HuSä

opäť som sa zmohol na niečo ... Ajkeď tento dej nie je nejaký akčný... je taký.. na zamyslenie sa? no skúste... a určite napíšte! Možno by sa hodil aj iný názov... plánujem pokračovanie ... stojí to za to?

Cena vody
Althia je nádherná tým,
že sa v nej nachádza najvzácnejšia tekutina,
voda.
-Althijský kmeň Alarhádžov


Slnko kosilo púšť Althiu, ako kosec žito. Sypký piesok cepovali podkovy Ratimovho koňa. Žrebcovu tlamu zvieralo nepríjemné, penivé sucho. Cválal vyčerpanou poslušnosťou ďalej. V diaľke sa rysovala tmavá silueta prenasledovaného na koni. Teplý vzduch sa hmýril. Ratim dlho hnal svojho koňa, aby pridal na pridávaní. Žrebec vyvinul takú rýchlosť, ktorá sa ťažko prekonávala, no Ratimovi to na radosť zďaleka nestačilo. Radosť mu ale spravilo, keď mu piesok, ktorý vyletoval z popod kopýt koňa, ktorého prenasledoval do očí. Chcel si ich oprášiť od piesku. Štípali ho, svrbeli. Sčervenali. V diaľke sa začala rysovať oáza, do ktorej prenasledovaný cválal o život.

Ratim ho už už schytil svalnatou rukou, keď jeho kôň začal prudko spomalovať. Bol uštvaný na smrť. Prenasledovaný sa vzdialil a skončil niekde v oáze. Ratim stačil zo svojho svetlohnedého žrebca zoskočiť len tak tak. Uštvané zviera sa s penou v tlame zvalilo na zem a posledný krát vydýchlo.

Ratim pochyboval že by prenasledovaný odcválal s takisto uštvaným koňom preč z oázy. Tasil meč obojruč a vydal sa do púštnej zelene skrz piesočnú dunu.

Zelená a svieža oáza ho pohltila svojou krásou, no stále bol opatrný. Bol smädný. Jazierko uprostred púšte ho volalo okúsiť svoju sviežosť. Nahnevaní vtáci Ratima odháňali od svojich hniezd, ba priam ho na niečo upozorňovali. Škrekotali ako zmyslov zbavení. Bolo však neskoro keď v chrbte pocítil dych vyrážajúcu bolesť. Vrah ho zbabelo obišiel, ako krysa. Ratim padol na kolená. Cítil svoj koniec. Cítil ako sa mu chrbtom zlieva potok krvi. Zvalil sa tvárou na zem.

Poludné slnko smažilo púšť Althiu, div sa nevyparovala. Pot sa z čierneho koňa lial potokom. Čierna srsť priťahovala paprsky slnka ako voda púštne osadenstvo. Cválal najrýchlejšie ako vedel. Elfka Wynuren ho hnala po stopách naprieč púšťou a smerovala s jediným úmyslom, pomôcť svojmu druhovi s prácou. Cítila že sa niečo stalo, no nevedela čo. „Hijé!“Zatriasla párkrát uzdou. Bez stôp by bola stratená. Všade okolo nej bol piesok. Oranžový piesok, ktorý do očí bil ako cep.

Ratim bol na konci svojej životnej púte. Cítil ako z neho sila života spolu s krvou vyteká. Koniec. Pomyslel si bojovník, ktorý vo svojom živote dobojoval. Z mnohých bitiek, vojen si priniesol za suveníry nespočetne veľa jázv. Jeho ostražitosť prekonal obyčajný zlodej, žobrák, ktorý si len chcel zachrániť život. Takto som prehral svoj život? Čudoval sa. Myseľ mu už prestala slúžiť. Len slabo bdel. Všímal si len odozvy. Slabé, rýchlo sa pohybujúce obrazy. Tá krysa, ktorá ho dostala nazbierala svoje sily z jediného zdroja života v púšti, z vody. Sráč. Nadával v duchu Ratim. Zbabelec! Kričala jeho myseľ, keď sa žobrák na svojom koni vytratil z oázy.

