Ešte včera som sa pozeral, ako sa vrtuľa mlynu točí pod holandským vetrom. Ešte včera, som ryl nizozemskú pôdu, počúvajúc šum severného mora. Vlny bijúc do brehov, počúvajúc škrekot čajok, ktorý je tak odporný, že sám Boh už dávno oľutoval, že ich stvoril. Ešte včera, som odtrhol z náruče matky zeme tulipán pre moju milovanú. Ešte včera som cítil jej pery na každom mieste môjho tela.
Dneska iba sedím. Sedím a sledujem, ako slnko vstáva a páli horizont. Sedím na dreve Arky a nasávam do dutín slanú vôňu mora. Drevo občas zapraskalo, z podpalubia občas zabečal dobytok, ktorý si stále nevedel zvyknúť na morské podmienky. Plachty boli rozopnuté, nechávali do seba tlačiť severák. Mali ho v objatí a hrali sa s ním, a to si myslel aký je chladný. Nespal som celú noc. A nespal asi nikto. Domov som za okrajom mora stratil už dávno. Vskutku, práve som hlboko cítil aké je byť protestantom. Niekto spieval. Tichým, chrapotavým hlasom.
Vietor, ty nám praj
Slnko ty vstávaj
Lebo človek musí odpustiť,
to čo ostatní chceli maťSlzy mi stúpali do očí, ako prvé kvapky dažďa pred búrkou, ktoré sa len tak vsakovali do suchej hliny.
Noc v plači,
Háj tulipánov,
Raj prekliatí
Prekliatia v závetrí Vietor stúpal, drevo lode jemne praskalo, objavovali sa tmavé oblaky.
Snáď nás búrka obíde. Prešla mi popod nos prosba na Boha.
Bolo ti raz ticho
Teraz už nič nepovedz
Ak ti niečo vadí,
Spusť plachty, odplav preč
FAQ
Hľadať
Členovia
Registrovať
Prihlásenie
