HuSä

Úvod:
Hacker našiel v meste blázna, ktorý vykrikoval čísla jeho bankových účtov, hesiel na ulici a pozeral sa na neho. Hacker si uvedomil, že je to vynikajúci zdroj pre jeho hobby.

Psychopat. Človek, s poruchou mentality. Jedna, alebo viacero z mnohých škrupiniek v duši dávno praskli. Krčil sa v kúte, vydesenou tvárou zahľadený do bodu, kde sa stretávali dve susedné steny. Chvíľku vymenovával mená akýchsi ľudí, ktorí mohli pochádzať boh vie odkiaľ, potom sypal čísla, akoby riešil akúsi dlhú a ťažkú rovnicu, či programoval v sústave od nuly po deväť. Čísla sa sypali po stene, prechádzali cez roh (kút kde sa stretávali dve susedné steny) na druhú stenu a priehľadne sa menili na ďalšie mená. Vlastne sa nemenili, len tie sypúce sa čísla čitateľ prečítal na druhej stene ako mená.

„Už idú!“ Kričal do rohu, a jeho tenký hlas, sťa by ste prstom na vlásku hrali, sa odrážal od rohu do celej, malej a koniec koncov skromnej miestnosti, ktorej strop žrali akési bytosti.

„Idú?“ Vzlykal. Stará lampička, ktorej svetlo-taká stará žltá-dopadalo na stôl, na ktorom ležal zhrdzavený mikrofón, nebezpečne blikala. Keby zhasla úplne, v miestnosti by okrem dohárajúceho drôtiku v žiarovke, nebolo žiadne svetlo.

„Idú!“ Kričal ten hlások. Ani sa neozýval. Zvuk sa iba vryl do plesnivých stien, ktoré boli pokryté tými číslami a menami. Skrátka, nik ho nepočul. Bol tu zabudnutý. Blázon. Bol tu zabudnutý skoro tak, ako bolo zabudnuté miesto, v ktorom sa nachádzal. Brada, ktorá mala možnosť rásť celé desaťročia sa mu zamotávala do prstov na nohách, ktoré kryla trojitá vrstva špiny. A smradu.

„Idú, zas!“ Plakal, alebo ako by sa dala opísať činnosť, ktorú ten chudák chúliaci sa v rohu vykonával. Z jeho tela bolo okrem odporného zápachu cítiť aj troška života. Maličká troška, ktorá pomaly zhasínala. Srde mu ale bilo rýchlo. Dychčal. Pri každom vzlyku, teda, nádychu, bolo počuť štrnganie okov, ktoré mal na rukách, nohách dlho tak, až sa vsakovali do kostí.

Začal kričať. Sťahoval sa bližšie do kútu. Jeho špinavý nos sa začal dotýkať toho bodu, kde sa prekrývali dve steny. Kričal. Bolo to. Strašné. Oči otvorené, div nevypadávali praskali a žilky krvácali. Obrastené ústa boli otvorené, až sa sánka vylamovala. Zuby sa zarývali do starej, špinavo zelenej omietky. Krik naberal na hĺbke, ale zároveň sa stupňovala výškou. Jeho ušné bubienky opäť praskali.

„Nie! Prosím nie!!! Prosím vás nie!!!“ Krik sa zmenil v chvíľke na slová, a zasa pokračoval. Bez nádychu. Jeho zahlienené, krvavé a koniec koncov popraskané hlasivky už nehnal dych, ale duša. Vykričal si dušu. Ďalšia škrupinka v jeho duši praskla, skoro posledná. Krvácal odvšadiaľ z kadiaľ sa dalo.

Hrozný a zmrazujúci rev stále pokračoval, dokonca sa stupňoval. Až mu hlas preskočil, a chrapčal. Odhryzol kus špinavej omietky. Pohotovo prehltol a drhnúc sa kričal: „Sú tu! Prišli!“ Kus omietky sa mu vzprečil v hltane a dole krkom mu začala stekať teplá krv. Kričal od bolesti. Stále reval.

Rev na chvíľku prerušil ťažký zvuk kovu, akoby sa otvorili dvere. Zo zadu sa niečo začalo nebezpečne približovať, reval viac. Bál sa tak strašne až by sa zbláznil, keby už nebol. Steny sa sťahovali, približovali sa k sebe. Bližšie a bližšie až sa stena dotýkala jeho chrbta. Keby bol pri zmysloch modlil by sa, aby zomrel skôr, ako ho rozpučia steny. Chcel zomrieť, no necítil nič. Iba strašnú bolesť ako mu praštia všetky kosti pod náporom tlaku stien. Stena sa zrazu pohla.

Na jeho spotené, špinavé, rozžeravené a krvavé telo sa vylial sud ľadovej vody. „Drž sakra hubu, lebo nás nájdu!“
Žlté svetlo blikalo

vobec nechapem, o co ide, ale to je asi tym alkoholom, co mam v krvi

ale! sťa sa ti tam vobec nehodi, neviem preco ho pouzivas, na to fakt treba najskor basen pisanu klasickym stylom, aby mi to tam pasovalo
a hrtan je cast dychacej sustavy a nie traviacej... cize ak zjedol omietku, slo mu to cez hltan

Solved

mínus 3 posledné vety a je to Gloomov obyčajný deň...

Hej hej

Je to v pohode ako prológ?

Jo, tak toto je len môj šálka kávy!