HuSä

Cez koruny smrekov sa predieralo tmavočervené svetlo. Západ slnka bol určite nádherný, avšak nie pre dvoch pútnikov, ktorí sa kamsi ponáhľali. Akoby utekali pred vlastným svedomím. Les cítil, že sa niečoho boja. Na oblohu sa predrali za pomoci vetra čierne mraky sťa uhol.
„Niečo cítim.“ Šeptal v strachu Ern a s otázkou v očiach sa pozrel na svojho brata. „Aj ja. Prichádza búrka.“ Odpovedal Bruda a druhú vetu vyslovil hlasnejšie. Po šepote akoby kričal. Ernovi prebehol mráz po chrbte. „Nie len to.“ Odpovedal ticho. „Zastav!“ Vyslovil Bruda už ticho. Rozhliadol sa po okolí. Nič. No bolo mu to divné, pretože pred každou letnou búrkou, čo zažil štebotali vtáci o život. Teraz bolo ticho. Až priveľmi podozrivo ticho. „Poďme ďalej! Musíme si na noc nájsť úkryt.“ Prerušil ticho Bruda a v duchu si vyčítal, prečo nepostavil úkryt skôr. Nechcel tým svojho mladšieho brata zaťažovať a teraz na stavbu nebol čas, preto sa museli ponáhľať po lesnej ceste, ktorá viedla do jednej dedinky. Krok po kroku vytrvalo šliapali po hlinenej cestičke, ktorú pokrylo pred zimou ihličie. Ern sa bál, no nechcel pred svojim starším bratom vyzerať ako padavka. Akurát prežíval pätnáste leto. Pevne sa držal malej dýčky, ktorú mal za opaskom. Pre dobrý pocit. Svetlo slablo, a vzduch bol čoraz viac vlhký. „Búrka ku tme. To nám chýbalo.“ Dychčal Bruda. Jeho brat len prikývol.
Zrazu v lese niečo zaprašťalo. Ern uskočil, Bruda ho podoprel aby nespadol. „Čo to je?“ Pýtal sa vystrašený mladík. „Snažím sa zistiť.“ Žmúril do tmy jeho brat. Naraz zazrel mohutnú siluetu zvieraťa. Ern zvreskol. Neďaleko zaprašťal strom pod náporom mohutného blesku. V sekunde sa odtiaľ predral uši trhajúci hrom. Div nenadskočili dve stopy nad zemou. „Medveď! Bež!“ Zvreskol Bruda. Začali padať mohutné a teplé kvapky dažďa. Padla tma a bratia sa bežiac zabárali v blate. Ohromný, hnedý medveď im bol už v pätách. Pripravoval sa na skok. Skočil a jeho ostré drápy sa zaborili Ernovi hlboko do chrbtu. Zvalil ho na zem. Bol na mieste mŕtvy. „Ern!“ Zahučal Bruda, no vedel, že jeho brat je mŕtvy. Medveď sa pripravoval skoliť i ďalšiu ľudskú obeť. Doháňal jej náskok. Opäť sa pripravil a skočil drápmi vpred. Bruda videl málo, no počul funiacu beštiu ako vykonala útok. Reflexívne sa vrhol skokom do boku, no neubránil sa. Ako sa pri skoku pretočil chrbtom k zemi, zasiahol ho jeden, najmenší dráp cez oko, a ťahal sa v hlbokej rane až k bruchu. V bolestiach zvreskol. Jeho telo tú bolesť neunieslo, stratil vedomie.
Dážď obmýval ihličnany Brumovho Lesa. A keď ustal, vzduchom sa šírila vôňa mokrej živice. Po medveďovi však nebolo ani stopy. Ako by ho niečo vyľakalo po útoku na pútnika. Nebol hladný. Útočil z hnevu. Bažil len po chuti krvi. A tá víla, ktorá les chránila sa spamätala a položivého pútnika domov odniesla.
Som mŕtvy? Pýtal sa Bruda sám seba.

nechcem sa tvarit dako premudro, ale mas to uz v druhom prispevku za sebou...kvapky dazda nie dazdu

Ach dík.. Slovák som a slovák budem, a ty mor ho detvo

EDIT: a okram dažďa sa ti ľúbilo? podaždilo sa ti?

nuz, kedze to je prolog, radsej pockam na zvysok a potom budem hodnotit

ok, dík za read

fu, prolog, tak to bude epicke

kveci - pozri si pravidlá písania priamej reči (ak to nevieš zo školy, mal by si to vedieť z kníh)
chce to viacej členitosti, nie blok textu.

viacero čudných (zbytočných) viet.


Zarazil ma rázny strih na konci, predstavoval by som si ešte nejaký opis typu "zatvoril oči a zamdlel". Aha, on už v bezvedomí bol, aha, ako sa potom mohol sám seba pýtať, kedy sa prebudil?

[quote="Wosp"]

kveci - pozri si pravidlá písania priamej reči (ak to nevieš zo školy, mal by si to vedieť z kníh)
chce to viacej členitosti, nie blok textu.
[/spoiler]

vidis...s tymto suhlasim....trochu sa pohrat s formou by neuskodilo
[quote="Wosp"]fu, prolog, tak to bude epicke




moze sa to ukazat opodstatnene v dalsich castiach....preto som necel hodnotit