HuSä

„Tento film je takzvaná vyprázdnená narácia,“ začal Michal.
„No kamarát, tak to mi teda objasni,“ odvetil Martin.
„To je vtedy, keď pozeráš, čo postavy robia, ale vôbec ti nie je jasné, že prečo sa to deje,“ objasnil Michal.
„Aha, a na tomto si teda postavil to svoje dielo, hej?“
„Presne tak.“
„No, tak to som teda fakt zvedavý,“ prejavil svoju nedočkavosť Martin.
Michal zapol počítač. Jablko na vrchnom kryte zasvietilo belavým svetlom.
„Ešte vydrž, prepojím ho s elcédečkom,“ povedal Michal, „nech máme ten pravý filmový zážitok.“

Martin sa zatiaľ uvelebil na gauči. Natiahol sa po pivo, ktoré stálo na konferenčnom stolíku pred ním. Nedočiahol naň, musel odlepiť svoj rozvalený chrbát od opierky gauča.

„Hotovo,“ povedal Michal s mierne víťazoslávnym tónom, „Martin, priprav sa na zimomriavky z prudko intelektuálneho zážitku.“ Tiež si vzal pivo a prisadol si k Martinovi. V pravej ruke držal diaľkový ovládač. Namieril ho na počítač a stlačil tlačidlo „prehrať“.
„No pekne, tak tieto mašiny majú aj diaľkové...“ vzdal svoj obdiv Martin.
„To teda, a to má ešte kopu iných užitočností,“ prijal uznanie Michal a dodal, „ale teraz už ticho.“

Prítmie neveľkej obývačky narušilo svetlo vychádzajúce z veľkého LCD televízora. Na obrazovke sa objavili nejasné kontúry fajčiacej postavy. Z veľkých reproduktorov začala hrať hudba.
„Hmm, Brian Eno,“ zahmkal Martin, „dobre to začína.“

Obraz na televízore postupne stmavol a objavil sa titul filmu. „Impresie.“ Režisér otvoril prvú scénu. Muž vchádza do nejakej budovy, prejde cez vestibul a vedomý si svojho cieľa, vojde na mužské toalety. Tam vytiahne mobilný telefón, vytočí číslo a po troch sekundách už začína telefonát.

„Počúvaj,“ uškrnul sa Martin, „nejako rýchlo ti to dvihol. A koho máš operátora? Bo takto rýchlo ani frajerku spermat na záclone nevytočí...“
„Drž hubu, má to pár chybičiek, no,“ obhajoval sa Michal, „ale podstatná je myšlienka, celková filozofia, chápeš.“
Príbeh na obrazovke sa odvíjal ďalej. Scenériu toaliet vystriedala kuchyňa nejakého bytu. V slede rýchlych, maximálne polsekundových záberov bola vyobrazená príprava čaju. Otvorenie balíčka s čajom, vytiahnutie sáčka, vodovodný kohútik, voda, rýchlovarná kanvica, zaliatie čaju.
Tu sa už Martin nahlas rozosmial: „To nemyslíš vážne, príprava pigičaju á la Aronofsky. Tak táto paródia vám fakt vyšla.“
„To nie je paródia, dofrasa,“ zachmúrene sa Michal otočil na Martina, „to je tam úmyselne. Hoci priznávam, ten megarýchly strih je inšpirovaný Aronofskym, no...“
Kým sa Martin ešte potichu uchechtával, hlavná filmová postava zatiaľ pila čaj. Pomaly, pomaličky. Rovnako pomaly doň hodila kocku cukru. Martin si stihol otvoriť pivo a odpiť z neho celú polovicu.

„Veď, nechľastaj teraz, ide scéna, na ktorú som najviac hrdý,“ zastavil Martinov prúd piva Michal. A začal, spolu s postavou rozprávať, replikovať jej repliku.
„Filmy sú to, čo má zmysel. Keby nebolo filmov, čo by vlastne bolo? Vieš, celkovo zábery, krásne scény, výkony hercov... Chcem sa stať hercom a hrať veľké úlohy. Tragických hrdinov.“
A spolu s druhou postavou pokračoval: „Filmy sú výnimočné. Siedme umenie...“
Tu už Martin vybuchol v neskrývaný rehot.
„Mišo, nehnevaj sa, ale toto je fakt skvelá paródia.“
„To ako myslíš?“ opýtal sa vážnym tónom, z ktorého bolo cítiť dotknutie, Michal.
„Počkať, ty toto myslíš vážne?“ odpovedal protitázkou Martin a pohodil pritom hlavou smerom k televízoru. Postava si tam zatiaľ pokojne vykračovala nočným mestom.
„Samozrejme, veď dnes, keď vychádza toľko filmov bez akejkoľvek myšlienky a filozofie,“ rozohnil sa Michal, „tie braky, ktoré, keď si pozrieš, tak si na konci povieš, že dofrasa, to malo skončiť úvodnými titulkami.“

Na chvíľu sa odmlčal a čakal, či Martin nejako zareaguje. Vo filme zatiaľ plynul ďalší dialóg. Martin nehovoril nič, tak Michal pokračoval: „Lenže ono je to tak, všetci sú dnes zhýčkaní tými sračkami, kde všetko vybuchuje, strieľa, stále sa šuká a keď prídeš s nejakou myšlienkou, tak ťa vysmejú...“
„Vydrž, vydrž, kamarát,“ prerušil ho Martin, „nevysmejú a prísť s myšlienkou je predsa fajn, ale ty si z myšlienky spravil hrozný brak. Je síce pekné, že chceš nabúrať schematizmus, či čo vlastne, ale hentento film je úplne nanič. Problém je, že zakomponovať hlbokú filozofiu do pútavého príbehu je fakt ťažké. Preto napríklad ja nerobím filmy, lebo to neviem.“

Postava vo filme zatiaľ šoférovala nikam.

Martin pokračoval: „Pozri sa na to, máš tam, podľa teba úžasný filozofický dialóg o filme, že život je jeden film, ty si hlavný hrdina a my sme vedľajšie postavy a bla bla bla. Vieš aké je to už klišé vôbec? A keď to zasadíš do hentakého prostredia s hentakými postavami, veď je to trapas.“

Hlavná postava vo filme si zapálila cigaretu. Michal kŕčovito zvieral svoju pivovú fľašu a hrýzol si peru.

„Ja byť tebou,“ zmiernil svoj mentorský hlas Martin, „tak to propagujem ako paródiu. Vážne. Ty začneš tým, že je to vyprázdnená narácia, ale povedzme si úprimne: toto je stroskotanie narácie.“
Martin sa pozastavil nad poslednou svojou vetou: „Ty vole, toto si niekde zapíšem, stroskotanie narácie, to sa mi páči.“

Film sa zatiaľ posunul ďalej a hlavná postava rozhadzovala rukami a nasrdeným hlasom hovorila: „Vieš čo? Skončil som... Skončil som!“

Mentor si všimol napätú úzkosť z jeho kritiky. Prišlo mu ľúto, že takto z(a)hodil priateľov film.
„Akože takto,“ opäť sa ozval Martin, no tentokrát zmierlivo, „ja ti tým nechcem povedať, aby si prestal točiť filmy, len chápeš, trochu sebareflexie by to chcelo.“
Vo filme niekto hlavnej postave poprial šťastnú cestu. Na obrazovke sa objavili záverečné titulky. V obývačke nastalo ticho a tma.

Dialogizovaná recenzia, kde bol autor domýšľavým poslucháčom tohto študenského die... výtvoru: http://www.youtube.com/watch?v=dz1OdOGnc2I