HuSä

Najzelenšie fóra slovenského Internetu.

Všetky časy sú v UTC + 1 hodina [ letný čas ]




Vytvoriť novú tému Odpovedať na tému  [ Počet príspevkov: 1 ] 
Autor Správa

Ja XXII.
Obrázok používateľa

Založený: 02.03.2011
Príspevky: 2153
Body: 19
Bydlisko: Pressburg
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Albireo bolo obrovské mesto. Možnosť presvedčiť sa o tom mal aj mladý a nádejný uchádzač o jedno z najťažších zamestnaní, menom Morky. Konala sa jeho posledná a najnebezpečnejšia skúška. Skúška, ktorá rozhodovala o jeho osude, povolaní, ba aj života a smrti. Nahnutý z kostolnej veže sledoval Morky svoj cieľ ako dravec svoju korisť. Aby sa stal členom vrahov Cechu Červenej Ruže, musel zneškodniť boháča namočeného v zločine čiernoty Albirejského podsvetia, ktorý sa nachádzal hlboko v uliciach pod Morkym. 'Čistý prierez srdca.' Opakoval si Morky chladné slová vodcu Cechu menom Malvarg. 'Dôkaz bude krv na tvojej dýke.' Spomínal Morky ďalej. 'Hlavne mi prines krv.' Opakoval si ľadové slová, ktoré sa mu zaryli do pamäti ako červy do mäsa.

Aróma východnej štvrti Albirea, v ktorej sa cieľ zdržiaval, Morkyho pichala v nose jej hnilobným zápachom. Cítil sa že vyvráti obsah svojho žalúdku o schátralý, kamenný roh domu. Predýchal to a svoj orlí zrak sústredil na jediný bod. Na ciel. Prenasledoval ho nenápadne, ticho ako mačka už hodnú chvíľu, keď obeť zastala a poobzerala sa. Morkymu začalo biť srdce o život. Boháč sa mu pozrel rovno do jeho uhoľnatých, čiernych očí. Morky odvrátil zrak a pokračoval v chôdzi. Keď prechádzal okolo začudovaného cieľu srdce mu div nevyskočilo z toľkej dávky strachu prezradenia sa. Keby sa na neho pozeral hocikto iný, nevšimol by si nič. No nesympatický a bohatý si všimol svojho prenasledovateľa a rýchlo vbehol do úzkej, tmavej uličky. Morky nemal na výber. Rýchlo zhodnotil že sa do cechu dostať chce a položí aj život aby tento človek skončil v pekle, alebo niekde kde pre neho budú mať dostatočne tvrdý trest. Spamätal sa a rozbehol sa za ním. Obeť bola síce ďaleko, no Morky vďaka výcviku vedel pri behu vyvinúť vysokú rýchlosť. Pohotovo vybral z púzdra pod pazuchou na chrbte krátku, zahnutú dýku. Dravý Morky dohnal svoju korisť ako lev zajaca a skokom zrazil obeť k zemi. Vrah Morky vpichol dýku priamo do boháčovho srdca. 'Čistý prierez.' Zopakoval si v duchu Malvargove.

Zdesený mladý lev si však neskoro uvedomil že vykonal svoju prvú vraždu v cechu na očiach mnohých vystrašených ľudí na tržnej ulici východného Albirea. „Vrah! Pomôžte niekto! Vrah! Vrah!“ Začali kričať na celú ulicu. Morky sa pozrel za seba a uvedomil si že úzka ulička sa na tomto miesta akurát skončila. Bol až tak sústredený na obeť že zabudol sledovať okolie. Uvedomil si hrubú chybu, ktorú teraz mohol napraviť len jediným spôsobom. Zasunul dýku do púzdra a po cvaknutí poistky sa rozbehol potkýnajúc o dav dole ulicou. Zdesený ľudia, ktorý prišli na túto ulicu nakúpiť potraviny spôsobili chaos, ktorý bol pre Morkyho prínosom. Nikto okrem tých čo buď videli, alebo počuli tých čo videli nemal tušenia prečo je všade chaos. Morkymu sa podarilo predbehnúť vlnu informácií. Srdce mu bilo o život. Pichalo ho v boku. Zastavil sa. Splynul s davom.

