HuSä

Otočil hlavu, akoby hlaveň tanku, a zaryl sa do toho malého chlapčaťa s tvrdou nehou, ktorá by sa dala namalovať ako ocelové pierko. Chlapec sa trošku zlakol, no jeho smiech sa obnovil ako fénix. Rešpektoval ho. Bol mu všetkým vzorom, plná, zarastená tvár mužskosti, keďže jeho otec sa iba prizeral zo záhrobia. "Si sám?" Spýtal sa ho vojak po francúzsky s tvrdým, bavorským prízvukom, chlapec hlavou pritakal a v jeho lícach sa vyoblili jamky, no slza z jeho očí si prebojovala cestu medzi špinou jeho tváre. Vojak vytiahol z tašky cukrík a podal ho chlapcovi. "Ako sa voláš?" Zachrapčal, oprel si pušku o zbúraný múr a sadol si naň. "Felix Jacqué, a vy?" Zahanbene si zobral sladkosť z rúk, na ktorých bola zaschnutá krv a už cmúlal. "Eisen." Zamračil sa do tehál domu oproti. Malý Felix v sebe nabral odvahu, vyškriabal sa na múrik, a sadol si vedľa svojho nového priatela. "Kde je mama?" Spýtal sa vojak a poškriabal sa v strnisku. Chlapec smutne zakrútil hlavou. "To je mi ľúto." Pohladil ho po hlave. "A vaša mama?" Staral sa. Eisen sa prvý krát po takom dlhom čase usmial až mu vyhrklo slzu. Utrel si ju koncom prsta a odopol si z opasku púzdro, v ktorom mal svoj luger. "Páči?" Podal ho chlapcovi. Ten štyri krát rýchlo prikývol hlavou, a pozeral sa naň, akoby v rukách držal tri obrovské diamanty. "Je tvoj," hrdo sa usmial "raz, keď skončí táto vojna, naučím ťa z neho strielať." Chlapcove oči vybuchli radosťou, no potom zmenil výraz tváre a zaryl svoje zelené očká do Eisenovych. "Koľka ľudí zabila?" "Toľko, koľko krát sa moja duša rozštiepila. Dávaj naň pozor, lebo ťa ochráni." Vstal a pomaly odišiel. Chlapec sa za ním díval, a keď sa silueta stratila za kopcom, na ktorom horel mlyn sa prebral zo zamyslenia. Pripol si púzdro na opasok a rozbehol sa za ním prašnou cestou. Pichalo ho v boku, no bežal ďalej. Keď dobehol na kopec, zastavil sa a prehol v boku. Zhlboka dychčal. Potom skríkol:"Stojte! Niečo ste si tu zabudli!" Vojak sa otočil a položil otázku gestom rúk. "Mňa predsa!"

začiatok taký zvláštny, tie prirovnania, tie slovíčka, achjaj.
ale potom som sa hneď rozpamätal na band of brothers a už to išlo. ale asi len do poslednej tretiny. tam to znova zamrzlo a posledné vety ma skôr sklamali.
toľko.

to len taký.. literalblog, že moja próza neumiera, a bol to vlastne úlet... ak si pamätáš tých hraničiarov, tak na tom už celkom dlho robím

je to zvláštne napísané, ale neviem prečo, páči sa mi to asi viac, než všetky tvoje básne

to bola trefa do cierneho