HuSä

Najzelenšie fóra slovenského Internetu.

Všetky časy sú v UTC + 1 hodina [ letný čas ]




Vytvoriť novú tému Odpovedať na tému  [ Počet príspevkov: 1 ] 
Autor Správa

the exorcist
Obrázok používateľa

Založený: 19.02.2005
Príspevky: 3013
Body: 194
Bydlisko: Miskatonic
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
nojo. cele to vzniklo v podstate ako isty druh projektu do skoly (jeho kvalitu/nekvalitu necham na vas); nieco z toho som tu uz publikoval, nieco nie. ak vas napadne akykolvek feedback k veci - kludne sa odrazte od nejakej myslienky etc. - budem len rad;

17.4.2011

„Každá spomienka je jej znovu-vytvorením, nie prehratím. (Every memory is a re-creation, not a playback)“
David Mazzucchelli – Asterios Polyp


Spomienky berieme tak automaticky. Ako niečo čo je pre nás vždy na dosah ruky. Každý z nás si je pravdepodobne istý tým že spomienky si pamätá. Takúto schopnosť však pravdepodobne nemáme. Oveľa uveritelnejšie mi príde to, že každý z nás má schopnosť si dané situácie zrekonštruovať v jeho mysli. Niesme schopný o jednoznačné a 100% hodnoverné reprodukovanie nejakej situácie (resp. veľmi malé percento z nás má takúto schopnosť). Nemáme v hlavách pásky na ktoré sa nám zaznamenáva celý náš život a potom stlačením knoflíka si ako na videu danú spomienky v hlave opätovne pustíme kedykoľvek sa nám to zažiada. Niesme taký dokonalý. Naše mozočky mažú a uchovávajú informácie ako sa im len zamanie. Ako malý cca.5 ročný chlapec som raz videl v televíznych novinách reportáž o vrahovi ktorý zabil a znásilnil nejakého chlapca v mojom veku a jeho hlavu nabodol na plot škôlky kam chodil. Dodnes si viem presne vybaviť pocity ktoré som vtedy cítil. Naozaj si však pamätám tú konkrétnu spomienku? Alebo si len pamätám ten hnusný pocit ktorý bol taký silný že si ho viem dodnes kedykoľvek opätovne znovu privolať a len pomocou neho si pamätám na okolnosti? Prečo v mojom mozgu zaberá miesto takáto sprostosť keď to miesto mohlo patriť spomienkam na môjho mŕtveho deda?

21.4.2011

„Nie,“povedal s nádejou, „nie: to je pravda. Do teba sa dostať nemožu. Pokým cítíš vo vnútri že byť človekom za to stojí aj keď to nemá žiadny zmysel, porazil si ich.“

p.243 – Orwell´s 1984


1984 je bezpochyby úžasnou knihou. A bola by ešte úžasnejšou keby som ju čítal v 60/70 rokoch v ČSSR. Orwell až s hrozivou presnosťou, ktorá je vlastnosťou všetkých skutočných vizionárov, predpovedá kam sa bude bolševizmus uberať. Všemocná strana a všadeprítomná vláda Anglického Socializmu – IngSoc drví ľudí a snaží sa z ních vyžmýkať maximum. Emócie a city su príťažou. Orgazmus vyliečiteľnou chorobou a ak by náhodou niekto unikol cez sito, počká si naň Izba 101 kde mu vysvetlia že on nemôže za to že je duševne chorý. Ľudská myseľ je poslednou baštou, pevnosťou ktorá odoláva všadeprítomného ideologickému nátlaku. V Orwellovskom Londýne sa však dá zlomiť aj tá. Čo nám potom ostáva?

22.4.2011

„Keby som chcel, mohol by som vzlietnuť ako mydlová bublina. Ale nechcem, pretože Strana to nechce. Musíš sa zbaviť tých predstáv devätnásteho storočia o zákonoch prírody. My, tvoríme zákony prírody.“

p.340– Orwell´s 1984


To čo strana rozkáže to je pravdou. Netreba zbytočne skúmať a rýpať do všetkého. Načo? Všetko je nam pohodlne servírované na zlatých táckach. Netreba nič robiť. Len sedieť a niekto spraví hento a niekto tamto. Ale nieje to do istej miery tragédiou keď používame počítač a drvivá väčšina z nás ani len zdaleka netuší ako funguje? Ked čítame noviny a väčšina z nás vidí písmená na papiery a nie ľudí v pozadí? O čo sme múdrejší ako generácie pred nami? O televízor, internet a značkový toaletný papier?

24.4.2011

„Fakt, že tato deviace masivně postihuje především takzvané intelektuály, je děsivý, a je opravdu jedno, jestli postiženým touto nemocí svítí oči svatou vírou nebo jenom touhou po majetku. Mé putování ke kořenum lidské zvlčilosti však odhalilo, že opravdu nejde o selektivní, protižidovské, protiromské...emoce. Jde o lidskou schopnost nenávidět jiného člověka z pouhého sklonu.“

Fedor Gál - Krátka Dlouhá Cesta


Naozaj sa až tak silne neznášame? Máte vo svojom okolí ľudí ktorý ako náhle prehovoria už vo vás vrie žlč, poprípade len neveriacky krútite hlavou a aj keď ho v podstate nepoznáte, viete, že ho nenávidíte? Sme zvláštne zvieratá. Môžme to síce zviesť na naše praveké pudy alebo čo ja viem čo. Otázka je či nám to stačí. Či sme schopný sa zmieriť s tým že nenávidíme bez nejakých jednoznačných dôvodov, len tak, z rozmaru. Z pocitu dominancie a nadvlády nad druhými. Alebo je opak pravdou a sú tí dobrí a tí zlí? Pochybujem, svet nieje čiernobiely. Aspoň zatial.

