HuSä

Na úvod by som povedal. Viem že som prebral názov súdruhovi Hemingwayovi, ale nedalo mi z myslenej irónie, alebo úprimnej recesie. Dúfam že sa vám moje dielko bude páčiť:

STAREC A MORE

Zo severu prichádzali čierne oblaky ako uhlie. “To bude zasa búrka.” Frflal si Fyr popod nos a odvrátil zrak od okna k dubovým dverám svojho obydlia. Otvoril ich, no zima, ktorá bola vonku, ho bodla do tela ako kopija z ľadu a okamžite ho zahnala dnu. Schytil z vešiaku pri dubových dverách teplý, nepremokavý kabát z tulenej kože, nastokol si na hlavu morskými príbehmi ošúchanú kapitánsku čiapku a pomalým stareckým krokom sa vybral von, do toho nečasu. “Érrr, Ty bzdocha!” Zhrešil na zimu Fyr cez zaťaté zuby, v ktorých zvieral fajku a bafkal diabolský tabak z juhu. Zišiel dolu kamenistým svahom, na ktorom bol starý a zimou schátraný mach. Skúsenosťami ošľahaný a zjazvený morský vlk schytil lano, ktoré bolo priviazané o jeho čln a silne ťahal hore brehom zo zovretia severného mora. “Pusti ho!” S láskavým úškrnom zavrčal Fyr na more ako na svoje dieťa. Sediace čajky, ktoré kryli väčšinu ostrova sa triasli od zimy, starca dobre poznali, takže ho ignorovali a triasli sa ďalej. Ako ťahal svoj jediný dopravný prostriedok, ktorým sa mohol dostať z jeho, Fyrovho ostrova, ktorý ležal východne od najsevernejšej časti Storabského polostrova, zahľadel sa do výšky, na svoj maják či je všetko v poriadku. Bolo. Dorazil ku kolu, ktorý trčal zo zeme pri majáku a priviazal oň lano. Obrátil čln spodnou plutvou hore, sadol si naň a spokojne si bafkal z fajky. Bola zvláštna, nízkotlaková atmosféra prázdnoty. Taká, ako zväčša prichádza pred búrkou. Fyr to cítil v kostiach. Vstal a vstúpil do svojho domova, do majáku.

Prihodil do kozubu polienko z naplaveného dreva, ktoré mu more posielalo za jeho prácu a s praskotom prútov sa vyvalil do húpacieho kresla. More nebolo jediné čo mu malo zasielať odmenu, no kráľovským poslom sa nechcelo prechádzať takú dlhú cestu a pravdepodobne starcove peniaze utratili v najbližšej krčme. No Fyr sa mohol na more spoľahnúť vo všetkých smeroch. Hladný vďaka rybám, ktoré mu doslovne vyskakovali k nohám sa bili o to, ktorá zvíťazí a skončí starcovi na raňajšom, obedom, či večernom jedálnom lístku. Na starcove kolená zľahka vyskočil jeho čierny kocúr a pritúlil sa k svojmu pánovi. “Ach uhlík. Ty si ale beťár.” Pohladil ho po zátylku. “Skoro som zabudol!” Zaprašťalo v kozube horiace drevo keď vyskočil. “Ešte že ťa mám! Čo by som bez teba robil.” Zakrútil hlavou starec, zľahka ho silnými rukami chytil a posadil na jeho prútené kreslo. “Skoro som zabudol na svoju prácu!” Usmial sa na Uhlíka dobrák Fyr a Vyšiel hore na vežu po točených drevených schodoch, no predtým Uhlíkovi do misky z pálenej hliny hodil rybku.

Kapitán svojej rezidencie na vrchole majáku zastihol západ slnka, ktorý pokojne sledoval. More sa naopak, hnevalo a búrilo. V čierno-červenej diaľke zazrel Fyr svoju loď, ako si kotví a nechá sa húpať v hlbšej vode a humorne jej zamával. Veľké vlny studeného severného mora sa vlnili ako starcove vrásky, obmývali brehy jeho kamenistého ostrova a tancovali s riasami pôvabný tanec. Fyr schytil lopatu a nahádzal ňou toľko uhlia do ohňa majáku, koľko by malo stačiť na celú noc. Spokojne si zotrel z rúk špinu preplieskaním a skoro nadskočil keď sa na oblohe zajasalo svetlo. Bol to blesk.“Ale si ma nachytal! Už som starý. Mal by som si hľadať svojho nástupcu.” Zasmial sa Fyr a ako potvrdenie bral po chvíľke dlhší a praskavý hrmot. Začalo pršať ako z od hrdzi deravej kanvice.

