Pokračovanie Cena Vody I. ... Nechcelo sa mi dávať kurzívou, ale to vám myslím dopne...
Z jednej ruky si do druhej presypal zrnká piesku. Žiadny vietor. Pomyslel si mladý, no púštnou krutosťou ošľahaný chlapec z kmeňa Altharhádžov. Na námornícke obliznutie prstov ani nepomyslel. Sliny, ktoré by stratil, by len ťažko nahradil. Tisícero hviezd a striebristý mesiac boli jediným zdrojom svetla. Pred dňom vodca kmeňa vyslal mladíka na prieskum, pretože oáza, kde kmeň sídlil začala vysychať. Musel konať rýchlo. Musel rýchlo hľadať to dobré miesto, kde bude vody nadostač. Voda. Tá životu potrebná tekutina, ktorú tak potreboval. Pery mal suché, popukané – viac vody ako sebe dával koňovi. Ešte nebol čas na ďalšie sústo kvapiek z koženého mechu. Keby nemal silnú vôľu, už by nemal čo piť, no Althia, jeho milovaná púšť a matka ho na to pripravila. Chvíľku len tak stál. Snažil sa svojim šiestym zmyslom nájsť kde sa nachádza voda, no bola ďaleko. Skočil do sedla svojho bieleho koňa, utiahol si šatku cez tvár a vyrazil ďalej, naprieč dunou.
Deň dozadu
Káhalwed, mesto, zväčša vystavané z piesku sa akoby stále sypalo pod nápormi vetra. Samo mesto nebolo veľké, ale bolo jediné široko ďaleko v Althii. Pretekala ním rieka Aláia, ktorú obkolesovala dlhá riečna oáza. Zavlažovala skromné polia roľníkov, bez nej by bola celá krajina neobývateľná. V uliciach Káhalwedu občas vytŕčala zo zeme palma, či ker. Celým mestom bolo počuť reklamy potulných obchodníkov, či vreskot babiek z trhoviska. Roľníci mali akurát obednú prestávku, slnko pálilo všetko, kde nevládol tieň. Elfka menom Wynuren bola síce v tieni, no aj v tieni bolo dusno. Jediné čo ju ochladzovalo bol vánok, ktorý so sebou niesol ľahučké zrnká piesku. Šatka cez tvár tento problém vcelku riešila. Elfka nebola sama. Spoločnosť jej robil jej ľudský priateľ, Radim. Zahalený sa zakrádali tmavou uličkou. Išli na stretnutie s miestnym dílerom. „Po tomto s tým svinstvom končíme.“ Zašepkal naisto Radim a na chvíľku venoval pohľad svojej priateľke, Wynuren. Tá len prikývla. Jej samej sa to protivilo. Občas nemohla spať. Trápilo ju svedomie, no bola to jediná možná cesta k toľkému zlatu. Obchodníci platili veľmi vysoké výplaty-ešte viac vynášali. Ruch v meste bol každým krokom hlučnejší. Obrovský chaos, ktorý bol prínosom pre zlodejov sa niesol nad stánkami trhoviska. Manželky rybárov sa snažili predať riečne ryby. Niektorí predávali pečivo, niektorí šatstvo. Kováč obďaleč len krútil hlavou a ďalej kul niečo, čo mohlo byť brnenie. Pod úrovňou kolien sa stále premietali zrnká Althského piesku. Spoločníci dorazili na hlavnú ulicu. Radim schoval svoj obojručný meč pod plášt, no stále bol pripravený vytasiť ho. Wynuren pod plášťom schovávala už nabitú kušu, kryla svojmu priateľovi chrbát. Vstúpili do davu, držali sa za ruky aby sa nestratili. Všetci mali na hlavách kukle, či šatky, ťažko sa rozoznávali. Časom sa pri ceste objavila taverna, ktorá patrila ich momentálnemu šéfovi, dílerovi. Radim tri krát silno potrieskal na ťažké, drevené dvere až opadal všetok piesok. Odhrnula sa klapka, za ňou dve oči, chvíľku tých dvoch skúmajú, napokon sa dvere otvoria. Po vstupe do príjemného chládku v taverne na tých dvoch zíza pár drsných očí. Nedôvera až Radimovi behali po tele zimomriavky. Dvere sa s hukotom zatvorili. „Už vás čaká.“ Oznámil jeden z pašerákov a ukázal smerom na ďalšie dvere, ktoré strážili dvaja na smrť znudený muži.
