|
Za mnou stál ten podivný falus. Niektorí ho volajú obelisk, iní hodiny. Ale podľa mňa je to proste falus.
Taký tupý prostredník na námestí vystrčený priamo mne. A čo na tom, že ukazuje čas? Mne ukazuje
akurát smer, ktorým sa všetci uberajú, len ja v jednom kuse prerážam dno.
Hrabem vo svojej brade.
„Nuž čo, hlad je hlad,“ pošepkala mi. Vstal som a pobral sa cez námestie v ústrety kapitalizmu.
Obzeral som ľudí, ktorí si pokojne sedeli na lavičkách. Niektorí tam len tak civeli pred seba,
iní si pohmkávali lacné melódie, ktoré im do uší draho rozlievavali iPody. Ďalší sa držali jeden
druhého a užívali si výhľad pred seba.
„Mám svoju hrdosť,“ namýšľam si, „nebudem im v tom výhľade predsa zavadzať.“
Ale hen tá slečna, tá, čo hrá na husliach, och ale je pekná. Och, ako pekne hrá.
Šmátram po vreckách, za to si zaslúži aj niečo viac ako len obdiv tri týždne neumytého skrachovanca.
Ruka na niečo narazila. Pocítila jednu mincu. Dlaň akoby ju počula šepotať: „Ešte desať kaček a ide sa na víno.“
Ale na to ja kašlem. „Kultúru, hovädo, kultúru potrebuješ,“ zapil som týmito slovami žiaľ
nad mincou a hodil ju do puzdra na husle.
Krásna deva prestala hrať. Z ničoho nič a nikto si to ani nevšimol. Všetci ostali sedieť, falus stále naznačoval čas.
Nazrela do puzdra. Jasne som videl, ako nimi pohladila vhodenú mincu a potom, s akýmsi údivom,
nechala svoj pohľad spočinúť na mne.
„Do čerta,“ vynadal som si, „červenám sa na námestí pred nejakou huslistkou ako taký adolescent.“
Ale tak, kde inde sa červenať, keď domov nemám, že...
Vstala, odložila husle na lavičku, sklonila sa k puzdru a vzala odtiaľ nejaké drobné.
„Dajte mi chvíľu na to pozor,“ povedala a zmizla v hamburgerovom chráme.
O pár krátkych minút vyšla, v rukách mala papierový sáčok, ktorý som tak často vídal, ale
málokedy som sa dostal k jeho obsahu. Podišla ku mne. Opäť sa na mňa zadívala a podala
mi jedlo, ktoré držala. Ja som položil na zem otrasnú žltú igelitku s časťou svojho majetku, vzal dar do oboch rúk.
Opäť sa sklonila k puzdru na husle a vytiahla odtiaľ ďalšie drobné. Aj tie mi podala.
…
Deň je už nachýlený k večeru a ja opäť sedím na lavičke oproti McDonalds. Sýty žmolím v rukách
drobné a spomienku na podivnú, ale krásou prekypujúcu huslistku.
Predomnou prejde mladá dvojica držiac sa za ruky. Obom z uší trčia káble a vedú niekde do vreciek. Nerozprávajú sa.
„Kultúru, hovädá, kultúru!“
|
FAQ
Hľadať
Členovia
Registrovať
Prihlásenie
...pulp fiction po slovensky musi byt klasika 
). 
