HuSä

Naozaj pekne prosím, pustite si pesničku.





Temná búrka ukazovala kto je tu pán. Vietor sa nespútane hnal. Vlny sa rozbíjali o skaly a dážď tancoval.
Blesky bičovali temné nebo a hrom burácal. No, tmavý tichý hrad tam aj tak stál.

Temná búrka zúrivo ukazovala kto je tu pán. Vietor sa nespútane hnal a hnal. Vlny sa divoko rozbíjali o skaly a potichu dážď tancoval.
Blesky bičovali temné nebo a hrom burácal. A ten kto bol mŕtvi prebral sa.
Uprel svoj dvojitý pohľad do diaľav a potichu pýtal sa.
„A kto si ty?“


Temná búrka ukazovala kto je tu pán. Vietor sa silno do vĺn opieral.
Blesky bičovali temné nebo a hrom burácal
Vlny olizovali steny z kameňa a dážď ticho tancoval.
A ten, ktorý prisahal, pohol sa.

Blesk osvetlil jeho temnú tvár, telo z kameňa.
Mesačný svit oblízal jeho napoly krvavý, očí tvar.


Temná búrka sa kruto hrala. Vietor sa nespútane hnal.
Vlny sa rozbíjali o skaly a dážď tancoval.
Blesky bičovali temné nebo a hrom burácal.
A ten čo tak dlho spal, prebral sa.
„Tak nám to začína.“ Ticho povedal.


Vietor vial do diaľav...


„Ach...“ povedalo dievča s očami dokorán, no skôr než stihla niečo ďalšie,klesla na kolená a zabudla...
Chlapec s jazvami vedľa nej už stál, rukou ju objal.


A vietor vial a vial... do diaľav.

Temná búrka ukazovala kto je tu pán. Vietor sa nespútane hnal.
Vlny sa rozbíjali o skaly a dážď tancoval.
Blesky bičovali temné nebo a hrom burácal.
Na kamennom podstavci chýbala zvlášna zbraň.
Ten, ktorého meno, vietor už dávno vzal, na nádvorí osamelo stál.
Jeho oči tak krásné, zrkadlili sa tak jasne, v zbrani z bieleho zlata.
Karmínové striedalo sýto modré. Zavrel viečka z kameňa.
Z jedného tiekla krv, z druhého voda.

Temná búrka zúrivo ukazovala kto je tu pán. Vietor sa nespútane hnal a hnal. Vlny sa divoko rozbíjali o skaly a potichu dážď tancoval.
Blesky bičovali temné nebo a hrom burácal. Na útese osamelo stál,
na tvári mu už jeho pohľad hral.
V ruke pevne zvieral zbraň z bieleho zlata, pozeral do diaľav, pohľadom vraha.

„Tak kto si?!!“ Do vetra zakričal.

Zbraň z bieleho zlata, mala v mesačnom svite prazvláštny jas.


„Tak nám to začína, zas!?“ Ticho povedal. Cítil, ako mu celé telo brní. Teraz je čas na činy.


Vietor vial a vial... slová mu z pier vzal.

A tak... tam stál sám... ten... ten, ktorý tak dávno prisahal...
v ruke pretočil zbraň z bieleho zlata,
ktorá zajtra opäť okúsi svetlo sveta...

Krivo sa usmial...
a skočil.


Niekde tisícky míl odtiaľ, elgantná žena nečakane zastala, ruka jej šokovane vyskočila ku krku a takmer nehlasne preniesla tie slová, o ktorých nevedela, že upozorňovali na koniec sveta. "Prebral sa... môj..." smutne sa usmiala, " Gabriel..."

zaujímavé