„Konečne ste dorazili.“ Svojským spôsobom privítal nových prišlých. Vstal, zalomil rukami a začal sa prehrabávať v zlatej truhličke, ktorá bola plná zlatých mincí. „Doniesli ste?...“ Wynuren vytiahla malé ľanové vrecúško, ktorom boli akési bylinky a hodila ho priamo do rúk tučnej postave obchodníka, či čo to bolo. „Ehm...“ Dodal namiesto poďakovania a presunul svoj tupý pohľad na Radima. Ten mu bez slova hodil zapečatený list. „Výborne!“ Schytil ho obchodník a otvoril červenú pečať na liste od svojho priateľa. Na chvíľku sa zahĺbil do textu, pri niektorej vete si premeral elfku, či jej priateľa. Nakoniec mu padol znudený pohľad na elegantný podpis. Nezaujato hodil prečítaný list do šuplíka v drahom, cédrovom stole a vstal z takisto drahej, cédrovej stoličky. „Nuž.“ Zalomil opäť rukami. Znudene mľaskol a zahrabal v pokladničke. Tomu ľubozvučnému cengotu bolo ťažké odolať.
„Osral nás! Ten hajzel!“ Nadával Radim po prepočítaní odmeny. Celý očervenel. Celou silou kopol do piesočnej steny domu, ktorá sa div nerozpadla. „Ja ho zabijem!“ Precedil cez zuby. Wynuren ho hladila po chrbte. Upokojila ho. Možno použila nejaké to kúzlo. Usmiala sa. Hľadela mu priamo do očí. Zabudol na všetko. Opadali všetky tiaže. Zabudol na minulosť, čakala ho len budúcnosť. Sladká budúcnosť. Cestovať po svete, míňať ťažko zarobené úspory spolu so svojou láskou. To chcel. O tom celý ten čas v Althii sníval. Bol koniec čiernej roboty. Čakalo ho len šťastie. Láska. Pobozkal ju. Odlepila sa od neho. „Milujem ťa.“ Usmiala sa. Teraz ho pobozkala ona. Zas. A zas. Bozky sladké ako čerešňa. Svieže. Chytil jej hlavu a pretlačil jej jazyk pomedzi pery. Smiala sa a jazykom previedla obranný protiútok, pretože najlepšia obrana bol útok. Celý život doteraz bol len boj. Bezhlavé útočenie. A konečne. Čakali ich sladké časy. Časy sladkej budúcnosti, na ktoré sa tak tešili. Sladké... Zabudli ale na jedno. Mesto sa rojilo zlodejmi. Lenivcami, ktorí odcudzovali majetky čestne pracujúcich. Radimov mešec plný výplaty v zlate zrazu nebol až tak Radimov. Lepšie povedané: krátkym manévrom zmenil majiteľa, bol odcudzený.
Ľudia si nevšímali zvláštny pár cudzincov, ktorý si to tu na okraji ulice rozdával. Maximálne reakcia bola, že zakrútili hlavou. Ach tá mládež. Frflali si nevšímajúc ružový vek Elfky a jej druha. „Už dosť!“ Smiala sa Wynuren. Radimovi svetlo takmer vypálilo oči. Vytrhlo ho zo sveta lásky, v ktorom na chvíľu zabudol na všetky problémy, tiaže. Zrazu to všetko naň padlo ako lavína. Zvalila sa naň bez zábran, pocítil jej chlad potom, ako si uvedomil že mu chýba to, na čo tak ťažko obaja robili.
„Ešte pred chvíľou tu ležal!“ Cedil cez zuby. „Nájdeme ho?“ Pýtala sa, no nepočula odpoveď. Radim vsadil do piesočnatej steny odliatok svojej päste. Nebolelo ho to-skôr svrbelo-pod kožu sa mu vryl piesok. Ten posratý piesok! Zaťal zuby. Wynuren ho zľahka potľapkala po ramene. „Poď! Ešte je šanca nájsť ten mešec... A si si vôbec istý že ho nemáš niekde v batohu?“ „Však som to tu zratúval.“ Obraňoval sa Radim. „Poď!“ Ťahala ho už za ruku do davu. „Opýtame sa kováča!“ Vykríkla, akoby ju osvietilo priam samé svetlo bohov. Vskutku.
„Čo u mňa hľadáte? Cudzinci podivní.“ Krútil hlavou spotený kováč a stále sa venoval kladivu. Slabo, no pracne vyklepával akési pláty. „Vy ste nás videli najlepšie, kto nám zobral mešec?“ Pýtala sa ho Wynuren hlasom, ktorému by ťažko niekto odolal. „Nič nie je zadarmo.“ Zotrel si pot z brady. „Ak bude informácia hodná odplaty, dostanete ju.“ Takmer okamžite odpovedal Radim. „Choďte už dočerta!“ Akoby mával, ukazoval na dvere obchodníka, od ktorého prišli. „Vďaka.“ Žmurkla mladá elfka čarovne. Bradatý kováč však len zakrútil hlavou. „No toto.“ Klepal kladivom ďalej.