Príjemná teplá atmosféra praskania ohňa v kozube Fyrovho útulného obydlia, ho privítala po zostupe z hora. S vŕzganím za sebou zatvoril dvierka od veže majáku, ktorá bola pristavená k jeho skromnému domčeku. Jeho kocúr Uhlík zoskočil z húpacieho kresla, natiahol sa a privítal svojho pána. Fyr s úsmevom nazrel do jeho misky. “Chutilo?” Spýtal sa svojej šelmy dobrácky a tá akoby rozumela a s hlbokým, ale príjemným pradením sa mu obtrela o kožené čižmy. Fyr sa opatrne zohol, prihodil do kozubu ďalšie polienko a keď sa znova postavil padol mu do očí zarámovaný obraz od dávneho potulného maliara, ktorý visel nad kozubom. Smutne si ho zvesil, chvíľku svojmu synovi, ktorého mu zobralo more clivo hľadel do očí a potom ho položil na dubový stôl, ktorý bol vedľa kozubu. Zamyslenému Fyrovi začalo byť teplo, tak si cez hlavu zvliekol zodratý, tmavý vlnený rolák, ktorý mu dala jeho nebohá matka. Pod ním mal vyblednuté slnkom a morskou vodou bielo-modré pásikavé námornícke tielko, ktoré bolo natiahnuté na jeho starých vlčích svaloch, ktoré mu kryli staré, námornícke tetovania. Zamyslene si ich prehliadal a spomínal na svoju námornícku mladosť. Ako sa z obyčajného plavčíka vypracoval na kapitána severskej obchodnej lode.
Zobral si z poličky zhasínajúcu fajku a lahodne si bafkal. Schytil začudovaného Uhlíka z prúteného kresla a s praskotom sa zvalil na vyhriate miesto. Myšlienkami cestoval celým veľkým Asterionským morom, spomínal.

Po chvíli si vyprázdnil myseľ, odložil vyhasnutú fajku a prikryl seba spolu s Uhlíkom škrabľavou dekou z ovce. Uhlík priadol a silný nepravidelný rytmus kvapiek, občasný hrom a praskanie ohňa v kozube Fyra ukľudňoval, no napokon uspal.

Niekto jemne zabúšil na ťažké, dubové, vchodové dvere, no Fyra ani nehlo. Chrápal ako starý námorník. Totiž bol. Uhlík sa prebral, zoskočil zo starcových kolien, stiahol so sebou deku a to spolu s ďalším, silnejším búchaním Fyra zobudilo. Vyskočil z kresla ako mládenec a otvoril vchodové dvere zvláštnemu hosťovi, ktorý sa snažil dobiť jeho útulnú pevnosť v takomto nečase. Stálo tam mladé, vyľakané, do nitky premočené a trasúce sa dievča. Fyr ho bez slova pozval dnu do svojho príbytku. “B-b-boh ti z-z-zaplať, d-d-dobrý pane!” Klepalo sa dievča. “Radšej sa rýchlo obleč do suchého.” Odvrkol jej Fyr zvláštnou srdečnosťou a už jej podával jeho suché nohavice a košeľu, ktoré vytiahol zo vzácnej skrine, ktorú si priniesol z jednej zo svojich ďalekých morských ciest. Dievča nestihlo zareagovať a už sa starý Fyr otočil. Nie že by sa rád nepokochal ženským telom, ale mal svoje zásady. „Ďakujem kuc-kuc,” zakašlalo dievča akurát keď mu podávalo ľadovo studené a mokré biele šaty, ktoré starý muž starostlivo zavesil na vyhradené drevo nad kozubom. Fyr pohotovo podal dievčaťu deku a rozostlal mu jeho lôžko, ktoré dlho nepoužil. Následne oprášil a otočil zabudnutý vankúš, ktorý si ešte pamätal Khárove držávy a ďaleko južný ľud, ktorý ho vyrobil. Starostlivý dobrák kapitán vytrasené dievča usadil na lôžko a zavesil kanvicu vody v kozube nad oheň, na zovretie. „Vitaj.“ Pozdravil svojho nového hosťa, no dievča neodpovedalo. Spalo.

