viacej nejde“. Chytil kameň, ktorý našiel vedľa seba a hodil ho do najbližšieho operenca. Chcel si vychutnať pocit víťazstva, aj keď mu vrany nič nespravili. Potreboval si súrne dokázať že nie je bezmocný. Trafil cieľ, nasledovného sa nedočkal. Kameň preletel cez čierne telo. Vták sa naň uprene, akoby zvedavo zahľadel. „Asi, blúznim“. Nie, nič s toho sa nestalo. „Kľud, rozvahu. Nezabudni čo si sľúbil.“ Sebemluva je zlozvyk, no v lese by mu ho nemal kto vyčítať. Či? Vrany sa naň zahľadeli prenikavo, ako inkvizítori v špitáloch prezerajú mestských bláznov. Jedným slovom, vyčítavo. Chytil jeden s chladných kameňov, ktorých bolo na zemi neúrekom a hodil. Zase nič. Počul kameň dopadnúť. Až v tom si uvedomil ticho, ktoré okolo panovalo. V každom lese predsa bolo počuť vietor odrážajúci sa od konárov, hmyz, vtáky. Keďže v „tomto“ lese panovalo smrteľné ticho, ozvena kameňa padajúceho na zem ho pohltila. Zvuk mu rezonoval v hlave. „Už som sa zbláznil, ooo, áno už blúznim“. Zamotal sa, zaskučal a začal utekať. Nechcel vnímať nič. Pozeral sa pred seba, v hlave sa mu marili zvláštne škrekoty. Presne tak si predstavoval zvuky s pekla. V hlave sa mu rysovala vidina príšer s hmyzími ústami, malými rohami a muskulárnym telom. Predstavoval si ich ako skuvíňajú pripevnené reťazami a sám veľký Natas ich bičuje zo svojho veľkého oltáru. Všade okolo horia plamene a on sa smeje cez holú lebku. Presne takto ho totiž strašil starší brat. Ten je ale teraz mŕtvy, všetci sú mŕtvi. Zahryzol si do jazyka tak silno až zacítil kovovú pachuť vlastnej krvi. Otvoril oči, no pred sebou stále videl ten istý obraz. Dlhý hnedý chodník, na krajoch stromy a strašidelné tiene. Do nôh sa mu zarývali kamene. Zrazu sa ale rutina zmenila. Pretrel si oči, no to čo uvidel pred sebou tam stále ostalo. Vernejšie, stálo.
To čo doteraz zažil by ho psychicky pripravilo na hocičo. Očakával čarodejnicu, nekromanta s dlhými prstami, žoldniera tmy, strážcu lesa. Hocičo, o čom bardi vyspevovali v dedinských tavernách, a hordy sedliakov s pivom sedeli pri krbe a nasávali každé jedno slovo z príbehu. To, čo ale pred sebou uvidel očakával v lese najmenej. V strede chodníka stal nevysoký, asi šesť rôčkov starý chlapček. Mal krásne tučné líca, plne pery, nevinný pohľad, vykŕmené bruško a čistú ľanovú košieľku. Stál si v strede chodníka a upieral na spoteného Lokara svoje zvedavé hnedé očká. V očiach nemal ani troška strachu, iba zvedavosť. Zdravú, hravú detskú zvedavosť. Keby nebol biely ako hmla, ktorá v lese panovala cez deň, Lokar by uveril že sa pred nim zjavil anjel. Lenže chlapcova pokožka bola biela. Belšia ako biela, Lokar ani nevedel že niečo môže byť tak biele. Videl bielych ľudí nakazených morom. Ich líca boli naskrz prežraté červami, páchli a pri mestských stokách žobronili o