HuSä

Ľahol som si do chladnej periny, zaklial a natiahol sa k oknu. Nebolo tam. Iba diera, otvor. Zabudol som. Izba 26. Skloním odovzdane hlavu. Studený vánok prinášal vôňu Cheean, pach benzínu a ženský hlas. Mesto. Mesto, Mesto...
Stále je tu, stále. Nech robím čo chcem, je tu Mesto. Je vo mne, som v ňom. Nedá sa pred ním uniknúť, utiecť. Nedá sa s ním bojovať, nedá sa mu prispôsobiť. Nie, pokiaľ vieš...
A ja viem. [vymazané] viem!
Z akejsi zlomyselnosti voči môjmu odhodlaniu a odmietaniu som skončil tu. Izba 26. Mesto ma pozná, vie, čo ma položí až na dno. A to som si myslel, že dno už poznám.
Izba bez lásky, bez nádeje. Lacná či drahá. Mladá, stará. Ale už nikdy, nikdy nie láska.
Vošla za mnou, bez slova si stiahla košelu. Keby som sa otočil, videl by som v svetlách nočného Mesta povisnuté prsia bez iskry, tvár bez šarmu a bezcitne blískavé oči.
Ale neotočil som sa. Neotočil. Premýšlam koľko metrov je to dolu. Na klzkú dlažbu La vie en Rose. Šialené? Ale kde, čo už sa mi len môže stať? V tomto stave a tejto noci, kedy všetko odišlo a zdochlo a spratalo sa mi zo života a ostala len táto [vymazané] Izba? 26... beznádej? Asi. Zatratenie? Určite. Zabudnutie? To si piš.
Prišla za mnou na postel. Cítim prenikavú ťažkú sladkú voňavku. Kyslý dych ako mi bozká chrbát. Drsné ruky, ktoré ma chcú otočiť. Zakašle.
Zavrem oči, v jedinej chvílke si spomeniem na tých pár, ktoré som miloval. Na tie s ktorými som bojoval proti Mestu. Keď to ešte šlo.
Ach ale som sa dobre oklamal. Hlupák.
Keď som myslel, že som s ním konečne vypiekol, nechalo ma v tom. Pár rokov. Čo je pre Mesto pár rokov? Nič. Pre mňa sakra vela. A práve to ho potešilo, keď mi ich jediným šmahnutím ruky vzalo.
Má radosť. Parchant.
A táto tu za mnou. Izba 26 a žena predávajúca svoju česť. Vzletná fráza, sám viem, kto tu predáva česť...
Ako je to vysoko? Električka ju preluší a ja nepočujem, čo sa snaží mi zasiať do myšlienok. Vďaka ti, Túžba.
„Povedz mi, kde tie kvety sú,“ pukajúci gramofón vystriedal električku a ja som vedel, že dnes sa nepredám. Je pár vecí, ktoré vám niekedy.. otvoria mysel? Ktoré vám jednoducho niekedy niečo povedia. Alebo tak nejako. Už som stratil aj schopnosť rozumne sa vyjadrovať. Už nepoznám Mesto tak ako som si myslel ešte nedávno. Ale to nevadí, lebo niečo sa zmení.
Ale aj v slove beznádej je nádej
A boli časy, kedy som vedel, kde sú kvety...

Nebolo to nakoniec až tak vysoko. A stálo ma to iba pár odrenín, rozbitú peru a lakte. Tiež som trošku krivkal, keď som sa snažil utiecť za roh. A ďalší a ďalší. Utiecť v Meste Mestu? Ach, starneš Vlk. Alebo mladneš, podla toho, že s ním chceš bojovať...
Zas a znova.
Zomrieš
Alebo, a to bude najlepšie, zomrie zas niekto iný. Niekto, koho budeš milovať i keď si povieš (tak ako stokrát predtým), že milovať už nevieš a nedokážeš a podobné reči. Vzletné, dramatické a tak zbitočné.

Zastal som niekde medzi mostami La Tenebre du Sang a Pluie. Skúsim, či ho cítim. Mesto vo mne, v okolí. Hej hej, vy viete, že tu Mesto je a tak. Ale necítite ho. Ja ho cítim. Viem, kedy po mne niekoho pošle, vidím isté veci, ktoré mení, aby zvíťazilo. Teda ako som zistil nedávno, myslel som si to.
Hej, je tu. Sleduje ma. Opatrne, nenápadne. Tam muž spod klobúka v dlhom kabáte. Tam krásne okaté dievča z okna električky. Jeden jediný rýchly pohľad, stretnutie vedomia. Poznanie pravdy.
Aspoň tu zatial niesu fešáci. Nie, že by to niečo na veci menilo. Sleduje ma a premýšľa. Ak to nezvládnem, odstráni ma. Ak sa zas na chvílu stratím, nechá ma nejaky ten čas byť. A teraz? Čo mám robiť? Kde ste, múzy, ženy? Kde ste, odpovede? A otázky... nechcete dramaticky vstúpiť a ešte dramatickejšie odísť z môjho života.
Vďaka ti Mesto. Pol hodiny na úteku a zatiaľ žiadna žena. Ale nie, predomnou sa netvár milosrdne. Nemusíš kámo, poznáme sa už nejaky ten čas.
Muž s klobúkom odišiel preč. Vytratil sa vo večnom daždi a mizerne osvetlených uličkách.
Cupitanie malých nôh po kalužiach na kamennom chodníku.
Čo? Čo?!
Rozbehol som sa. Toto nie. Toto vážne nie.