V hrdle mu vyschlo, sliny sa mu netvorili. Cítil len túžbu po vode, ktorá bola tak blízko. Tak blízko. Opakovalo sa mu v hlave. Tak blízko. Bol zázrak, že nazbieral vôbec silu a pomaly sa plazil ku sviežemu jazierku. Je to moja posledná púť? Pýtal sa stále. Zvedavosť mu ale prerušoval smäd. Ten nechutný, vysušený smäd. Smäd. Akoby ďalším zázrakom začala kvapkať voda. Nemal silu zdvihnúť hlavu a pozrieť sa odkiaľ. Plazil sa z posledných síl ako had. Ako had. Syčalo mu mysľou.

Svojim spôsobom hadom bol. Hadom, ktorý podľahol jedu krysy. Hnilosti? Možno.

Kopytá čierneho koňa boli tak rýchle, ani sa nezabárali do jedovato sypkého piesku. Slnko pražilo stále viac a viac. A viac. Nebolo k vydržaniu. Čo kedy bolo? Wynuren stále hľadela vpred. Cesta sa stále točila. Cesta zo stôp, ktoré sa stále zvýrazňovali. Bolo ich viac. Ako to? Čudovala sa. Každým žmurknutím sa jej v mysli premietal ten usmažený obraz púštneho slnka. Žiaden oblak. Len slnko. Tá veľká, ohnivá guľa, ktorá pomaly preletovala jasno modrou oblohou. Tak jasnou až to nebola modrá, ale biela. Tak jasná. Začal sa dvíhať vietor. Začínalo niečo veľké, no zatiaľ to elfku príjemne ochladzovalo.

Akoby bol ranený had tisíce kilometrov ďaleko od svojho cieľa. Akoby sa ani nepohol. Jeho život sa vyparoval. Tak poď! Kázal púšti. Už nemal silu. Nemal energiu plaziť sa ďalej. „Tak si ma zober!“ Zašeptal z posledný krát svojej sokyni, púšti. Slová však odvial silný vietor. Do čerstvo mŕtvych očí sa nahrnul piesok.

Wynuren zabudla na svojho priateľa. Nové nebezpečenstvo jej kázalo myslieť len a len na seba. Odpusť. Jej čierny žrebec sa dusil pieskom. Všade boli tie ohnivým slnkom vypálené zrnká pieskom. Vietor sa s nimi pohrával ako so svojimi malými priateľmi. Cval ustal. Kôň sa spolu s prekvapenou elfkou vyvalil na bok. Kosť pocítila ohromnú váhu uštvaného zvieraťa, praskla. Elfka zjojkla. Odpusť mi aj ty prosím. Zlyhala som. Nesplnila som sľub. Prehrala som sama so sebou. Nebola som dostatočne silná. Nikdy! Nikdy som nebola silná! Prepáčte! Prepáčte mi! Vyčítala si. Piesok nasakoval jej teplé slzy, ktoré dopadali ako kvapky dažďu. Cítila smäd. Vyčítala si že sa ponáhľala zachrániť Ratima. Nenaplnila svoju čutoru tou potrebnou tekutinou. Vodou. Za glg by dala čokoľvek. Aspoň dúšok. Smäd a bolesť zlomenej nohy si ju napokon vzal do svojich rúk. Do svojich suchých, ošúchaných rúk od piesku. „Prečo myslím len na seba, keď ma potrebujú iný?! Odpusť milý Ratim! Prosím odpusť.“ Nariekala, no piesok sa vetrom sypal, lial dokonca. Dokonalé sucho, ticho, ktoré prerušovalo len syčanie. Syčanie sypania. Sykot. Prchký sykot. Absolútne suchý. Bez akejkoľvek tekutiny. Bez akejkoľvek vody, ktorá bola životu potrebná. Wynuren bola síce elfka, no aj tak podliehala životným potrebám. Obyčajným, prirodzeným potrebám. Základným potrebám.