„Ja ho zabijem!“ Zvreskol Radim a kopom vyrazil ťažké dvere, akoby jedol malinu. Banda vnútri, v tom chládku rýchlo povstávala. Napínavé ticho prerušovali pružne padajúce stoličky. „No čo bys rád?“ Smiali sa mu do tváre. „Aby bol celý svet jeden čestný kus!“ Odvrkol ironicky a spopod plášťa vytasil meč a schytil ho obojruč. „Nikto sa nepohne!“ Akoby ich zastavil v činnosti. Báli sa. Strata života jedného z družiny by bola hrubá strata. Každý život v Althii bol cenený. Radim to dobre vedel a v duchu sa uškŕňal aký je dokonalý. „Buď mi dáte to o čo ste ma pripravili, alebo neručím za ostrosť hrán môjho meča.“ Vyjednával, no všetci boli ticho. Zbrane boli niekde zavesené, odložené, ba stratené. Prikročil k strážcom obchodínkovych dverí. Jedného odkopol, druhého schytil pod krk a postavil sa chrbtom k dverám. „Do riti! Dajte mi to prekliate zlato!“ Ticho. Vedel že ho niekto z nich má. Cítil to. Inak by sa tak nebáli. „Zabijem ho!“ Zarezal som čepeľou meča do krku, spustil sa pramienok krvi. Hrobové ticho. Tak podozrivé, tak strašne... Dvere, na ktorých som držal stabilitu sa otvorili do vnútra, padol som. Meč bol silou zeme pritiahnutý svojou tiažou, preletel tepnou, z ktorej začala striekať teplá krv. „Kchhhh.“ Dusil sa ten muž. Do riti! Z vrchu na mňa strnulo hľadel ten prešibaný obchodník, ktorému som padol obeťou jedného z jeho obchodných trikov. S úškrnom si pohadzoval mešec. Každým dopadom do jeho dlane zacengal. Wynuren? Akoby sa čas spomalil. Šípka z jej kuše pomaly letela vzduchom, nič iné sa nehýbalo. Trvalo čas kým sa predrala do cieľa. Ostrý prierez cez mozog, na mieste mŕtvy. Už si dokšeftoval hajzel! Pád tučného tela ohlušil miestnosť pomalým a hlbokým zvukom dopadu. Pod váhou sa prelomil cédrový stôl. Bolo mi to jedno. Mešec zlata letel na inú stranu. Postupom toho spomaleného času dopadol medzi mňa a vchod. Dopadol uprostred davu. Čas začal opäť naberať na rýchlosti. Pašeráci, ktorí pred chvíľou držali spolu za svojho pána sa teraz šli zabiť o korisť. Krv lietala na všetky strany. Jeho milovaná elfka sa naslepo zapojila. Skočila za zlatom ako šelma za svojou korisťou. Vskutku. Nebolo možné rozoznať čo je čo. Či je to ruka, či hlava, z ktorého lieta krv na všetky strany. Masa tiel pripomínala akúsi fontánu. Počkať! Jedno telo sa odpojili od prúdu bitky a vyskočilo cez dvere preč. „Choď!“ Otrepala ho z pochybností Wynuren. „Ja to tu zvládnem! Nájdem Ťa! Sľubujem!“ Kričala z tej masy bojujúcich tiel. Radim vyletel z taverny ako strela. Ľudia kričali na celú ulicu, chaos, ktorý nastal bol vcelku prínosom. V dave sa vytvorila medzera a uprostred nej trielila postava. No počkaj! Hrnul sa mu hnev do žíl. Postava zrazila nejakého chudáka z koňa a vyletela von z mesta. Radimov kôň sa potešil že opäť vidí svojho pána a už cválal v pätách pašeráka.