26.4.2011

„Hasnúcimi očami bol K. stále schopný vidieť pánov hneď oproti jeho tvári, líce natlačené na líce, sledovali tento rozhodujúci moment. „Ako pes!“ povedal, bolo to, akoby ho tá hanba mala prežiť.“

Franz Kafka – Proces


Ranné vstávanie vie byť vec vskutku nepríjemná; tento krát sa mi však vstávalo fajn. Nebolela ma hlava a nemal som ústa cele zlepené zelenkavým hlienom ako zvyčajne. Zobudilo ma slnko. Tlačilo sa mi do tváre cez jemné škáry medzi žalúziami. Pretrel som si oči a zahrešil som. Môj klasický ranný rituál.

Tu by bolo na mieste podotknúť že začínať písať z pozície prvej osoby vie byť občas riadna otrava, avšak kedysi som v nejakej múdrej knihe naďabil na fejtónik ktorý hovoril o tom ako pomáha ja rozprávanie lepšie splynúť s postavou, tak splývajte teda. Vedzte však že celé to smeruje k vražde.

Vybral som bledo modrú šálku s malým uškom. Aspergerovsky som si do nej natriasol jeden a pol lyžičky hnedej a jemne voňavej instantnej kávy. Strčil som ruku do cukru. Jemné zrnká sa mi treli o neviditeľné chĺpky na prstoch. Medzi palec a ukazovák som systematicky nabral trocha cukru. Rýchlim, presným, chirurgickým pohybom som rozhodil cukor po káve ktorá sa rysovala na dne šálky a vytvoril som tak až znepokojivo rovnú čiaru. Toto som zopakoval ešte tri krát. Rýchlovarná kanvica už začínala bublať. Neznášam ten nechutný zvuk. Prudko ju schmatnem. Vypnem. Skôr ako začne vriať a starostlivo zalejem kávu. Zrazu sa mi ocitne v ruke mlieko z ktorého ukvapnem do rozvírenej hladiny. Zamiešam a za zvukov Radiohead šlukujem pomaly tlejúcu cigaretu. Vyfúknem, a dym sa rozleje po plafóne ako skysnutá smotana.

Po mojej smrti sa ma ľudia často pýtali že prečo som ich opustil. Chápete? To ich trápilo ako prvé, to že oni neboli schopný uspokojiť ich túžbu po mojom obscénnom ja. Metafyzický svet ktorý som stvoril pre moje bytie, ten svet, do ktorého som unikal čoraz častejšie, mi začínal splývať s tým „reálnym“. Cítil som sa ako Karol Rossmann z Kafkovej Ameriky. Bol som ping-pongovou loptičkou ktorá lietala z jednej strany na druhú len preto aby sa občas zastavila o sieťku, a vtedy bol každý z hráčov lenivý ma zodvihnúť zo stola. Alebo, nedajbože som sa odrazil nešťastne niekam do rohu. Vtedy ma obliezli pavúci, osrali psi a môžem pokračovať sumárom všetkého čo na mňa defekovalo; podstatné je však to, že som tam ostal ležať. Obaja hráči mali totižto istotu že tam budem stále, stačilo sa eventuálne zohnúť a zodvihnúť ma. A to sa dá predsa aj dakedy v budúcnosti, či nie?

Rád len tak kráčam po meste. Niekedy je deň krajší, niekedy menej. Ľudia su prasce vždy. Teda povačšinou. A nie všetci. Mám rád distinguovaných pánov v rolákoch, menšestrových sakách a krásnych čiernych mokasínach ktoré voňajú ako lacné koženkové bundy od Vietnamcov na jarmoku. Ich sivé vlasy sa jemne kymácajú pod náporom vetra a vy viete že to oni majú všetky odpovede. Ako sa však stať takýmto pánom? Dúfam, že sa dá neprepadnúť neuchopiteľnosti reality, nenechať sa potopiť alebo zaplaviť nánosmi balastu ktorý je nám pchatý zo všadiaľ do mokvajúcich rán. Miloš veril že hej.

Pomaly sa prepadám viac a viac k chaosu, k bordelu, špine. To čo na začiatku pripadalo jasné a čisté je teraz nejasným. Evidentná dejová linka sa rozpadá ako na sebe naukladaný polystyrén. Treba ho zviazať špagátom, alebo radšej prebyť oceľovými plátmi nech drží. Že striedam jeden bizarný obraz za druhým? Ale kdeže...

Keď odísť tak v teplej vode. Tam krváca to malé mačiatko ktoré má každý z nás v rukách už od narodenia. Niekto sa ho drží až do konca života. Kupuje mu voňavé granule, voňajú ako tuňiak...v rámci možností. Ale väčšina z nás ho zabije. Skôr či neskôr. Škoda, mal som ho rád.

_________________
""There is no worse tyranny than to force a man to pay for what he does not want merely because you think it would be good for him.""
Robert A. Heinlein


Hore
 Profil ICQ  
Zobraziť príspevky za obdobie posledných:  Usporiadať podľa  
Vytvoriť novú tému Odpovedať na tému  [ Počet príspevkov: 1 ] 

Všetky časy sú v UTC + 1 hodina [ letný čas ]


Kto je prítomný

Ľudia sediaci pri tomto stole: Žiadny registrovaný používateľ a 1 hosť.


Nemôžete zakladať nové témy pri tomto stole
Nemôžete odpovedať na témy pri tomto stole
Nemôžete upravovať svoje príspevky pri tomto stole
Nemôžete mazať svoje príspevky pri tomto stole

Hľadať:
Skočiť na:  
cron
Little spaceships
Powered by phpBB © 2000, 2002, 2005, 2007 phpBB Group
Karma MOD © 2007, 2009 m157y, modifications © 2010 Annun