Už ma ani nechcela vidieť. Nikdy som nezistil, čo ju tu drži, alebo prečo ju ešte niečo nezabilo. Asi je istým nechceným (?) pomocníkom Mesta na jeho love.
Ale bola tam, kde vždy. Margaritta z Le Chat Noir.
Nesvätý dóm, krčma, podnik, úkryt, bar. Čo len chceš. Mimo Mesto, mimo tento upršaný svet.
Tak tam sedím oproti nej. Je unavená ako vždy. Tajomná, starostlivá. A nalieva. Posledne keď sme sa videli som ju tak trošku sklamal. A najmä sa nám čosi nepodarilo.
Ale nalieva. Neodmietne nikoho.
„Neuveríš, ale takmer som stretol ducha,“ naklonil som k nej pohár, uškeril sa a obrátil ho do seba. Kožený klobúk premočený od dažďa som mal vedľa seba, kabát na sebe. Nikdy nevieš.
Ticho.
„Je mi to ľúto, ale nevedel som tomu zabrániť. Sama to vieš. Stála si tam. Bola si pri mne...“
Nemusím sa ospravedlňovať. Nemám za čo. Teda... nestalo sa nič, čo by som predtým nezažil. Znova niekto zomrel. Niekto, kto mi veril. Niekto, kto vo mňa vkladal nádej. A nie jeden
Ale nebola to moja vina! Nebola. To Mačka. Mačka a Mesto. Ja, Vlk, som čistý.
Viem to, vie to aj Margaritt. Lenže to im už môže byť všetkým jedno.
V Le Chat Noir sa vymenili hostia.
Aj kocúr už bol menej zhovorčivý. Veci sa menia. Nie, v Meste sa nič nemení, iba ludia. Komparz, kulisy. Väčšina sú nikto. Sú jedno s Mestom. Slúžia mu, vedome či nevedome, k tomu aby ten zvyšok, ktorý pozná, ktor ý vie, mohol poraziť. Stráži sa. Lenže ja musím zistiť, čo stráži.
Prečo to musí byť tak ťažké?
Podala mi druhý pohár. Hnedastá tekutina. Chivas Regal, 25 rokov. O trocha mladšia než ja.
„Margaritta prosím...“ zarazil som sa. O čo ju prosím? O odpustenie? O súcit? O..?
„Viem, že to bola ona, Magaritta. Počúval som Pierra ako o nej hovoril a sníval. Kým bola? Ty nevieš?“
Otočila sa na mňa s pohľadom plným hnevu.
„Viem len, že raz mi vykrvácala na gauči a druhý krát v náručí Vlk. Len to!“ kričala. Hostia si nás nevšímali. Aspoň dúfam. Sklonil som hlavu. A nahmatal ďalší pohár.
„Ak by si premýšľal... ach kiežby. Mesto sa neopakuje. Čo si tu videl dvakrát po sebe? Mŕtve a znova živé? To nikdy nespravilo. Ja nepoznám odpovede, ale ona áno. Ibaže pochybujem, že ju vieš ochrániť na dosť dlho.“
„Ja už nechcem smrť. Ja už nechcem krv. Bolesť. Mesto,“ krútim hlavou. Izba 26. Viem to, bol som tam. Posledná stanica a predsa... predsa som vedel vstať a utiecť. Ďalšia smrť? Ak porazím Mesto... zastavím tieto myšlienky. Hlúposti. Nieje možné zvíťaziť. To! To je to, čo mi hovorila žena v Izbe 26. Ako sa vlastne volala? Nespomínam si. Iba na ovislé prsia, čiernym ochlpením pokrytá... a krivé nohy... sex. Sex a pocit zabudnutia. Sex a kúpa úniku.
„Margaritta...“ vraciam sa do reality. Je mi zle. Kam som klesol? Prečo?
„Nie Vlk. Odomňa už nič nečakaj. Nič než toto,“ podala mi ďalší pohár a otočila sa mi chrbtom. Druhý zákazník, ale gesto jasné.
Sám s Chivas v bare u čiernej mačky v daždivom Meste plnom večnej tmy. Sám v Le Chat Noir. A to som si myslel, že Izba 26 je dnom. Prečo mi to... ale viem. Ale viem.

Čakal som na ňu niekde v bezmenných krivoľakých uličkách, po ktorých sa nedá bežať. Mokrá dlažba.
Ona bežala. Ani som nemusel nastaviť nohu, šmikla sa priamo predomnou, do náručia mi vletela sama.
Jemná, strhaná, mladá tvár posiata drobným pehavým závojom. Nenalíčené čierne oči, dažďom splyhlé červené vlasy lemujúce úzku, podlhovastú tvár s trasúcimi sa perami.
Musela to byť ona. Pamätal som si ju dobre. Ale aj tak som sa potreboval uistiť.
„Vlk,“ zašepkal som.
„Anette,“ usmiala sa a na okamih prebila tmu Mesta

1000 plusiek do teba!
strasne lubim tieto tvoje noir vecae a to opakovanie Anette z tej co si tu dal kedysi

(len tie hrubky! zbitocne, smikla.. juj past do oka )

mal som v sebe vino a pisal som, neopravoval.