smrť. Napriek súcitným pohľadom ich ale nikto nezbavil trápenia. Kto by sa dotkol nakazeného morom. Dokonca aj pri rabovaní a podpaľovaní nepriateľskými vojskami boli nakazený morom obídený. S chlapca ale vyžarovala svieža energia, usmieval sa od ucha k uchu a hľadel na Lokara. V Lokarovi preblesla vlna smútku, pretože chlapček mu pripomenul mladších súrodencov. Nedal to na sebe znať, pokľakol na jedno koleno, zahľadel sa chlapčekovi do oči a s úsmevom na perách zanôtil : „ a ty čí si?“. Počkať, s úsmevom na perách? Po tom všetkom? Uvedomil si, že malé dieťa ho upokojilo. Aj keď už len to, že stretol chlapča v strede lesnej cesty v hlbokej noci bolo neprirodzené, zrazu bol oveľa pokojnejší. Akoby sa mu do tela vliala nová energia. Hnedé očka mu uprene zazerali do tých jeho modrých, a chlapča rieklo „ Mama mi povedala, že sa nemám rozprávať s cudzími ľuďmi.“ Lokar sa nezmohol na reakciu. Niečo tak racionálne a normálne ho zaskočilo. Nadýchol sa. „Zaviedol by si ma k mamičke? Potrebujem sa s ňou porozprávať.“ Chlapča žmurklo, akoby niečo zvažovalo a skúmavo sa zahľadelo na Lokara. Lokar nechcel riskovať, že chlapča ho odmietne a tak vytiahol spod plášťa malého kovového panáčika. Jeho otec- kováč mu ho urobil k jeho šestnástym narodeninám. Ostatný chlapci s dediny si ho doberali, no on sa nedal a všade ho bral so sebou. Na prvý pohľad obyčajná hračka, no on v tom videl talizman. Okrem dýky to bola jeho jediná spomienka na rodinu. „Zúfala doba si vyžaduje zúfale prostriedky“, hovoril mu strýko Bukaj, keď brúsil vidly. Pozrel do hnedých oči, nasilu sa usmial a podal chlapcovi panáčika. Detské očičká zažiarili, chlapec si panáčika zobral a zakýval hlavou. Mala rúčka vkĺzla do Lokarovej dlane a on sa nechal ťahať. Všetko okolo sa zdalo byť len snom. Odmietal uveriť že to, čo práve prežíva je skutočnosť. Zlý sen, ktorým sa nechá viesť až do konca. A tak sa nechal viesť jednotvárnou lesnou cestou. Ignoroval vrany, konáre a matné mesačné svetlo.
...
Nevedel, koľko času ubehlo, kým ho chlapček zaviedol pred hostinec. V strede cesty Lokar uvidel veľkú drevenú chatrč. Nad drevenými dverami sa leskol nadpis „Pod kovovou lebkou“. Hostinec ale nepôsobil neobyčajne. Podobných hostincov bolo na cestách veľa. Obchodníci, pútnici a žoldnieri boli pravidelnými zákazníkmi. Cestný ruch prekvital, a tak sa pri cestách otvárali stále nové a nové hostince. Pri taverne sa týčila stajňa s koňmi, s ktorej vychádzal nepríjemný zápach moču. Po sviežej vône ihličia to bola pre Lokara veľmi uvítaná zmena. Pri stajniach sa vypínala kamenná studnička. Idylický pohľad dotváralo prenikavé svetlo, ktoré sa rozprestieralo z okien. Lokar odignoroval chlapca a vbehol dnu. Nemohol sa dočkať tepla a bezpečia. Tieto dve kedysi samozrejme veci by teraz vedel vyvážiť zlatom.
...