Služobníci podsvetia, ktorý vraha ich pána prenasledovali ho stratili z dohľadu. Nie na dlho. Otrhaný mníšsky plášť s kapucňou v tomto prostredí namiesto splývania kontrastoval medzi strednou vrstvou obyvateľstva ako sliepka medzi kačicami. Zločinci, ktorý mali s čerstvo mŕtvym pánom stretnutie, Morkyho obkľúčili. Dav aj s chaosom sa pomaly vytratil a stal len tichý a zdĺhavý boj kto z koho.

Morky zvieral v pravej ruke svoj krátky zakrivený meč, ktorý mal skrytý v tom istom púzdre ako dýku. Dlho nikto nezaútočil a hľadal na Morkym tú najmenšiu škáru chyby, no márne. Morky bol v boji s mečom proti presile vďaka výcviku doma tak, ako jeho súperi v krádežiach a podvodoch. Prvý odvážlivec, ktorý na Morkyho zaútočil spoza chrbta neskončil lákavo. Jeho dýku Morky odrazil ako hračku a Morkyho čepeľ meču po dlhom čase okúsila železitú pachuť krvi. Zdesený zlodej, ktorý stál v kruhu blízko prvej obete dostal priamy zásah druhovou dýkou do krku a zvalil sa na zem. Dusil sa. Morky nerád mučil svojich nepriateľov. Vytiahol krátky meč z trupu prvej obete, ktorá padla na zem ako vrece plné zemiakov a dokončil ním to čo rozrobila 'dýka dusivka'. Ostatní služobníci podsvetia sa zdesene prizerali ako prišli behom mihu oka o dvoch priateľov. Chvíľu to bol strach, no teraz sa spamätali a začali sekať v najväčšom hneve. Aj keď sila hnevom rastie, opatrnosť sa rozplýva ako kvapky krvi vo vode hnevu. Morky dokázal všetky meče nepriateľov poodrážať. No spravil chybu že ustupoval. Nepriatelia ho vytlačili k stene a rad za radom sekali a vrčali ako divé psy. Morky ľavou rukou ohmatal čo je za ním. Boli to dvere súdiac podľa dreva. Nahmatal kľučku. Stále bránil pravou rukou, v ktorej držal meč svoj život. Snažil sa otvoriť dvere, no boli zamknuté. Bez rozmyslenia v rýchlosti sekol rad radom do všetkých zúrivých mečov a odrazil ich ako príbojová vlna. Vykopol dvere. Vybehol po schodoch, ktoré sa mu ako keby vykreslili pred očami. Bol rýchlejší ako jeho nový nepriatelia, tak sa skryl za rohom v otvorenom šatníku. Vyzval svojich sokov na schovávačku, ktorý akoby po dorátaní do desať pomaly vyšli po schodoch hore. „Je niekde tu! Hľadajte!“ Okríkol bandu najdominantnejší vlk. Morky vedel že mu dlho skrýš nevydrží. Dychčal a aby to nestačilo oblečenie, ktoré ho krylo sa stále hýbalo. Stačil si všimnúť že všetci zlodeji, pašeráci a žoldnieri nízkej kvality sa zoskupili okolo jeho skrýše. Vedel že musí konať hneď. Mihom oka stiahol najbližšieho k nemu, do improvizovanej skrýše a ani nemusel konať. Priatelia si dobodali vlastného. Morky ho len použil ako živý štít. Kým sa stihli vlci spamätať vrah vyskočil z okna, mysliac si že pád bude trošku dlhší, no dopadol na strechu vedľajšieho domu. Skotúlal sa. Rýchlo sa poobzeral a v diaľke zazrel trblietať sa vodu prístavu. 'Až budeš hotový, budem ťa čakať na lodi.' Zaznel mu ten chladný Malvargov hlas, ktorý mal vyrytý do pamäte ako epitaf na náhrobnom kameni. Rozbehol sa po streche a skočil na druhú. Albireo bolo rušné a vysoko obývané mesto, aspoň v tejto štvrti, takže budovy boli stavané jedna na druhej. To bolo prínosom pre vraha, ktorý si potreboval akýmkoľvek spôsobom skrátiť cestu. Bral strechu domu za strechov. Skákal ako srnka, ktorá sa chce zachrániť pred svorkou vlkov. Vlci už boli ďaleko od nej.

„Pane, nejaký žobrák beží po streche.“ Oznámil chvejúcim sa hlasom strážca menom Jagar. „Je tvôj, vychutnaj si ho.“ Bezcitne mu odpovedal veliteľ strážnej veže. Jagarov zrak sa sústredil na jediný cieľ. Na chudáka žobráka, ktorého by nechal živého, keby bol sám, no poznal svojho veliteľa Erfarna dostatočne na to aby vedel aká by bola jeho reakcia. Natiahol otupený šíp do tetivy svojho luku.