Prítomnosť
Piesok syčal vzduchom, klus mladíkovho koňa bol skôr chôdzou. Energia takmer žiadna. Čas na vodu. Vyčítal z toho. Poťažkal kožený mech. Málo. Bolestivo málo. Triasol sa zimou. Zastavil svojho štvornohého priateľa. Zoskočil zo sedla a už mu do úst vložil mech. Kôň sŕkal vodu. Aj to zviera vedelo že voda je na púšti tak drahocenná. Pretože voda bola život a bez vody. By život nebol. „Stačí.“ Smutne sklamal, napil sa napokon. „Kde si nositeľka života?“ Vyslovil otázku do vzduchu. Odpoveďou sa zdvihol vietor a zo zrniek piesku sa vyskladala vo vzduchu postava. „ Tam kde sa zlaté mesto strelo, tam ty nájdeš nové sídlo.“ Rozsypala sa tá slečna. „Aké zlaté mesto? Počkajte milá pani!“ Kričal mládenec. Ticho. Padol na kolená. Halucinácie? Pýtal sa sám seba. Ďalšou odpoveďou však vyliezol malý škorpión z kopy, do ktorej sa rozsypala piesočná pani. Bola tu! Trasúc sa dvihol zrak ku hviezdam. Málokto sa v nich vyznal. On áno. Div nevyskočil radosťou. „Zlaté! Áno! Slnko!“ Vskutku. Práve vychádzalo. Skočil do sedla a už víril studený piesok kopytami svojho koňa. Smeroval strmhlav proti slnku, keď si zrazu všimol že v diaľke sa mihoce akási vec. Čierna. Popohnal koňa, za účelom zistiť čo to je. Jeho žrebec zaerdžal ľútosťou. Bol to mŕtvy kôň. Piesok naokolo nasiaknutý krvou, telo rozožieralo pusté živočíšstvo Althie. Mladík si všimol stopy. Síce zahľadené pieskom, no ešte boli vidieť. Ťahavé kroky. Vydal sa po nich. Netrvalo dlho a na zemi si všimol bytosť. Ľudská postava. Zoskočil zo sedla ešte za jazdy a rozbehol sa po sypkom piesku k nej. Bola to žena. Priložil ucho k srdcu. Vyhasína. Okamžite lial z koženého mechu malé množstvá vody. Prebrala sa, div to nebol zázrak. Kašlajúc otvorila oči do ranného slnka.
„Kde to som?“ Pýtala sa Wynuren zvláštneho záchrancu. „V Althii.“ Odpovedal chladným hlasom. „Kto si?“ Ešte stále nechápala hľadiac do modrých očí, ktoré jediné neboli zahalené šatkou. „Wynnono.“ Pomohol jej vstať. „Som Wynuren...potrebujem nájsť... svojho priateľa.“ Mladík na ňu skúmavo pozrel. „Niet času, musím nájsť vodu. Hodláš ísť so mnou?“ Ukázal opatrne na svojho koňa, ktorého farba sa takmer rovnala Althskému, bielemu piesku. „Ale...“ Zalapala elfka a podlomili sa jej kolená. Zdvihol ju s ohromnou silou, ktorej neverila a opatrne vysadil dopredu. Sedlo bolo stavané pre viacero osôb, či nákladu. Akurát bolo naplno využité. Wynnono nevedel či je jeho nová spoločníčka pri vedomý. Zo zadu ju objal okolo pásu a schytil uzdu. „Hijé!“ Kôň už naberal na rýchlosti.
Ranné slnko zohrievalo púšť po mrazivej noci. Obloha bola sladko ružová, kde tu obláčik. Hviezdy časom vymizli. V diaľave sa opäť niečo hmýrilo. Tentokrát to bolo zelené, svieže. Oáza! Oslavoval Wynnono a už sa tešil na vodu, ktorú zelený raj ukrýval. Každou sekundou sa zeleň zväčšovala-približovala sa. Akoby vyrástli palmy, Mladíkov kôň sa rútil skrz duny a tiež, ako svoj pán sa tešil na vodu.
Stratila som ťa? Nájdem Ťa? Ukáž sa! Plakala v duchu elfka, no navonok bola chladná, bezcitná. Akoby jej púšť odpovedala na otázky, ktoré kládla svojmu priateľovi do diaľky. Diaľky nie až tak ďalekej. „Nie!“ Skríkla pri pohľade na mŕtve telo, ktoré bolo v prvom štádiu rozkladu, vo vode oázy. „Do riti!“ Nadával Wynnono.
Voda bola otrávená mŕtvolou. „Do ri-ti!“ Zopakoval zahĺbený do myšlienok. Oáza sa prestierala vedľa zvláštnej, do hladka zbrúsenej skaly. Rozhodol sa elfku nechať pri tej prekliatej mŕtvole a obísť to skalisko.
„Všetky plány! Všetka láska! Všetko! Ty! Všetko je preč! Ach Radim!“ Plakala. Nevedela si predstaviť život bez neho, no seba mala natoľko rada že na smrť ani nepomyslela. Ten mladý muž mi ten život predsa zachránil- to by som mu neurobila. Smiala sa v duchu šialenou zúfalosťou.
