HuSä

Najzelenšie fóra slovenského Internetu.

Všetky časy sú v UTC + 1 hodina [ letný čas ]




Vytvoriť novú tému Odpovedať na tému  [ Počet príspevkov: 1 ] 
Autor Správa

Ja XXII.
Obrázok používateľa

Založený: 02.03.2011
Príspevky: 2153
Body: 19
Bydlisko: Pressburg
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
opäť som sa zahlodal a opäť napísal niečo opäť klišeovité... no aspoň uvádzam "originálnym" citátom... Prosím Vás pomôžte mi.. mám dilemu jak to nazvať.. Napadalo ma všetko s drakom... ale tak.. nechcem byť až taký originál, aký som doposiaľ... no čítajte pls :) ::::

MENO POVIEDKY

Svet je ako kniha, kto necestuje,
Akoby prečítal len jednu stranu

-Anonym


Šialenosť, ktorá priam vytekala zo starého mága, Branna mučila. Mučila ho viac ako pevné zovretie chladných reťazí na rukách. Zamykal sebou, márne. Okrem kovového zvuku reťaze sa neudialo takmer nič. „Snažíš sa vyslobodiť?“ Vyšiel na neho mág tým šialeným hlasom a na chvíľu nevenoval svoj pohľad knihám na stole. Zasmial sa. „Viem čo z teba spravím.“ Brann sa zdesil. Kamenný komplex veľkej budovy, ktorá patrila mágovi sa mu vysmievala chladom. Nevedel kde sa presne nachádzali jeho rodičia. Dal by čokoľvek, aby sa s nimi mohol teraz vystískať. Nevidel ich už dlhú dobu. Možno bola v realite krátka, no pre neho trvala nekonečne dlho. Bol spotený. Studená, slaná vlhkosť sa mu liala z čela až k pätám. Mokrá ofina, tmavá ako uhol mu prekážala vo výhľade. Začul hlboký zvuk ťažkého kovu. Otrepal si vlasy, pričom z neho kvapky potu striekali ako zo psa. Mág držal kovovú tyč, na ktorej konci bol akýsi znak. Brann netušil aký, no bola to runa ohňa. Nie hocijakého ohňa. Bola to runa ohňa z pekla. Šialený mág runu pomaly stisol dlaňou a šeptal akési zaklínadlá. Po chvíľke sa spomedzi starcových zošuverených prstov predral dym. Dym čiernejší ako Brannove vlasy.

Mág sa približoval s dymiacou runou v dlani. Brannovi bilo srdce o život. Právom. Pekelné iskry sa mu vliali do tela ešte pred tým ako sa jeho studenej, holej hrudi dotkla runa. Zvreskol bolesťou, ktorá bola porovnaním rozžeravenej runy ničím. Skoro sa mu predrali hlasivky. Pocítil mokrý chlad v rozkroku. Zobudil sa.

Číro žltá tekutina pomaly stekala cez hnilobné drevo, čo tvorilo podlahu jeho príbytku, aróma moču sa v Brannovej chyži vystupňovala. Okrem moču mu stekal celým telom ten studený pot a vychudnuté líca sa mu trblietali slzami. Myslel na rodičov a slzy mu podvedome tiekli, pretože nemal po tých pár zimách istotu že žijú. Už stratil aj nádej. Hlavne ho bolelo to že sa nestihol rozlúčiť. Muži rohov severu ich odvliekli za otrokov. Jediný on sa zachránil. Jediný on vtedy ušiel z kováčne, ktorá bola kedysi jeho domovom a z kopca pozoroval ako mu miznú rodičia, spolu s bratom na dračích lodiach. Nikdy sa nevrátil naspäť do dediny. Možno to bola chyba, možno nie. Služobníci šialeného mága, ktorý býval v niečom čo sa dalo nazvať vežou, Branna odvliekli a podhodili čarodejovi na pokusy. Služobníci boli vyplatený zlatom a ďalej sa o Brannov ohnivý osud nezaujímali.

