HuSä

zvykneš vstávať šokovaný
že nekonečný vesmír
sa zmestí do tvojej izby
ktorej okno jediné
už nijak sa nelíši
od jej siedmich stien
a za dverami do sveta
čo konečne si našiel
nie je nič

všade vôkol len duchovia tých
čo prešli púšťou tmy
za vidinou oázy
kde kvety ľuďom na hroboch
by rástli samé od seba
špičkami prstov zapálených
vykopávaš špaky
hnijúce rokmi skrývania

istá je vždy len matka

pod nohami asfalt spaľujúci
on núti ich striedať rýchlejšie
a už najrýchlejšie ako vieš
vzďaľuješ sa od cieľa

veď úpal duše podchladenej
má byť tvojou odmenou

no telo si stále samo púšťa žilou

vyborne

Páčila sa mi metafora s izbou


ma trošku pichlo do oka, ale to sú moje komplexy


me gusta

a celkovo, fajn práca

dakujem vam...som si nebol isty touto vecou

a weerty to s tymi kvetmy oazou a pustou...nepochopil som ze co konkretne ti tam nesedi...plz rozvi myslienku

také nežné klišé imho, ale v tomto prípade mi to nevadilo

nevadilo? ved ta to priam pichlo do oka

Trošku ho to pichlo do oka, Mr. Crow, trošku.
Ale on je chlap. Zatne zuby a vydrží to.

nuz neviem no...to stou pustou a oazou do urcitej miery klise je ...toho so si bol vedomy...ale tie kvety mi tak nepripadaju

pochopil, sikovny