Ovanula ho vlna tepla. V hostinci nebolo úplne plno ako býva zvykom, no aj tak sa zopár opitých žoldnierov prekrikovalo a pretlačovalo. Okrem skupiny žoldnierov sedel v kúte pekne vyobliekaný zrejmešľachtic a úplne z kraju pil pivo vysoký muž v bielom rúchu. Konečne uvidel niečo na čo bol zvyknutý. Lokar si pomyslel, že je zvláštne, že na ceste nenarazil na živú dušu kým v taverne to kypelo životom. Možno všetko čo doteraz zažil bola len náhoda. Výplod jeho fantázie a dehydratácie. Zamieril k baru spoza ktorého uvidel sympatickú, postaršiu ženu s veľmi prívetivým úsmevom. Podľa podobnosti usúdil, že je to chlapčekova matka. „Pán boh pomáhaj“ pozdravil Lokar čo najúctivejšie „, Pán boh uslyš, čože privádza osamoteného mladého pána do nášho skromného hostinca v túto nočnú dobu, ešte k tomu v tieto nepokojné časy?“ skoro materinsky preriekla žena, popritom ako umývala hlinený pohár. Pred Lokara postavila pivo a išla sa venovať žoldákom. Bola rovnako bledá, ako jej chlapček. No čo ho udivilo viac, že aj žoldáci pri stole mali bledé tváre. Už videl veľa žoldákov kočujúcich cez dedinu. Ako chlapec im vždy závidel ich dobrodružný život, kým on pracoval so súrodencami v kováčni. V malej dielničke si od jeho otca kupovali zbrane a rozprávali o vojnách, bojiskách a výpravách. Títo žoldáci boli ako všetci, vysokí, svalnatý, mierne ufúľaný a v kožených kyrisoch. Ale ta bieloba. Nuž, všetko sa vysvetlí. Náhoda. Nie, pravdepodobne ešte troška blúzni. Iný by na jeho mieste zošalel.
Kým sám sedel za dreveným pultom, detailne skúmal tavernu. Veľký kamenný krb, obrazy na stenách, opotrebované meče. Všetko príjemne žiarilo novotou. Na prvom obraze bol zobrazený veľký boj. Na plátne sa divo mlátil dve veľké vojská ťažkoodencov, na zemi sa povaľovali mŕtve kone. Taký depresívny obraz ešte nevidel. Pani krčmárka si všimla chlapcove zaujatie. „Ten sme našli na povale keď sme prevzali krčmu. Opisuje staré boje ktoré sa kedysi udiali v tomto lese.“ Lokar odtrhol zrak, a rozhodol sa vytrúbiť pani krčmárke všetko čo ho už piaty deň tlačilo na srdci. Keďže široko ďaleko žiadna osada nie je, pani krčmárka mu dala kľúče od jednej s voľných izieb. Lokar vyšiel po schodoch. Za schodmi sa nachádzala dlhá chodba. Izba bola skromná, s posteľou a okienkom cez ktoré vnikalo dnu mesačné svetlo. Na stolíku vedľa dominovala sviečka, kresadlo a bochník chleba. Lokar sa zvalil na posteľ. Ignoroval chrčanie žalúdka. Konečne bol v teple, v bezpečí. Spal.
...
Všetko sa točilo. Okolo bežali ozbrojenci v kožených čiapkach, nedokázal ich ale vnímať. Pred nim sa s čista -jasna zjavila známa cesta. Akurát teraz sa všade vraždilo. Veľa vrán na stromoch, veľa mŕtvych tiel. Všade okolo ležali hlavy, nohy, črevá. Vnímal zápach moču a krik ktorý sa všade ozýval. Pred jeho zrakom vyskočil jeden žoldák a bežal smerom k nemu. V očiach mal zákerný pohľad, smrdel potom, na sebe mal deravú kalčugu a cez rameno krvácal. Mohol byť asi o tri zimy starší ako Lokar. Nemotorne podskočil a rozohnal sa obojručným mečom cez Lokarov krk. Nasledovného sa Lokar nedočkal. Meč preletel jeho hrdlom. Zrazu ním preletela krv bohatiera stojaceho za nim. Lokarom preletela panika. Pokúsil sa chytiť meč na zemi, jeho dlaň ale prešla rukoväťou. Skúšal to znova a znova. Rozplakal sa, a začal utekať. Bol nehmotný. V tej trme vrme okolo sa cítil ako hypnotizovaný. Každú chvíľu cez neho niekto prebehol, preťal. Mohol iba sledovať tu skazu navôkol. Keď pred sebou zazrel rovesníka, ktorý mal podobný problém, jeho čudovanie nemalo konca-kraja. Stál, uprene sa mu pozeral do oči. V tom si Lokar všimol že na mieste kde by mal mať oči sa nachádzajú iba prázdne buľvy. Lokar vytiahol svoju dýku a zvažoval či mu pomôže ak si ju vrazí do brucha. Teraz pre zmenu, jeho zdesenie nemalo konca-kraja. Postava bez oči sa k nemu stále približovala. Nedával najavo žiadnú agresiu, iba sa približoval. No Lokar sa ho bál viac ako všetkého čo doteraz videl. Chcel utekať ďalej, no zrazu sa nevedel pohnúť. Postava už bola na krok od neho. Vnímal biely skelet, hnijúce mäso stekajúce po lícach. Ten chlapec bol očividne v začiatočnom štádiu rozkladu. Práve preto mu Lokar nevedel rozoznať mimiku. To už bolo naňho priveľa, omdlel.