Kapitán Fyr mal dobrý zrak, takže čítať sa mu dalo. Zaujato listoval v knihe od Nunmijského lekára, spisovateľa menom Al Naldhá a rozvíjal svoju skúsenú inteligenciu o ďalšie vedomosti. Vyrušilo ho vrenie vody v kanvici. Vstal a svojou rukou zvesil vriacu kanvicu z kozubu. Nepopálilo ho to, ruky mal tvrdej kože a tisíce zahojených pľuzgierov mu z nich spravilo praktickú, oceľovú pomôcku. Z poličky vytiahol zaprášený kufrík a položil ho na stôl. Keď ho otvoril bol v ňom čajový servis, ktorý dostal ako dar od škriatkov, s ktorými mal kedysi obchody s ich čajom. Vybral čajové more, na ne položil dve porcelánové šálky zdobené ornamentami škriatkov. Opatrne vybral nádherný porcelánový, zlatom zdobený čajník a položil ho ako matku ku dvom deťom, v tomto prípade k šálkam. Uhlík sa Fyrovi obtrel o nohy. Fyr sa na neho usmial a do čajníku vsypal za hrsť zeleného čaju menom kukičha, ktorý pochádzal zo zlatého lesa a následne zalial troškou chladnej vody. A potom čajník zalial z vrelej kanvice a v miestnosti sa rozniesla príjemná, no zvláštna aróma čaju škriatkov, ktorý bolo slabo cítiť rybami. Preto ho mal Fyr tak rád. Starý Fyr si kľakol a dlhými výdychmi hlboko z čiernych pľúc poškodených pravidelným fajčením fajky, rozdúchal pahrebu v kozube. Prihodil ohnuté poleno a oheň si ho začal okusovať pomalými sústami. Starec si zobral z poličky svoju fajku, vyčistil ju a opäť naplnil jej ústie kharským tabakom. Zápalnú tyčinku zapálil na ohni v kozube, priložil si ju k fajke, pár krát vtiahol dym, tyčinku hodil do ohňa a už si spokojne bafkal v húpacom kresle pri čítaní knihy.

„Piť, prosím piť.“ Zobudilo sa po dlhej dobe dievča od smädu. Fyr vstal a podal mu s úsmevom šálok liečivého čaju kukičha. „Vďaka.“ Poďakovala pohľadom a už pila. Fyr si až teraz uvedomil že to stvorenie, ktoré sa došlo ukryť do jeho obydlia, bolo nádherné. Zahľadel sa do jej oceánsky modrých očí. „Ja sa volám Fyr Alónsky. A ty?“ Predstavil sa Kapitán zdvorilo a po odložení oboch šálok, jej podal drsnú ruku. „Som Acreaea, Ale volajú ma Akra, alebo Ikra.“ Začervenala sa a jej rúčka vkĺzla do Fyrovej ako ryba do úkrytu. Fyrovi sa zladili vrásky do úprimného a dobráckeho úsmevu. „Ako si sa sem dostala? Na ostrov?“ Spýtal sa Starý muž ustarostene svojho mladého hosťa. Fyr si hneď v duchu začal nadávať za to čo sa spýtal, pretože Akra začala plakať. „Prepáč, Prosím.“ Začal ju citlivo hladiť po chrbáte. Stalo sa to čo najmenej čakal. Akra ho objala a začala sa mu vyplakávať na rameno. Fyra zavládol zvláštny pocit nervóznosti a ľútosti naraz. Z kufríka na čajový servis vytiahol hodvábny kapesník s podobnými ornamentami aké boli na šálkach a utrel Akre slzy zvláštnej farby. Taká sýta modrá akú videl len v tropických moriach. Začudoval sa. Vyčerpaná Akra mu zaspala v objatí. S maximálnou opatrnosťou ju položil naspäť na lôžko a z bedne pod lôžkom vybral perinu, vypchatú husími perami, na ktorú si spomenul až teraz a zasa sa samovravne zdusil. Zaprašťali prúty húpacieho kresla keď sa doň zvalil a zaspal. Uhlík zvedavo pozeral na Akru, no napokon sa zvinul do klbka na pánových kolenách.