Morkyho pichalo v boku. Musel sa zastaviť. Vydýchal sa, no pocítil silnú a pálčivú bolesť v ľavom ramene. Bol to šíp, ktorý ho skoro stiahol nárazom na zem. Morky to ustál a všimol si aj vežu, z ktorej šíp priletel vetrom. Bola to strážna veža, ktorá bola medzi východnou štvrťou, z ktorej Morky utekal a vnútornou, najstaršou štvrťou Albirea. Zasiahnutá srnka lovcom sa rozbehla za záchranou života. Mladý vrah bežal o život. Bolesť, ktorá mu zvierala rameno prehlušovala pichanie v boku.

„Mal si ho zabiť!“ Okríkol Erfarn Jagara. „Prepáčte, vzduch zavial akurát vtedy keď som vystrelil.“ Vyhováral sa chudák Jagar. „Poďme si vychutnať chudobnú krv!“ Rozkázal svojim podradeným bezcitný Erfarn.

Mladý Morky dobehol ku koncu svojej strešnej cesty. Bol blízko Mesačnej rieky. Pod ním sa jagala ulica menom Zlatá promenáda. Zoskočil z domu do malej, chladnej záhradky. Krv z ramena mu tiekla potokom. Morky pevne chytil šíp do zovretia pravej ruky a zaťal zuby. Trhol.

Vreskot, ktorý pochádzal spoza domu začal byť pátrajúcim strážcom Albirea veľmi podozrivý. „Máme ho.“ Zahlásil veliteľ svojej jednotke, ktorú tvoril on, lukostrelec a vojenský bubeník. Približovali sa ku kamennému domu domu. Vreskot silnel. Skúsený šermiarsky veterán mnohých bitiek, Erfarn viedol svojich mužov tam, odkiaľ teraz bolestivý vzlyk prichádzal. Boli opatrný. Bubeník vytiahol svoj kratší meč a pridal sa k svojim spoločníkom. Pomaly sa približovali.

Morky v bolestiach doviazal obväz na ramene, keď začul škripot štrku, ktorý sa pomaly približoval. Bol ostražitý. Život ho naučil veľa. Niekto sa približoval. Bol stále a stále bližšie. Mladému vrahovi bilo srdce rýchlo takmer celý deň. Mal pocit že sa stále a stále zrýchľuje. Už nepočul, ale videl. Videl ťažké, vojenské čižmy.

Erfarn išiel prvý. Opatrne nazrel do záhrady, no nikto tam nebol. Zostala len mláka krvi, ktorej stopa viedla na strechu. „Ušiel nám na strechu.“ Bezcitne oznámil stopársky nadaný Erfarn, no nie dostatočne nadaný.

Morky zo svojho úkrytu na balkóniku spoza ruží sledoval strážcov, ktorý vyliezali na strechu, odkiaľ prišiel pred chvíľou. Jeho plán vyšiel. Stačilo len počkať. Počkať kým sa strážcovia stretnú s vlčou svorkou podsvetia. Morky ticho zjojkol keď sa popichal na tŕni.

Bubeník sa obzrel. Chvíľku sledoval zarastený blakón ružami, no odvrátil zrak a nasledoval svoju jednotku.

Vlci podsvetia bežali po vrahovej stope na streche. Chceli sa nabažiť sladkou pomstou. Keby vrah zabil len ich pána vykašľali by sa naň totižto vo východnej časti bola kopa 'podnikateľov', no strata svojich bratov zo svorky ich nútila zabíjať. Vodca svorky zazrel strážcu ako vyliezol na strechu. „Zabiť!“ Zavrčal s hnevom.

„Je ich viac.“ Hlásal prekvapený starý medveď Erfarn. „Rolfy, privolaj posily! Ja a Jagar ich podržíme. Z ich štvrte sa živý nedostanú.“ Rozkázal medveď a pomohol Jagarovi vyliezť na strechu.