...
Strhol sa. Ležal v posteli. Bol zničený, tvár v úškľabku šialenca. Bol to iba sen. Podlá dohárajúcej sviečky a priameho mesačného svetla zistil že je polnoc. Prehmatal sa v rozkroku, a bol na seba celkom hrdý že nie je pomočený. Keď sa postavil z postele, tak prudko zaškrípala že to museli počuť až v taverne. Všade okolo bolo neúrekom prachu. Nemalo to žiadne logické vysvetlenie, veď vstúpil do čistej izby. Okno bolo tiež zničené zubom času. Strhol zo seba pavučiny a vykročil na chodbu. Tá na tom nebola oveľa lepšie. Pavučiny, prach a zvuk červotočov požierajúcich staré prehnite drevo. Zdola s taverny stále vychádzali zvuky bujarej zábavy. Lokar zišiel dole do taverny. Na to čo pred sebou uvidel, ho nemohli psychicky pripraviť ani tie najnapínavejšie poviedky od Bardov. Všetky postavy boli v štádiu rozkladu. Okrem toho že tavernu osvecovalo mesačné svetlo, všetko bolo staré, prehnité a páchlo hnilobou.
...
Pristála na strome. „Sestry, skoro už bude korisť.“ O, áno. Je hladná. Čaká na svoju korisť. Vrana čierna ako uhoľ sedela na strome. Obzrela sa pod seba, a uvidela dvoch chlapcov. Jedného skoro muža, v dlhom čiernom plášti a s kapucňou. Za pasom mal dýku. Menší, v ľanovej košieľke ho držal za ruku a viedol k budove. Stará budova, dávno opustená. Nad vchodom sa sotva držal zhrdzavený nadpis „U kovovej lebky“. Pri kedysi taverne sa týčila opustená stajňa s rozpadnutou strechou. A v strede toho sa týčila vysušená studňa. Chlapec v plášti odignoroval malého chlapca a zamieril rovno do taverny... Nemohol vidieť, ako sa malý chlapec rozplynul vo vzduchu. Na zemi ostal ležať kovový panáčik.
...