Zo spomienok ho vytrhol blesk, ktorého svetlo sa predralo cez škáry vo dverách chyže. Spätný hrom vyvolal nájazd zúrivej armády vody, ktorá šľahala Brannovu pustinu bičmi kvapiek. Konečne nastalo obdobie dažďov. Konečne. Sucho, ktoré doposiaľ vládlo pustine sa dalo ťažko vydržať. Otrhaný černovlas vyšiel von a nenásytne hltal kvapky vlažného dažďu. Špina, ktorá sa na Brannovom tele, tvári, vlasoch nazbierala, pomaly stekala. Mokrá, mastná ofina sa mu lepila na čelo. Bol rád že konečne bol čistý, rozhodol sa skončiť s takýmto životom. Už nechcel žiť len tak. Nechcel 'Prežívať'. Chcel naspäť svojich rodičov, alebo aspoň brata, či priateľov, ktorých odvliekli muži severu.

Prešlo veľa dní odkedy skončilo obdobie dažďov. Každú noc mal Brann zlý sen. Nočnú moru. Či už to bola spomienka na časy, keď ho mág, ktorý mu dal prekliatie, no aj dar väznil, či spomienky na Brannovych rodičov. Po dlhej chôdzi konečne stál na kopci pri mlyne, ku ktorému sa po tých rokoch odvážil prísť. Hľadel na sebestačnú dedinu, ktorá bola kedysi jeho domovom. Schátraný mlyn sa takmer rozpadával. Zhnitá konštrukcia bývalej vrtule sa bez ladu a skladu rozvaľovala pod mlynom. Strecha bola prepadnutá. Pamätal si na mlynársku rodinu, ktorú severské rohy odvliekli. Mlynára a jeho ženu s troma deťmi. Slnko občas zvedavo vykuklo spoza šedých mrakov, no hanbilo sa. Bývalé polia, ktoré boli zarastené plevelom sa rozprestierali okolo dedinskej panorámy. V diaľke sa črtal les, neďaleko šumelo more. Brann nazbieral odvahu a pomaly zišiel z kopca.

Kováčska dielňa bola okrem strechy zachovaná. Fakle severanov, ktoré si živo predstavoval dopadať na prútenú strechu ho v mysli pálili. Dvere boli rozpadnuté. Ani sa nenazdal a už stál so slzami v otcovej dielni. Ležal tam posledný meč, ktorý tu jeho otec ukul. Opatrne ho vyzdvihol do vzduchu. Slabý lesk ocele sa mu vbil do očí. Bol trošku hrdzavý. Brannovy to nevadilo. Zobral si ho ako spomienku. Ocitol sa v dome, kde kedysi spával, jedával a hrával sa. Zaťal päsť. Toto všetko stratil. Jeho hnevom vzbĺkol zhnitý stôl. Toto všetko stratil. Zaťal zuby a vôľou uhasil matkin stôl. Stratil rodinu kvôli nenásytnosti severanov. Chcel pomstu.

O pár zím neskôr

Celá posádka lode Kalína brala Branna s autoritou. Nebol na lodi dlho, no svoju robotu si vždy urobil dokonale a niekedy aj pridal detaily. Povrávalo sa, že keď niekto Branna nahnevá vzbĺkne a preto sa s ním nik neopovážil nadviazať slovo až na jednu výnimku.

„Stiahnuť plachty!“ Prikázal ostro kapitán Fyr. Človek sa nenazdal a dokonalo biele plachty Kalíny boli zrolované hore na sťažni. Loď pomaly vplávala do prístavného mesta trpaslíkov, Belogork. Sneh farbou rovný Kalíniným plachtám sa trblietal ako tisíce diamantov. Zasnežené ihličnany kryli okolité kopce. Prístavné mesto a jeho desiatky dymiacich komínov, ktoré vykúkali spopod bielej prikrývky ležalo v údolí. Celá posádka sa triasla zimou, len Brann v tenšej námorníckej košeli sa potil teplom a mračil oči na biele slnko. Kalína ladne vplávala do prístavu. Fyr vhodil do takmer zmrznutej vody kotvu, za ktorou sa spustila studená reťaz. Brann nemal rád reťaze. „Najprv krčma! Zajtra ráno sa stretávame, vyložíme, naložíme a vypadneme z tejto zimy,... Do ešte väčšej.“ Zahlásil Fyr a malá posádka zajasala, hmýrila sa z podpalubia do podpalubia, napokon sa rozišla do trpasličích krčiem. Brann nemal vo zvyku zabávať sa s ostatnými, preto vždy strážil kotviacu Kalínu v prístavoch. Naviazal na ňu citový vzťah ako každý člen posádky. Považoval ju za druhú matku, no nikdy nezabúdal na tú svoju starú, pravú, ktorá mu tak chýbala. Fyr doviazal kapitánske uzly a zababušený vyrazil za svojou posádkou. Aróma z jeho fajky po čase vyprchala. Brann bol z minulosti zvyknutý na život o samote a trpel miernou samovravou v mysli. Nenudil sa.

