HuSä

Kedysi dávno, vtedy keď ty si prosil, túžil,
stále dokazoval ako veľmi si ma lúbil,
vzdať sa všetkého iba kvôli mne
ako lahúčko to znie, no nie?

Schopnosť, urobiť tak veľa pre človeka
ktorého myšlienky sú dlhé ako rieka
nevednosť rozhodnúť sa
všetky plusy a mínusy zrátali sa
z jednej strany búrlivá láska
z druhej omylom hraná maska.

Ľúbiť, no nepripúšťať si
kvôli okoliu a len myslieť si,
však to nič nebolo, a to čo bolo na to sa zabudne
city nezabúdajú, to len ty hovoríš, zvládol som to bravúrne

Dnes, je všetko inak,
celkom naopak
karty sa obrátili a spravodlivosť ukázala
srdcu, sebe už len vravím, ha, máš čo si chcela
tak ti treba.

Raz si hore a raz dolu
chce to len pevnú vôlu,
spravodlivo trpieť za svoje chyby
a bolestivo spomínať na tie krásne okamihy
život je boj,
a všetko mi zrazu príde ako taký obyčajný hnoj

Najbolestivejšia spomienka,
boli sme ako Janko a Marienka,
tvoje srdce patrilo inej,
slečne milostivej,
a napriek tomu si mi ukázal,
že kúsok premňa si v tvojom srdci stále mal
zakázané ovocie najlepšie chutí,
celý život sa mi pred očami nevedomky rúti.

Stál si tam tak ticho,
v ústach som mala lycho,
Tie svine city, donútili ma
akoby mi niekto srdce vylúpil a túžil zabiť ma.
Naše pery sa dotkli,
a ja som už vedela celý scenár do bodky.
Darovať srdce, dušu tiež,
a zrazu nevedieť nič, len že miluješ.

Kto neverí v nadpozemskosť, nech začne.
Neustále som vravela životu, toto nemyslíš vážne.
čítam tvoje sms už po stýkrát,
písal si mi v nich, ako ma máš rád,
čo sme spolu zažili premietam si v mysli,
keď sme sa bozkávali strácala som zmysli
všetko čo sme zažili bolo také krásne,
no prečo to odmietaš, nie je mi to jasné.


Po rokoch, si uvedomíš že si sprostá,
bojuješ za to aby si len kúsok šťastia mohla dostať,
Pred tebou stálo v plnej kráse
a ty sa ho vzdáš a podlahneš tej spáse.

A ja sa pýtam, stálo ti to zato
počúvla si druhých,dobrovolne si zahodila to zlato
Miloval ťa, schopný urobiť všetko pre to aby si bola šťastná
tvojou sprostosťou, zmenila ho, urobila z neho totálneho blázna

Urobil presne čo ty,
vymenil city za mýty
Tak sa nediv, čo za monštrum teraz z neho je
tvoj tlkot srdca už nikoho nezaujíma, áno, tak to je
Zničila si, všetko krásne
a z lútosti píšeš tieto básne.

Môj problém je, že riešenie si ty.
A možno to už priveľmi hrám na city,
Každý kúsok tela hovorí mi uteč,
v srdci zabodnutý mocný meč
avšak raz som ťa už nechala ísť
po druhý krát znova z tejto cesty zísť?
nebudem ťa už viac klamať
srdce kričí ostať, už nechcem viac lady lámať.

Hovoríš že neľúbiš ma viac,
ževraj že to chvenie v mojej blízkosti bolo iba nechtiac,
raz si taký a raz iný,
zvykla som si že už viac nie si milý,
že pokoj mám ti už nadobro dať?
Povedz mi tú vetu do očí, a máš to mať
Čím viac k tebe niečo cítim, tým viac ma nemáš rád
ten pocit, je to ako taký nekonečný pád.

Ževraj som sprostá, ak stále dúfam
lenže vo dne v noci, stále nad tým dúmam,
Tá sila je tak mocná,
a áno, neprestanem v teba veriť do samého konca

Roky plynú, čas sa kráti.
Možno sa mi starý kamarát opať vráti.
Neutekaj za niekým od koho je potrebné odísť,
Možno znovu príde okamih kedy sám bude ochotný prísť
Klamstvo, to je to najprimitívnejšie,
ale ak, tak „Ľúbim ťa“ bolo z tvojich klamstiev asi to najkrajšie


Posledná veta ktorá mi ostáva,
tento život sa somnou asi naozaj zaslúžene zahráva.