Ako náhle zišiel po schodoch do taverny, všetci sa naň otočili. Kostry v kyrisoch, pivo im pretekalo cez rebrá a potokom sa lialo na zem. Cítil sa ako v zlom sne, už zase. Pošmykol sa na prahu a spadol na zem. Bolesť v hlave ho vrátila veľmi krutým spôsobom do reality. Keď sa postavil, prestal byť pre okolité kostry zaujímavý. Otočili sa a pokračovali v svojej hlučnej zábave. Miesto rozprávania ale iba klepotali lebkovitými dutinami a Lokarovy tie zvuky trhali bubienky. Pozeral sa okolo až kým nespatril obraz, ktorý už obdivoval. Odkedy sa na obraz naposledy pozeral, troška sa pozmenil. Boli na ňom iné tváre a viac mŕtvych na zemi. V strede obrazu uvidel chlapca s hnijúcim mäsom na líci. Mal dojem, že sa naň prenikavo pozerá. Zo steny mu naproti vyšla pani krčmárka. Umývala hlinený pohár a materinsky sa na Lokara pozrela. Biela ako stena, prepadnuté pravé líce a vypichnuté ľavé oko. Teraz už nebola Lokarovy ani trošku sympatická. Čo teraz? Lokar inštinktívne zamieril k východu. Pri tom ako sa rozbehol zhodil kostlivca s pohárom piva, ten sa nasledovné rozsypal. Otvoril dvere, želal si uvidieť lesnú cestu. Želal si rozbehnúť sa preč a už nikdy sa nevrátiť. Otvoril východové dvere, vybehol cez ne a nasledovne vbehol do taverny. Zase vbehol do dverí a tie ho vrátili nazad. Niet kam utiecť. Krčmárka sa na Lokara skúmavo pozerala. Začala sa vrúcne smiať. Pokiaľ sa tie škriekavé zvuky dajú považovať za smiech. „A kam by si šiel, tu si v bezpečí“. Nevedel či naň krčmárka hovorí alebo sa mu ten hlas ozýval v hlave. Bolo mu to jedno, mienil konať. Vytiahol dýku, a vyskočil krčmárke v ústrety. Zahnal sa, no ruka mu len prešla jej studeným telom. „Ráčte sa krotiť, mladý pane.“ Zo steny vošiel dnu maličký chlapček, prstíkom si špáral v nose. Krčmárka ho udrela po ruke. „Patrí sa toto?“. Absurdné. Okolo bola zelenkastá hmla, aj tak si Lokar všimol postavu v bielom ruchu, ktorá sa k nemu približovala dlhými krokmi. Spod kapucne videl iba tieň. Teraz by sa pre zmenu vedel pohnúť, lenže nemal kam.
...
Srdce padlo na podlahu. Cievy sa rozleteli na všetky strany, stekala z nich krv. Posledné čo Lokar pocítil, bola neopísateľná bolesť v ruke. Niečo ostré mu rozrezalo svalstvo a tlačilo do chrupavky. Ruka spadla meter od srdca, zúfalo hýbala prstami. Na pobavenie prízrakov mu začal stekať pramienok moču z rozkroku.
...
„Mami, mamiii, on sa pocikal!“ Pobavene zakričal chlapček v lanovej košieľke. Jeho pekný detský hlas silno kontrastoval s pochmúrnou, chátrajúcou budovou. Chlapček kopol do hlavy, ktorá sa v okamihu oddelila od tela a vletela do pavučín v rohu. Obrovské pavúky, veľké ako dlaň si na nej začali pochutnávať, lačno ožierať mäso až na kosť. Darmo sa šváby snažili utiecť s Lokarových úst, pavúky ich do okamihu pojedli. Pavúk, menší ako ostatné si nožičkami vyďobol kedysi zelené očko a išiel si ho spapať do rohu. Jeho chlpaté tesáky pôžitkárski trhali tekuté tkanivo. Chlapček sa na cely tento výjav pozeral s hravou detskou radosťou. V tom ho krčmárka chytila za ruku. „Poď zlatko, vrany sú už hladné“. Dve siluety sa rozplynuli vo vzduchu. Ešte sa ani zelenkastá para z ich tiel nestihla rozpustiť, a mraky čiernych vrán začali sa zlietavať do prázdnych okien. Celá horda čiernych vtákov sa vrhla na Lokara a začala ho trhať na kusy. Jediné, čo po mladom chlapcovi do svitania ostalo, bol kovový panáčik pred tavernou „U kovovej lebky“.

Podarená, neškodlivá štipka morbídnosti. Pripomenula mi staré balady.