„Alé, ále, milé prekvapénie!“ Skríkol od radosti trpaslík, po zacinkaní zvončeka na ťažkých drevených dverách. Vstúpil Fyr. „Vitajť é zas é, u nás!“ Zaceril sa bradatý trpaslík a vrazil do kapitánovych rúk veľký, drevený krigel piva. „Vďaka, vďaka priateľu.“ Usmial sa dobrácky Fyr a už si zlizoval penu. „Máme tu pre vás tú vlnu a rôzne korenia.“ Začal už obchodnícky. Trpaslík prikývol a smutne sa zahľadel hlbšie do krčmy, kde sa bláznila posádka a domáci. „Kde je Retor?“ Spýtal sa zaujato Fyr. „Nepôtéšim Vás é, pán é. Akóby sa pô ňom é, za ľáhla zém.“ Kapitán sa zamyslene zahladel do kamennej podlahy. „Čo sa stalo?“ Stíchol. „Odkuedý, é ódišieľ s karavánom na sever, ník o ňóm, é nepuočul.“ Vysvetľoval bradatý trpaslík a zasa mu po brade stekalo pivo. „Potrebujem na to teraz nemyslieť. Dlho sme cestovali.“ Zmenil tému kapitán. „Čo nôv, é na júhu?“ Nezaujato sa spýtal trpaslík a zasa glgal pivo.

Brann sa bez ducha prechádzal po palube Kalíny, keď ho vyrušili blízke kroky na klzkom, drevenom móle. Určite to nebol nik z posádky. Tá dokým nevytriezvie, sa neodváži ukázať na Kalíne takto. Po chvíli zazrel Brann tmavú postavu. Každým krokom bola postava jasnejšia. Svalnatejšie ženské nohy v priliehavých kožených nohaviciach urobili na Branna dojem. Dlho nevidel ženu. „Kto si?“ Spýtal sa mužským, no jemný hlasom Brann. „Volajú ma Wanda.“ Usmiala sa spoza kapucni na plášti a podala Brannovi ruku z móla. Černovlas sa zohol a jemne ňou zatriasol. „Som Brann, prosím prepáč mi moju nezdvorilosť.“ Ospravedlňoval sa. „Čo tu hľadáš?... ak sa môžem spýtať.“ „Prácu.“ Odpovedala mu isto a prijala Brannove pozvanie na palubu. Zapáčila sa mu. „Vitaj. Ráno príde kapitán, ale určite takú krásu na lodi neodmietne.“ Snažil sa o kompliment, no Wanda zakrútila hlavou. „Prišla som po prácu.“ Zopakovala a napokon sa usmiala. Brann jej úsmev neopätoval. Už sa nevedel usmievať. Pocítil jemný dotyk jemných, ľadových prstov na perách. Wanda sa ho snažila donútiť k úsmevu. Napokon jej podľahol a po nekonečne dlhej dobe sa usmial. Zahľadel sa do jej krásnych modrých očí.

