Predstav si, že si v temnom tuneli. V ohromne dlhom tmavom tuneli. Nachádzaš sa v strede a nemáš žiaden zdroj svetla. Je ti chladno a trasieš sa od zimy. Začínaš sa báť stále viac a viac, prepadáva ťa neovládateľný strach z nepríjemných zvukov.
Strach z kvapkajúcej vody, chladu a tmy.
Máš pocit ako by ti srdce bilo stále hlasnejšie a rýchlejšie.
Rýchlo sa štipneš do ruky. Nie, nie je to sen.
Teraz už dýchaš kratšie a rýchlejšie. Nedokážeš sa pohnúť, telo prestalo poslúchať, len tak stojíš a čakáš čo sa bude diať. Po tvári ti stekajú slzy. Nedokážeš racionálne rozmýšľať, strach ťa už ovládol naplno. Jediným tvojim želaním je mať aspoň zapálenú sviečku, aspoň jednu zápalku a dostať sa z tunela von. Pokúsiš sa pohnúť hlavou, ale ide to len veľmi ťažko, krčné svaly máš stuhnuté, napriek tomu sa ti podarí pozrieť sa do jednej a potom do druhej strany. A práve teraz v tebe začalo klíčiť posledné semienko nádeje. Svetlo! Malinká biela bodka. Východ! Ani sa nenazdáš a semienko nádeje uvädlo rovnako rýchlo ako vyklíčilo. Svetielko sa zväčšuje nie preto, že sa pohybuješ smerom k nemu, ale preto, že sa blíži ohromnou rýchlosťou k tebe. Pud sebazáchovy a schopnosť pohybu sú ochromené.
Zatváraš oči a počuješ ako prichádza vyslobodenie.
(Pokus o vytvorenie sugestívneho textu, malo by to v človeku vyvolať mierny strach alebo minimálne slabú negatívnu náladu, samozrejme na niekoho to nezapôsobí vôbec)
Tak vás chcem poprosiť, napísať mi do komentára vaše pocity bezprostredne po prečítaní.
Ďakujem,
Peter.