Čo to do prdele je?! Hľadel Wynnono na čosi zlaté, čo vytŕčalo z piesočnatej zeme. Žeby to zlaté mesto? Vyvaľoval oči. Začal hrabať. Pomaly odhaľoval čosi, čo mu pripomínalo bránu. Brána! Brána do toho zlatého mesta! Piesok, ktorý hádzal preč od toľkého zlata bol čerstvý, no to si očarený nevšimol. Z diery sa vydrali lúče svetla. Zlatého svetla. Vchod bol odhalený. Úlohu, ktorú mu vodca dal bola splnená. Našiel vodu, ba aj viac. Vstúpil dnu, do brány zabúdajúc na všetko. Tá žiara mu takmer vysala oči z jamiek. Ohromné bohatstvo. Všetko je len moje! Radoval sa mládenec pri pohľade na zlato, šperky, mince a iné. Začal sa prehrabávať v tých zlatých cennostiach, keď od vchodu začul zvuk sypkého piesku. Brána bola zasypaná. „Do riti!“ Zastenal, keď si uvedomil čo sa stalo. „Je tam niekto?“ Ozval sa hlas odkiaľsi. Mládenec sa strhol. „Eh?“ Vydal podvedome. „Pomôž mi! Prosím!“ Nariekal hlas v ozvene.
Posledné tekutiny, ktoré Wynuren mala sa bezvýznamne vsakovali do piesku v podobe sĺz. Neverila tomu. „Všetko... je to... len sen!“ Objímala Radimovu mŕtvolu. „Prečo? PREČO!“
„Ďakujem!“ Jasal človek, ktorého Wynnono práve vyslobodil zo zajatia ťažkej, zlatej sochy akéhosi pradávneho boha. „Teraz východ.“ Odvrkol mladík. Hrabali ako o život.
„Ach Radim. A to len kvôli hŕstke zlata.“ Šepkala. „Už nikdy nebudem vkladať život do boja o bohatstvo! Nikdy! Nikdy! Sľubujem! ...Budeš mi tak chýbať.“ Pobozkala ho posledný krát na hnijúce pery. Chcela by plakať, no už nemala síl, ba ani slzy nepadali. Sucho. Aj v príjemnom chlade oázy. V úkryte pod palmovými listami. Možno by dokázala tú vodu očistiť. Pomocou ľahkého kúzla. Silu nemala. Voda by jej ju dodala. Bol to začarovaný kruh- nie až tak celkom. Všimla si Radimovu čutoru. „Aj po smrti ma zachraňuješ.“ Usmiala sa-posledné slzy jej ten úsmev spestrovali ligotavosťou.
Hocijaký zlatý predmet, ktorý im padol pod ruku bol teraz využívaný ako lopata. Stále hrabali piesok, stále sa sypal ďalší. Wynnono už bol zúfalý. Keď bol hore tak nehrabal dlho aby sa sem dostal. Kúzla! Tie prekliate kúzla! „Kúzlo! Je to začarované!“ Kričal. Pašerák, ktorý mu pomáhal absolútne súhlasil. Bez akejkoľvek nádeje sa zvalil na zem, do chladného objatia zlatých mincí. Boli mu na nič, keď sa odtiaľto nevedel dostať. Bol prekliaty túžbou po bohatstve. Pykal. Takisto aj Wynnono.
Akoby skôr kúzlo jej duše jej pomohlo nájsť v sebe toľkú silu. Nielenže vyčistila vodu do priezračnej čistoty, ale aj pochovala Radima. Som silná vďaka strate? Kvôli chuti po pomste? Jej elfská duša bola zrazu pokojná. Jasná, no stále niečo cítila. Akoby niekto poblíž bojoval o život. A naozaj. Nevedomé impulzy zúfalosti zrazu cítila až priveľmi jasne. Jej záchranca, Wynnono a ešte niekto. Vydala sa smerom odkiaľ tie impulzy prichádzali.
„Zhnijeme tu!“ Skríkol pašerák. „Drž papuľu!“ Odvrkol Wynnono a stále kopal. Nádej nevyhasínala. Pašerákova sviečka nádeje už bola dávno sfuknutá, no Wynnonova nie. Ak mu išlo o život, tak horel, bojoval. Bojoval až do konca. Tak ho to naučila matka Althia. Kopal ďalej do toho jedovatého piesku. Bojoval.
FAQ
Hľadať
Členovia
Registrovať
Prihlásenie
trošku fail, ale neriešim to. nabudúce, keď ti nikto neokomentuje poviedku, tak to nerieš, zamysli sa radšej, prečo to neurobil a na základe tejto domienky sa skús vyvarovať týchto chýb aj v budúcnosti. 