Bolesť hlavy, ktorú Fyr práve cítil sa ani nedala opísať. Ovládla ho kocovina ako opica svoj banán. Po malých sústach mu ukusovala dužinu z mozgu. Zdvihol hlavu, na ktorej bola akoby pripečatená jeho kapitánska čiapka. Zaškúlil do dubového stola a uvedomil si, kde to po dlhej dobe zasa spal. Okrem bolesti hlavy bol ten pocit pevniny pod nohami a rannej krčmy príjemný. Rozhliadol sa a všade naokolo sa prevaľovala jeho posádka, ktorá chrápala akoby drevo drevom strúhali. „Vstávať!“ Zhúkol Fyr. Chrápali ďalej. Fyr schytil do ruky trpaslíkovo nedopité pivo a oblial najbližšieho námorníka. „Babička mi pečie koláče!“ Zamrmlal zo sna a prebral sa. Fyr sa hrdelne zasmial a opäť skríkol, teraz už hlasnejšie „Vstávať a cvičiť!“ Strieskaný morský vlci sa s frflaním prebrali a vrátili zo sveta snov, koláčov a babičiek. „Máme pred sebou prácu!“ Zavrčal a vstal. Zasa mal tú zlú, mrzutú náladu. Nahodil na seba tulení kabát a vyšiel von. Smrad trpasličej taverny sa trošku zmiernil a vpustil do seba ten mrazivý chlad. Netrvalo dlho a námorníci sa poslušne zoradili pred svojim kapitánom pri Kalíne. „Vykladáme chlapi!“ Rozkázal. Severské, morské ráno bolo nádherné. Vzduch s arómou soli, snehu a ihličnanov sa Fyrovi nesmierne páčil. Už spokojne vystúpil na palubu svojej lodi a natiahol si šľachy pri výhľade na rozľahlé severské more. Posádka už vykladala ľanové pytle plné ovčej vlny a drevené škatule korenia na mólo. Fyr si však všimol že spiacemu Brannovi sa v objatí spokojne hreje nádherná, tmavovlasá žena. Kapitán sa usmial a nechal svojho verného námorníka užívať si lásky, ktorá mu aj podľa Fyrovho názoru chýbala. Nikdy ho nevidel šťastného, čo bolo takisto dôvodom.

Kalína brázdila ľadové vlny severného mora. Bola ťažšia a kormidelník Regan to už ofrflal, no bol šťastný. Jeho milovanej Kalíne pribudla nová námorníčka do posádky a veľa, veľa železnej rudy. Na čele nového nákladu však bolo najchutnejšie, trpaslíčie pivo, ktorého bolo dostatok na cestu do nového cieľu. Biela loď smerovala na sever, do Noragiru, hlavného mesta severných trpaslíkov, ktoré bolo vysekané do Noraských hôr a vyliezalo k prístavu. Regan sa s láskou k moru hral s kormidlom a každou malou vlnkou. Miloval more. Miloval vodu.

Wanda bola pre posádku obrovským prínosom. Okrem pozdvihnutia nálady, ktorá sa bez ženy strácala vo vlnách, bola šikovná za dvoch chlapov. V tomto ohľade bola podobná svojmu novému druhovi, Brannovi. Doposiaľ neverila v lásku na prvý pohľad, no konečne sa stala jej svedkom, jej pokusným zajacom. Pri prvom pohľade do Brannovych čiernych očí našla to čo hľadala, ba aj viac.

Dobrák Fyr hrdličkám prepustil hosťovskú kajutu a spokojne si hľadiac do diaľky nekonečne studenej vody bafkal z fajky. „Len tak ďalej.“ Potlapkal svojho talentovaného kormidelníka, Regana a prešiel z kormy na provu. Jeho Kalína naberala na rýchlosti a to sa mu páčilo. Čím rýchlejšie, tým viac krajov a cudzích zemí spoznal.

O pár týždňov neskôr

Hlavné mesto trpaslíkov, Noragir cítilo zvláštnu atmosféru príchodu niečoho závažného. Potvrdzovalo to ostražité prekontrolovanie celej Kalíny Noragirskými bradatými strážcami. Okrem nákladu nenašli nič podstatné a pustili Fyrovu posádku do Noragirskej Taverny. Ako bolo zvykom Brann ostal, no ostala s ním aj jeho milovaná Wanda.

Ani sa nenazdalo a posádka bola na mol. Takmer sa ani nestmelo. Kapitán Fyr sa trošku miernil. Musel mať zodpovednosť, ako si sám nadával keď to s pitím preháňal. Tavernou preletovali nadávky rozhádanej posádky, ktorý sa hádali s Noragirskými opilcami o nezmysloch, ako o opičích morských tvorov a tomu podobným príkladom. Ani nevedeli za čo sa vlastne hádajú. Nikdy žiadne také nič nevideli, len chceli byť zaujímavý pred ženami trpaslíkov, ktoré sa kvôli bradám zle rozlišovali od mužov. Fyr dostal silnú chuť na svoju kapitánsku fajku a vyšiel zababušený pred tavernu. Zo spokojného bafkania ho vyrušili akési horiace predmety ďaleko na mory. Vytiahol svoj teleskopický ďalekohľad a vyklopil ho. Po chvíli sledovania si uvedomil čo to k nemu smeruje. „Do prdele!“ Zavrčal pomaly cez zaťaté zuby, v ktorých zvieral fajku.