Fyra zobudila klopaním zobákom na okienko ako každé ráno čajka, ktorú volal Zrnko. Rozlepil si oči, hlboko zívol, vstal a otvoril okienko. Severský, letný, ale studený vzduch, ktorý stále bol cítiť po nočnej búrke do starcovho obydlia vtiahol atmosféru vlhkého rána. Fyr nasypal do hlineného tanierika, ktorý bol od trusu čajok doslova zarastený, loj a zrnká rôzneho obilia. Zavrel a zohol sa ku kozubu, ktorý ešte slabo planul slabými uhlíkmi. Starec priložil z popod kozuba práchnivý podpal, ktorý rozdrvil a naň položil malé drievka. Práchno vzplanulo a ohník začal praskať, keď Fyr zhlboka fúkol. Priložil hrubšie drevo a zatvoril kovové dvierka nech má ohník ťah. Keď sa inštinktívne pri postavení pozrel na lôžko na ktorom teraz snil Uhlík, no Akra tam nebola. 'Žeby sa mi to len snívalo?' Pomyslel si starec a zakrútil hlavou. Cítil že tu stále niekto ešte je. Všimol si že na lôžku pri Uhlíkovi, sa trblietali desiatky perlí. Začudoval sa. Boli aj pri dverách do veže.

Pomalým krokom vyšiel starý Fyr po schodoch jeho majáku. Akra bola tu. Stála tu v plnej kráse svojich bielych šiat a Fyr si uvedomoval že sa zamiloval. Hľadela do rozľahlého mora. „Je tu krásne.“ Usmiala sa slabo ako ranné slniečko keď si všimla Fyra. Ten sa dobrácky usmial a prikývol. Všimol si že Akra je bosá. „Nemala by si chorá chodiť bosá.“ Starostlivo ju Fyr napomenul. No ignorovala ho a hľadela na more ďalej. „To je tvoja loď?“ Spýtala sa po chvíľke ticha Akra, ktorá bola zjavne zdravá. Zdravá ako rybka. Starec sa na ňu usmial a prikývol. Stále ho trápila otázka odkiaľ sa tu vzala. K brehu je to hodná chvíľa člnom a od mora sa bez lode ťažko niekto dostane. Nedalo mu a spýtal sa. „Odkiaľ si sa tu vzala, milá Akra?“ No po jej pohľade sa Fyr začal v duchu preklínať. Zasa plakala. „Prepáč, prosím.“ Pevne ho objala až mu skoro kosti zaprašťali. Starec ju hladil po nežnom chrbte a ukľudňoval ju. Po dlhšom čase si sama utrela slzy, ktoré na zem padali ako perly. Vskutku. Fyr si v nemom úžase uvedomil že toto nie je obyčajné dievča. Uvedomil si že je to tretia dcéra boha mora. Padol pred ňou na kolená, do ktorých sa mu zaryli perly. Zdesená Akra sa na neho pozerala. Uvedomila si že aj on si uvedomil. Spoznala lásku. „Vstaň, prosím.“ Zašeptala jemne Akra Fyrovi, ktorý so slzami v očiach hľadel do jej, nádherných, oceánskych očí a opätoval jej láskyplné bozky. Akra začala láskou žiariť. Slnko sa vybojovalo zo zovretia oblakov a začalo páliť Fyra na tvári mokrej od sĺz. Jeho starecké slzy sa začali trblietať a slnko ho začalo meniť. Zmenil sa na mládenca. Akra si odtiahla jemné pery od Fyrových a usmiala sa na svojho nového druha, ktorého si premenila. Mladý kapitán majáku sa na svoju žienku usmial a žili šťastne až do konca vekov.

Či sa Fyr zobudil, alebo to bola pravda naozaj vedia len bohovia a čierny Uhlík, koreňmi pôvodom z rodu božskej Kaat, čiernej mačky bohyne Sirril. No more bolo navždy také isté. Chladno obmývalo útesy severských krajín, no z času načas obdarilo jeho služobníkov nezabudnuteľným darom.

Precital som.