Z celej sily zatiahla za svoju vlastnú nohu, uviaznutú pod čiernym telom koňa. Nešlo to. Začala sa prehrabávať v piesku okolo končatiny, no ten sa akoby napriek sypal naspäť do vyhrabanej diery. Nevedela ako, no noha sa jej podarila vytiahnuť o palec bližšie von. Bolo to málo, no predsalen. Bolo. Už nemyslela nad zlyhaním, nad prehrou. Už myslela len na záchranu. Bola v budúcnosti, no bolesť nohy ju vrátila do prítomnosti ako blesk. Červená obloha hnala ohnivé slnko za horizont. Akoby mu kázala, akoby mu hovorila že nastal rad na noc. Nastal na rad odpočinok. Odpočinok pre púšť. Spánok. Aj Wynuren bola unavená, no keby unavenosti podľahla, bol by to jasný koniec jej paradoxne nekonečného, elfského života. Podarilo sa jej vyslobodiť z pod jej verne slúžiaceho koňa, ktorý sa trápil. Počula o veľa príbehoch, keď svoj pán dal svojmu zvieraťu ako dar za služby rýchly koniec. Som toho schopná? „Naozaj to chceš?“ Kvílila dojatím. Kôň neodpovedal. Bolo už neskoro na akýkoľvek dar. Číra krv mu stekala nosnou sliznicou, sfarbila okolitý piesok sýtou červenou.

Tak rýchlo, ako zapadlo slnko, priletela z neznámych končín aj ukrutná zima. Wynuren sa triasla. Bola na konci. Na konci normálneho myslenia, na konci v plnom zmysle slova koniec. Koniec. Prešla mnoho bolestivých krokov. Od svojho koňa sa vzdialila na kilometre. Nádej jej prestala kolovať elfskými žilami. Prestala ju poháňať. Stopy boli zahladené mrazivým vetrom, ktorý ju ošľahával ľadom nočnej púšte. Potkla sa o vlastnú, zlomenú nohu. Spadla hlboko do piesku, zaryla sa. Prepáč mi to.

weerty, napíš niečo kratšie. mne sa to nechce čítať. ďakujem

wtf je toto za koment?

tiež sa divím... Však keď sa ti nechce.. tvoja vec.. o veľa prichádzaš!

Ahoj Weerty. Veľmi rád by som si prečítal nejaké tvoje dielo. Mám však jednu prosbu, napíš prosím niečo, čo bude skôr kratšie ako dlhšie. Zastávam názor, že aj krátke dielo (3 odseky) má potenciál a môže byť veľmi kvalitným čítaním. Dôvod je jednoduchý: V poslednom čase je moja nálada priamo úmerná môjmu životnému štýlu: veľmi uponáhľaná. Keď otvorím tvoju poviedku, a vybehne na mňa dlhý text, mne napadne len jedno: Určite je to kvalitná a krásna vec a patrí sa rešpektovať dĺžku toho textu, no nemám, v súvislosti s mojou uponáhľanosťou a melancholickou náladu, chcenie to vôbec začať čítať. Verím, že mi porozumieš a neodsúdiš ma ty, ani nikto z hostinca. Ospravedlňujem sa za veľmi netolerantný príspevok a za prípadné porozumenie ďakujem.

Ono to ma atmosferu, hlavne preto, ze tam je minimum klise (zabil by som aj elfku, je to zbytocne pouzity pojem, ktory nijak poviedku neobohacuje), akurat mi uslo, ako suvisi prvy jazdec s druhym, okrem toho, ze obaja zhynu.

Ale imho lepsie nez ostatne dve poviedky.

Este by som na zaciatku zredukoval Ratimov, lebo kazda druha veta sa zacina Ratim.

Keď dorazí inšpirácia, dorobím začiatok, dorobím koniec... Aj zredukujem Ratimov . . A tá elfka ešte bude žiť, pretože je žena!

To je vcelku pekná poviedka. Len tie odseky by asi bolo treba trochu zredukovať. Ono tak, ako sa zle číta jednoliata masa textu, je aj priveľa odsekov tak trochu extrémom.
A občas neboli čiarky tam, kde mali byť, ale to je už zanedbateľná chyba.

Celkove sa mi to ale páči.

In pleasure