„Pozri! Akési horiace lode.“ Oznámila naliehavo Wanda svojmu druhovi, no ten už vopred niečo cítil. Či cítil oheň, alebo niečo iné, presne nevedel, no tieto lode aj z takej diaľky spoznal. „To sú dračie lode ďalekých severanov.“ Odpovedal svojej láske Brann a zamyslel sa. „Fyr sa to musí dozvedieť!“ Zhíkla Wanda.

„Preberajte sa vy banda lenivých tupcov! Naslopanci! Budete musieť bojovať! Namiesto chlastu piť krv!“ Hecoval Fyr svoju posádku v taverne, no málokto ho začul. So zvláštnym hnevom zatrieskal päsťou do stola. Celá taverna akoby stíchla, no to bolo len Fyrovým prianím. Pokračovali v chrápaní.

„Pripraviť sa na vylodenie! Pripravený?“ Skríkol cez hluk mora a fakieľ veliteľ jednej z dračích lodí. Veslujúci Severania odvrkli, čo znamenalo niečo ako: „Vždy pripravený, prečo sa pýtaš ty bradáč?!“ Dronnyn sa zamyslene zahľadel do prístavu pred sebou, pričom z celej sily pádloval. Ešte ho čakal krátky boj, možno viac krátkych bojov, pretože sa plánovala vzbura tých, čo bojovali za sever, no nepochádzali z neho.

„Severania.“ Odpovedal Brann svojmu kapitánovi. „Nech je mi Kalína svedkom! Posádka je na mol. To je ťažká chyba.“ Vrčal Fyr a sám seba v mysli dusil. „Pridáme sa k trpasličím jednotkám.“ Oznámil nakoniec. Brann s Wandou prikývli. Na mory sa okrem iného rozpútala aj vojna bleskov, ktorá sa pomaly, ale isto približovala. Vlny narážali do podpier móla, o ktoré bola priviazaná Kalína a stále sa zvyšovali.

Na Wandinom luku dlho nebola napnutá tetiva. Stála spolu s trpaslíkmi po boku vo veži. Mierila na Dračie lode, ktoré boli tak blízko, až sa dali rozoznávať bradaté tváre, ktoré osvetľovali vysoko horiace plamene obrovských fakieľ. Veliaci trpaslík nemusel, ale prikázal. „Zamjóriéť... Prjipráviéť!...“ Všetci čakali s vyhladnutými cieľmi na muškách. Dočkali sa. „Paľtéé!“

Z desiatok kuší letia šipky, s Wandiným šípom na čele. Po krátkom svišťaní vzduchom ostré hroty kosia tri posádky prvých dračích lodí, z ktorých sa ozýva mužský vreskot. Málo z veslujúcich prežíva. A tí, ktorí nestratili svoj život vyskakujú cez paluby. Wanda strieľa ďalej, no trpaslíkom každý výstrel trvá viac času. Natiahnuť kušu nie je hračka. Prvé posádky dračích lodí s malými stratami vybiehajú na móla a všade hádžu zápalné fakle. Chytajú sa okolité lode. Wanda hrdo zasahuje jedného severana za druhým, no dochádza jej malá zásoba šípov v tulci. Došla. Odkladá luk a berie do rúk trpaslícku kušu.

„Ako sa z nej strieľa?“ Spýtala sa Wanda s rozbúšeným srdcom z boja. Po žiadnej odpovedi ten podivný nástroj zhodila na zem a schody dole vežou brala po štyroch. Tasila svoju šabľu a bežala smerom, kde čakali kapitán Fyr a jej láska Brann na povel obranného útoku. „Došli mi šipy.“ Dychčala, nečakala odpoveď. Vnútila Brannovy nežný bozk a čakala čo sa bude diať ďalej.

