Rozmýšľal som, či ešte niekto, okrem mňa, rozmýšľa nad tým, prečo sa básne ešte vždy píšu na papier.
V dobe strojov a fantázie, keď netreba bázu v prírode a stĺpy papiera stavajú hranice valcom mysle, ktorej nekonečnosť inak zabíja, a držia nad ňou bašty života.
Z nedostatku súcitu, to nepochopenie a v ničom schopnosť skladať z básne draky, draky z papiera, zbytočne smrtiace, a draky letia mestom, nik iný ich nestráda. Krvavé šupiny z lona, rúk stvoriteľa, tá krv dáva nohy ich krídlam, je lacná ale nepriestrelná a míňajú domy, ľudí, zvony, zvony, nazývaný vandalmi. A čím bol On keď pálil mestá?
Zrazu sú v centre, hniezdia, vytŕhajú lavice aby svet si nemal na čo sadnúť a po ich dopade z noci hviezdny vinyl jazera vzíde a láska snáď ako transexuálny cit, ako jediná záruka myšlienok slobody,
krvavé budú domy, ľudia, zvony, zvony, zvony...
Máme smolu, že papier tak rýchlo horí.
|