Tvojou charakteristikou je to, ze kazde pridavne meno musi byt zdvojnasobene. Ono je to chvilu uzasne, ale niekde v polovici som uz zacal sarkasticky vyhladavat tie dvojice a rusilo ma to. Mam na mysli to, ze kabat je nielen ,,teply a nepremokavy", ale aj ,,z tulenej koze". Krok je pomaly a starecky, ciapka je nielen klasicky osuchana, ale aj morskymi pribehmi osuchana. Mach je stary a zimou schatrany, pluca su nielen cierne, ale aj poskodene pravidelnym fajcenim. (Tu musim poznamenat, ze casto sa ti pritrafi cudzie slovo, ktore je z ineho registra jazyka a dost rusi: dopravny prostriedok, tlakova niz)

Problem je vsak v tom, ze v tej poviedke sa just chce nieco diat, ale kapitan sa len prediera tymi adjektivami a samotne jadro deja je az v druhej polovici... a vo chvili, ked sa uz tesim na to, ze konecne nejaky dej, dospejem k niecomu, co je rydzo naivne a to i vtedy, ked sa na to pozriem ako na rozpravku. Kapitan si zije svojim zivotom a zrazu sa mu tam zjavi znebaspadnuta/zmoravyplavena deva a on od samotnej radosti urobi tu najtrivialnejsiu vec a vyhlasi ,,I am in love" a vsetci zili stastne az kym nepomreli.

Ak ma poviedka dej, tak by to malo mat nejaky konflikt, nejaku dramu pre hrdinu a ten tu absolutne nie je.

Ako ti poradil Annun: cielom v tomto pripade je polozit si otazku, ze kde je pointa a dospiet jej k nej cez dejovy ramec. Ved este aj Starec a more je o tom, ze Achab zapasi s prirodou.

Jo, a osobne nemam rad, ked sa niekto odvezie na slave existujuceho sveta (intellectual property) len tym, ze vykradne z neho nazvy lokacii.

Dík, ono.. rozmýšlal som že by som to previedol do krčmy t.j. : rozpráva to Bard- a ešte by som k tomu nejaký rozvin pridal, aby to malo právo byť také rozprávkové aké to je, no zavesil som to aby ste mi poradili... asi to ešte rozpíšem

+ Ak narážaš na Asterion, tak väčšinu som si domyslel a dokreslil takže by som to nenazval kradnutím.
+ďakujem že si na moj plod zabil čas.

Ad Asterion: ty sa chces odviezt na slave Asterionu (lebo citatel si precita O aka radost, poviedka z mojho sveta), ale z neho realne nepouzivas nic, okrem nazvov lokacii a ta poviedka by ustala aj bez toho, aby sa pouzila bozka Kaat, cierna macka (omg Kaat, Cat) a numnijsky lekar.

To je rovnaky syndrom ako rany Cernoknazik, ktory bol slovansky len preto, ze sa rieky volali Svratka a Dyje a hrady mali slovanske mena.

Stavat nieco na existujucom IP je velmi casto cesta do pekla, lebo to zavana fan-fictionom a to je synonymum druhoradej tvorby.

A to, ze to bude rozpravat bard, tej poviedke imho nepomoze, len prida dalsi obal (= dalsie vety) k relativne prazdnemu jadru.

Ta poviedka trpi systemovo na urovni, ze naozaj kapitanove ciny su len v tom, ze a) existuje b) zamiluje sa, ale ako postava je cisto pasivna.

Rád by som písal do vlastného sveta, ktorý som si spravil (Thonnia), ale v tom by sa nikto nevyznal... a pochybujem že by čítal opisy o novom svete keď je ich už milión... Poradilo mi veľa ľudí že písať do populárneho sveta je najlepšie.. pravdaže ako si napísal Fan Fiction aj mňa dosť odpudzuje... Ale daj mi pozitívny dôvod prečo písať do vlastného sveta=nikto nerozumie.

Ty nemas natolko rozpracovane poviedky, aby pisanie vo vlastnom svete cokolvek zmenilo. Preco by sa nieco dramaticky zhorsilo, keby sa strazca volal Fyr z Elhonu?

Mas nejake ine prepojenia okrem nazvov, ktore su pre dej nepodstatne a pre chod sveta tiez?

Okrem toho, opisy o ktoromkolvek svete povazujem za veci, ktore patria obvykle do settingu prislusneho RPG a nie do poviedky. Chram Matky Bozej v Parizi je tiez plny settingovych veci a polovica citatelov tie meditacie o Parizi preskakuje.

Potrebujes porozmyslat o kostre poviedky, ze Kto je hrdina, Co chce dosiahnut, Kto/Co mu v tom brani, Kto/Co musi prekonat, aby to dosiahol.

samozrejme mená... to by bolo jedno, ale asi si ma zle pochopil.. no nechám to tak.. samozrejme ďakujem za tvôj názor