Morky odpadával od bolesti. Nevedel zastaviť krvácanie z ramena. Obväz sa mu nasakoval krvou. Jeho krásna družka, Alae mu hladila tvár. Ležali na mäkkom Nunmijskom koberci, odkiaľ pochádzala aj Alae. Dlho sa milovali. Celú noc. Pol dňa. Napokon vyčerpaný padli a spali. Cítili k sebe toľko lásky ako málokto. Alae nebola šťastná, aké si Morky vybral zamestnanie, no tolerovala mu to. Pretože láska je aj tolerancia. Ako sama hovorievala. Dôverovala mu. On jej. Bol to pár ako máloktorý. No Morkyho povolanie, ktoré začínal, bolo také, aké bolo a ťažko si na to zvykala. Stále bol preč, no čas ktorý boli spolu si užili viac. Morky bol slabo cítiaci človek a preto si vážil lásku, ktorú k jeho panej cítil. Keby tak nebolo, rozlúčil by sa na veky, aby sa mohol naplno venovať svojej práci, ktorá ho bavila najviac. No láska ho držala. Držala ho. Vznášala ho. A bola jeho jediný oporný bod v tmavej nezachytiteľnosti. A bez nej, by spadol. Spadol do hlbín. Spadol by z raja, ktorý mu láska prinášala. Potreboval ju. Jeho Alae. Jeho lásku. Potreboval ju ako vodu. Ako jedlo. Bola to jeho základná životná potreba, od ktorej sa stal závislým.

Hlava jedného z vlkov sa skotúľala zo strechy a dunivo dopadla na kamenný chodník. Vlci vrčali. Prišli o polku svorky. Hnev, ktorý sa im rozlial do žíl, mal šancu pocítiť málokto za svoj život. Vodca svorky zabodol svoj pazúr do dlhovlasého lukostrelca. Ten spadol na kolená v bolesti, ktorá ho zaviedla do sveta snov. Erfarn zťal hlavu vlkovi, ktorý chcel dokončiť vodcovo dielo.

Mladý vrah v bolestiach zliezol z ružového balkónika, pričom si zapichol mnoho tŕňov do rúk ako ranený kocúr. Obzrel sa. Na streche bola bitka a jej účastníci nemali šancu všimnúť si Morkyho ako sa vykráda z chladu záhradky. Ranený sa potkol o hlavu na zemi a vyletel von zo záhradky. Padol na tvár, ktorá sa mu celá ošúchala.

Bubeník Rolfy akurát vychádzal spoza rohu keď začul, neskôr zazrel raneného žobráka na zemi. „To je on!“ Zvreskol Rolfy a spolu s dvoma kopijníkmi sa rozbehol za trhanom.

Morky sa prebral z ďalšej straty vedomia a všimol si vojakov, ktorý bežali za ním. Zabudol na bolesť a bežal smerom na východ po zlatej promenáde.

Rolfy zabudol na svoju jednotku a spolu s dvoma kopijníkmi bežal za trhanom.

Vodca vlčej svorky so slasťou skolil prekvapeného Erfarna a napľul mu do krku, keď si všimol že po snobskej ceste bežia ďalší strážcovia. „Za nimi!“ Zavrčal s hnevom svojim vlkom.

Ľudia vyprázdnili celé okolie a Morky za behu zhadzoval pouličné trhy na promenáde s úmyslom striasť zo seba ďalších prenasledovateľov. Bol bolesťou omámený, no túžba po dokončení úlohy ho ešte držala na nohách a pri živote. Chcel sa stať členom cechu. Akýmkoľvek riešením. Akoukoľvek obeťou. V diaľke videl Malvargovu loď. Loď záchrany. No nevládal. Svaly mu prestali pracovať. Nohy sa mu zastavili. Opäť padol na tvár.

„Za pomstu! Za našich druhov! Za svorku!“ Vrčal vodca na svojich vlkov pri behu za strážcami. Dohnali ich s hnevom v žilách. „Na nich!“ Zavil vodca a rozbehol sa strmhlav proti kopijám.
Dvaja vlci prišli o život.
Dvom vlkom sa vryli kopije ich osudu do čiernych sŕdc od zločinu.
Dvaja vlci posledný krát vydýchli.
Dvaja vlci položili život
za svoju svorku,
za svojich druhov,
za pomstu.

Bubeník Rolfy vrazil svoj krátky meč do trupu špinavého pašeráka z východnej štvrti Albirea. Konal dobro také, aké ho naučili nedávno na akadémii. Bol na seba hrdý. Skolil vlka. Svojho prvého vlka vojenskej kariéry.

