HuSä

Ak môžem tak prosím každého kto to bude čítať nech si k tomu pustí tú pesničku, dej začína s prvým a konči s posledným tónom , pretože vznikol zničoho nič v krátkej chvíly, keď som ju počula



Bol to deň presne taký istý ako tie ostatné. Tak prečo sa musel skončiť inak?

Zvonil mi telefón presne tak isto, ako mi zvonil vždy. Na displeji tvoja krásna tvár... tak prečo sa neozval známy hlas?

Bol večer a ja som počula motor na našej príjazdovej ceste, presne tak, ako vždy. Tak prečo si nevošiel dnu, ale namiesto toho niekto klopal?



Klop... klop... Stala som v chodbe, v ruke zvierala mobil a po tvári mi stekali horúce slzy. Klop... klop.. Počula som a moje srdce urobilo bolestivé bum... bum...



Nedýchala som, však tiež prečo. Studená kľučka dverí, zavŕzanie pántov a moje srdce prestalo biť. Nebol si to ty... Vidím a nerozumie alebo len nechcem?



Policajt, skladá si čiapku a v očiach smutný výraz. Niečo má v rukách. Tvoju peňaženku. Nevidím dobre. Oči plné sĺz. Je... je... je to krv? Nie! Odmietam.


Policajt niečo vraví, no ja nepočujem. Hľadím na... nie, jednoducho nie. Ja odmietam. Zdvihnem pohľad.

„P... prosím?“ pýtam sa šeptom. Teraz počúvam. Lapám po dychu. Jediná veta a môj život prestáva mať zmysel. Nie, nie, nie! Ja odmietam.

„Haló... slečna, ste tam?“ počujem kričať hlas v telefóne. Pozriem sa naň, ale už len vidím, ako mi vypadáva z ochabnutých prstov. Padá na zem a urobí buch a moje srdce mu pohotovo odpovedá - bum.

„Slečna, počujete ma slečna?“ kričí hlas v telefóne. Policajt stále rozpráva. Počujem len dve slová: „William... nehoda.“

Sklonená hlava. Pozerám na ruku, na mobil v tráve. Na náramok z bieleho zlata.

„William?“ pýtam sa a pozerám na ruku.

„William!“ Policajt má smutné oči. Slnko zapadá, už je z neho len kúsok. Zore červené, červené ako krv. Slnko zapadá, pohlcuje ho tma. Posledné lúče sa odrážajú na náramku. Aký zvláštny odtieň. Prebehne mi hlavou. Taký... červený... William...

Otáčam sa, bežím. V obývačke na stole, kľúče, ktoré som hľadala. V telke idú správy, no nevnímam. Beriem kľúče a utekám. V tom sa zarazím. Hlavu rýchlo na bok, smerom k telke. Niečo tak známe, a pritom to vidím po prvý krát. Motorka... na kusy a koleso sa stále točí. Všade je krv. Toľko krvi. Motorka na kusy a koleso sa stále točí. So zatajeným dychom idem bližšie. Tak známe a predsa iné. Vraštím tvár... koleso sa stále toči. Kamera sa pohne a ja... nariekam. Klesám na zem. Pod motorkou je ruka... ruka čo patrí mne, ruka čo sľúbila, že bude vždy pri mne.

Nie! - kričia moje nemé pery. Bruškom prsta sa dotknem skla a pod ním ruky. Telka, kopne ma.
Nie!!! - kričí celé moje ja.

Počujem kroky. Otočím sa, nado mnou policajt. Rukou utieram tie horúce slzy. Náramok z bieleho zlata...
Vstávam, bežím... ruky sa ma snažia zadržať, zakopnem a padám. Cítim na sebe ruky ktoré nepoznám, nie sú to tie tvoje. Ťahajú ma.


Obzriem sa a už sedím, nado mnou policajná siréna. Nevnímam...