„Prvá línia u Odyna, radšej vyskáčme!“ Kričal Veliteľ svojim mužom. Dronnyn pocítil na spotenom tele ľadový chlad, tvarou mu prešla šteklivá kopa bubliniek. Oheň a mesiac mu osvetľoval nočné more a on plával smerom ku kotviacim lodiam. Nemal v úmysle len tak ľahko poskytnúť svoje telo ako ciel trpasličím ostrostrelcom. Vyliezol spolu so spolubojovníkmi, s ktorými chystal vzburu na palubu lode so snehovo bielymi plachtami. Ľadová voda mu stekala z brady potôčikom.

Wanda si všimla ako niekto vylieza na ich loď. „Kalína!“ Reflexívne skríkla. „Poďme!“ Rozkázal Fyr a trpaslíci zmätene striedali pohľad na kapitána a ich veliteľa. „Mý tu zôstáváme.“ Ohradil sa. Kapitán Fyr, Brann a Wanda bežali po klzkom móle s úmyslom zachrániť svoju loď. Brann skočil na palubu prvý a oceľ meča jeho otca sa zastavila na meči Severana.

Fyr nemal v úmysle prísť o svoju jedinú lásku, Kalínu. Divo sekal úzkym dlhým mečom svojich nepriateľov, no tí ho zľahka odrážali severskou oceľou. O boji sa nedalo hovoriť.

Kormidelník Regan bol už takmer triezvy. Vyšiel naproti svojej lodi, no všimol si že na okolo sa bojuje. Rozbehol sa.

Elitný vojaci severu rozložili malé, prenosné katapulty na kopci pri Noragirskom meste. Ohnivé gule dopadali na mesto ako meteory.

Za Reganom sa ozval prudký výbuch. Obzrel sa. Horiace miesto, kde pred chvíľou stála taverna bolo prázdne a valil sa odtial čierny dym. „Nié!“ Skríkol a šmikom zabrzdil na ľade. Teraz bežal po svojich stopách, išiel zachrániť posádku.

Brann si nevšímal tváre nepriateľov, no nepriatelia áno. „Brann? Si to ty?“ Začudovane sa pýtal Dronnyn pri pohľade na Černovlasa a na meč, ktorý mohol pochádzať jedine z otcových rúk. „Dronn?“ 'Boj' na palube Kalíny sa spomalil, napokon zastavil. Bratia sa rýchlo zvítali a uviedli každú stranu do obrazu. „Sme vzbúrenci. Sme na vašej strane.“ Oznamoval bradáč, ktorý stál pri Dronnovi alias Dronnynovi, ako ho poznali muži severu. Do vysokého sťažňu lodi vedľa Kalíny udrel blesk, ktorý ihneď poznačil praštivý hrom. Začalo pršať. „Rodičia?“ Spýtal sa Brann ticho tak, že ho počul len Dronnyn. Jeho bradatý brat zakrútil hlavou. Brann nevedel rozoznať či kvapky na jeho tvári sú slzy, alebo kvapky ľadového dažďa, no černovlas o svojich slzách vedel. Už nikdy neuvidí svojich rodičov. „Musím pomstiť!“ Precedil cez zuby a zovrel meč, ktorý vzbĺkol. Momentálne osadenstvo Kalíny s údesom sledovalo, ako sa Brann mení na niečo podobné drakovi. Dronnyn ustúpil a všetkým prebehol mráz po chrbtoch, vrátane Wandy, ktorej takmer padla sánka. Fyra málokedy niečo zarazilo, no toto bol ten pravý moment. Brann rozprestrel niečo, čo sa dalo nazvať krídlami a vyletel do ľadového vzduchu sekajúc šľahajúce kvapky dažďu a vločky snehu. Kalínin stredný sťažeň sa takmer chytil od ohňa.

Kormidelník Regan s hrôzou sledoval ohnivého draka nad zálivom, z ktorého šľahali pekelné plamene ohňa. Nemal čas zapodievať sa severskými taktikami. Pomohol svojmu priateľovi, ktorý jediný s popáleninami vyviazol z taverny. „To zvládneš bratu!“ Povzbudzoval ho a ťahal preč od horiacej diery smerom k moru.