Vodca stratil všetko čo mal. Chcel odplatu. Chcel pomstu. Sliny mu z úst penili ako besnému psovi. Vlkovi. Schytil oboma rukami dvoch strážcov snobskej cesty za hlavy a s praskotom im ich o seba rozdrvil.

Zdesený Rolfy bol sám. Nemal nikoho kto by mu pomohol. Musel dokázať že je muž. Musel skoliť aj druhého kriminálnika ak chcel ešte dnes okúsiť mäkkosť svojho lôžka. Vrazil poslednému služobníkovi podsvetia do brucha čepeľ celou hĺbkou až nahmatal jeho teplé črevá.

Vlk, čerstvý samotár sa zakusol svojim chrupom do krku strážcu, ktorý mu vpichol zbraň do trupu. Strážca zvreskol, no vlk kusol zas. A zas. Pomsta bola silná. Bývalý vodca nič necítil. Len hnev. A pomstu, ktorá chutila tak ako strážcova krv. Strážca padol mŕtvy do kaluži sladkej krvi. Sladkej krvi pomsty. Vlk chcel pred smrťou dokonať svoju sladkosť. Svoj sladký zákusok. Chcel naň čerešničku. Možno aj šlahačku. Chcel smrť toho vraha. Čo ho pripravil o všetko. O všetko. Už s bolesťou, ktorú sprevádzal rev, vytrhol meč zo svojich čriev. Krv už skoro ani nemal. Poháňala ho smrtelná pomstichtivosť. Pritackal sa k vrahovi, ktorý sa začínal preberať.

Na Morkyho tiekla niečia krv.
Ešte mal šancu zachrániť sa.
Ešte mal šancu vyšmyknúť sa na smrť ranenému služobníkovi podsvetia.
Ešte mal šancu.
Mal nádej.

Jagar bol dobrý chlap. Potácal sa so svojou jedinou zbraňou, lukom, ktorý mal tak rád. Z ktorého ho učil strieľať jeho nebohý otec, ktorý si prial aby Jagar išiel do armády. Jagar sa vždy chcel stať lovcom. Život sa mu krátil. Chcel si uloviť svoju poslednú zver. Natiahol tetivu, strelil. Kým šíp stačil doletieť a zasiahnuť ciel, ktorý trafil presne, padol mŕtvi na zem. Padol za svoje túžby. Za otca.

Mladého vraha, ktorý si myslel že už je po smrti, privalil mŕtvy pašerák. Pašerák, ktorý mal dnes stretnutie s pánom, ktorého musel zabiť. Musel ho zabiť. Ak chcel dosiahnuť svoje túžby. Vrátiť sa ku svojej láske. Musel. Pretože chcel. Pomyslel na svoju krásnu Alae. Vstal. Celý krvavý, sa oprášil od prachu mramoru, ktorý bol na ceste. Odkrýval smerom za svojou záchranou. Za loďou.

„Kde si bol tak dlho?“ Spýtal sa Malvarg, jeho učiteľ a vodca Cechu Vrahov Červenej Ruže, keď vstúpil mladý vrah do malej lode. „Úloha splnená. Pane.“ Bezcitne mu odpovedal Morky. „Výborne.“ Poznamenal bez citu a zabral veslami smerom dole prúdom mesačnej rieky, smerom k tajnému sídlu cechu.

Malvarg nastokol Morkymu na prstenník rubínový prsteň. „Vitaj v cechu.“ Zagratuloval svojmu učňovi bývalý učiteľ, teraz veliteľ, Malvarg a podal mu dýku, ktorú zdobila nádherná, rubínmi vyzdobená, strieborná ruža.


Hore
 Profil ICQ  
Zobraziť príspevky za obdobie posledných:  Usporiadať podľa  
Vytvoriť novú tému Odpovedať na tému  [ Počet príspevkov: 1 ] 

Všetky časy sú v UTC + 1 hodina [ letný čas ]


Kto je prítomný

Ľudia sediaci pri tomto stole: Žiadny registrovaný používateľ a 1 hosť.


Nemôžete zakladať nové témy pri tomto stole
Nemôžete odpovedať na témy pri tomto stole
Nemôžete upravovať svoje príspevky pri tomto stole
Nemôžete mazať svoje príspevky pri tomto stole

Hľadať:
Skočiť na:  
cron
Little spaceships
Powered by phpBB © 2000, 2002, 2005, 2007 phpBB Group
Karma MOD © 2007, 2009 m157y, modifications © 2010 Annun