Po chvíľke ani neviem... ale miestnosť plná ľudí. Sedím a blíži sa ku mne pán v bielom plášti. Má strápený pohľad a smutnú tvár. Zastaví sa predo mnou. Mlčí a moje srdce uteká, ako by to bol jeho posledný beh. Počujem slová, ako: „Stratil veľa krvi... Kritický stav... Zlomené rebrá, ruka, noha... Nevieme či má vnútorne krvácanie, zatiaľ nič nevidíme... Nemôžeme operovať... Porezaná tvár... Už sa nemusí prebrať...“ počujem a nemôžem dýchať. Kníšem sa sem a tam.


„M... môžem ho vidieť?“ šepkám. Aká hlúpa otázka, veď už pomaly nevidím. Prikývne. Vedie ma žltou chodbou k bielym dverám. Zastaví a moje srdce s ním. Nadýchnem sa a vojdem.


„William...“ šeptám. Leží, obviazaná tvár. Vypadá, že len spí... v ústach hadička.

„Už sa nemusí prebrať...“ Spomeniem si na doktorove slová. Vzduch uniká z mojich pľúc a srdce mi niekto silno zviera.


Jeho ruka, tak sama, tak sama tam leží. Je moja! - kričí vo mne nejaký hlas. Idem bližšie. Všetky tie prístroje, tie zvuky, tie skákajúce čiary.

Štípem sa do ruky. Chcem sa prebrať. Veď toto je len zlý sen. Na ruke už modrina a ja stále spím. Žeby to nebol sen? Nie! Musí to byť sen. William!

Držím ho za ruku. Je tak studená. Zapínam mu náramok z bieleho zlata.

Držím ho za ruku, je tak nehybná. Prvý deň je preč, ale ja nejdem spať.



Opäť svitá ráno, ale žiadna zmena. Doktor krúti hlavou a druhý deň je preč. Nie, ja nejdem spať! Veď, ako môžem ísť v zlom sne spať? To je nemožné! Ruka tak studená, nehybná...


Tretí deň odchádza. Hrám sa mu s prstami, ako som to robila vždy. Priložím dlaň o dlaň. Je tak veľká... a nehybná. Sestrička mi niečo hovorí. Nepočúvam.

„Nie ja nejdem spať,“ vravím a ona krúti hlavou a odchádza.



Prší. Dážď bubnuje na sklo svoju tichú pieseň. V ruke držím ruku, ale v skutočnosti je to moje srdce a ono už ďalej nevládze biť. Pozerám sa z okna, ticho prší a svitá. Robí sa dúha. Moje srdce už nevládze biť. Mele z posledných síl. Bum... Bum... Nevládzem dýchať. Ty ruka nehybná! Zazerám na ňu a vravím jej: „Prosím pohni sa.“ Nič... Všetko bolí ma. Nie ja nejdem spať.

Hlava položená vedľa ruky. Prstami behám po jej chrbte. Kotúľa sa slza a robí na bielej plachte mokrý fľak.

„Eva...“ počujem známy hlas, asi už blúznim.

„Eva...“ počujem ho znova. Ruka je studená. Vložím ju opäť do tých svojich. Zovrie ma. Srdce vynechá jeden úder. Zdvihnem zrak a pozriem sa do modrých očí.
„William?“ pýtam sa chrapľavým hlasom.
„Poďme spať,“ zašeptá a mňa zaplaví úľava.


Hlava položená vedľa ruky, plačem a zaspávam.

Mýlila som sa. Toto nie je zlý sen, ale zlá spomienka...

u mňa, namiesto posledného tónu skončila v 2:38.
ak chceš spájať hudbu s dejom, sú aj ideálnejšie žánre.

ach boze. o com to je? dufam ze je to len fantazia....

preco?

strasne smutne to je. aspon pre mna....

ma to byt smutne

uf, je to tak snovo skutocne .. uplne si ma dostala... mam frajera motorkara