Brann sa druhý krát za svoj ohnivý život premenil na podobu, ktorú mu dávalo prekliatie a dar zároveň. Prvý krát sa pomocou tohto daru vyslobodil z mágovej veže a doletel na pláne, ktoré nikto neobýval, a ktoré boli chvíľku jeho domovom.

Z draka tiekla láva, ktorá dopadala na severské lode. Vystrašené posádky paradoxom dračích lodí skákali do ľadovej vody. Trpaslík, veliteľ kušostreleckej veže sa s hrôzou prizeral ako končí jeho mesto. Poľka veže odletela pod náporom ohnivého meteoritu a spŕška kameňov sa rozletela všade na okolo. Nízky bradatý mužík si neskoro uvedomil, že drak chrlí oheň na ich strane. „Préstaňťé, sákra... sťrieľať do dráka!“

Branna zasiahli desiatky šipiek a nasledovala spŕška kameňov, bol však sčasti imúnny. Do oka mu však padlo pár katapultov na kopci. Vychrlil proti ohňu oheň. Všetci Severania boli mŕtvy, osmažený peklom. Drak však stratil po kúzle ohňa všetku energiu, zatrepotal sebou a padol. Nasledovalo syčanie ľadovej vody.

Dronnyn nechcel uveriť že práve spoznal svojho brata, ktorý sa len tak premenil na draka a spravil prácu za vzbúrencov. Videl ho však dopadnúť do vody. Bez rozmýšľania skočil za ním a plával o život. Kým sa už premenený Brann stačil ponoriť do hĺbky prístavnej zátoky, Dronnyn ho schytil a plávajúc ťahal k mólu. Fyr mu už podával spolu s milujúcou Wandou ruku. Vytiahli ho na ľad.

Chudák Regan sa nevedel zmieriť s tým že celá jeho posádka stratila život. Na pleciach mu heroicky ležal jediný čo prežil. Neustály oheň za ním neprestával horieť, ba rozrastal sa. „Ba...by... Zhoreliti... Ko..ko.. láče..“ Ozval sa smutne chlap z jeho pliec, no Regan len začudovane kráčal zo záťažou ďalej. Dorazil ku Kalíne, kde opatrne položil chlapa na palubu a rozbehol sa po obväzy.

Jednotka skladajúca sa z Fyra, Wandy, Dronnyna a štyroch ďalších vzbúrencov Severu, niesla svojho nového hrdinu na loď.

Mesiac zaliezol za kopce a vystriedalo ho ranné slnko, ktoré vstávalo z mora. Paprsky svetla prenikli aj do kajuty cez malé okienko. Brann sa nestihol ani poriadne zobudiť a už pocítil tie milované pery na jeho. „Mohol si mi to povedať.“ Vyčítala mu Wanda, no už to ďalej nechcela riešiť. Kým stihol odpovedať vrazila mu zasa jazyk do úst, Brann jej ho opätoval.

Fyrova Kalína stratila ľudí posádky, no aj dostala. Kapitán bez pochybností prijal Dronnynovho brata ako priateľa a jeho druhov takisto. Noragir utrpel veľké straty. Vyhorené mesto sa už rojilo pracovníkmi a zasa sa zotavovalo. V tomto trpaslíkov obdivoval. Nová posádka vyniesla železo, ktoré vymenila za striebro a vydala sa spolu s ich matkou, bielou Kalínou smerom na juh.


Hore
 Profil ICQ  
Zobraziť príspevky za obdobie posledných:  Usporiadať podľa  
Vytvoriť novú tému Odpovedať na tému  [ Počet príspevkov: 1 ] 

Všetky časy sú v UTC + 1 hodina [ letný čas ]


Kto je prítomný

Ľudia sediaci pri tomto stole: Žiadny registrovaný používateľ a 2 hostí.


Nemôžete zakladať nové témy pri tomto stole
Nemôžete odpovedať na témy pri tomto stole
Nemôžete upravovať svoje príspevky pri tomto stole
Nemôžete mazať svoje príspevky pri tomto stole

Hľadať:
Skočiť na:  
cron
Little spaceships
Powered by phpBB © 2000, 2002, 2005, 2007 phpBB Group
Karma MOD © 2007, 2009 m157y, modifications © 2010 Annun