HuSä • Zobrazenie témy - Filozof kráľ

HuSä

Najzelenšie fóra slovenského Internetu.

Všetky časy sú v UTC + 1 hodina [ letný čas ]




Vytvoriť novú tému Odpovedať na tému  [ Počet príspevkov: 1 ] 
Autor Správa

Dobrodruh

Založený: 16.09.2009
Príspevky: 57
Body: 24
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Takže, možno si spomínate na mikropoviedku, ktorú som uverejnil tady tudy: http://www.annun.sk/viewtopic.php?f=14&t=8153. Nejako som avizoval, že ju rozpracujem a tu je výsledok. Tento výsledok bol ohodnotený aj na Literárnom Zvolene druhou cenou, ale to spomínam preto, lebo aj toto fórum tomuto úspechu prispelo. Also, danke schön!

„Ech, ako ten čas letí,“ zahundral si Vít sediac na lavičke. Po jeho ľavici sa týčil monument Námestia slobody - hodiny v tvare obelisku. Vít sa na ne po tisícikrát pozrel a po tisícikrát mu napadlo, že vyzerá ako falus. Alebo ako vztýčený prostredník. Vystrčený jeho životu. Rovnako ako s ním, ani s týmto falusom si nevedel rady. Mohol sa naň iba pozerať a sledovať, ako plynie jeho čas.
Pravou rukou si prechádzal po nepestovanej brade. Sedel sám na lavičke a sledoval skupinku mladých ľudí. Usúdil, že sú to nejakí noví študenti v meste, alebo len turisti. Snažili sa podľa návodu vedľa obelisku prísť na to, ako podľa neho určiť koľko je hodín.
„Tri hodiny a desať minút,“ víťazoslávne ohlásil svoj úspech jeden z nich. Ostatní sa akoby rozkazom pozreli na svoje hodinky či mobily a uznanlivo prikyvovali.

„No vidíš, ako ten čas beží,“ povzdychol si opäť Vít. Jeho pohľad prestal otravovať skupinku a vydal sa prebádať zvyšok námestia.
V zornom poli hnedých očí sa zjavovali a hneď nato mizli ľudia, ktorí niekam kráčali, ďalší len tak postávali a zhovárali sa, iní zas na lavičkách robili spoločnosť iným, alebo, tak ako Vít, robili spoločnosť lavičkám po oboch stranách námestia. Alebo lavičky robili spoločnosť im, tým si Vít nebol istý. A nebol si istý ani tým, či má námestie len dve strany, ale to ho už dávno prestalo trápiť.
Z budov, ktoré lemovali námestie, jednostaj niekto vychádzal, aby tak dnu urobil miesto tomu, kto sa práve rozhodol vojsť. Banky, obchody, drogérie, reštaurácie s rýchlym aj pomalým občerstvením vítali či vyprevádzali svojich zákazníkov. V slnečné dni, akým bol i tento piatok, ich bolo viac ako dosť.

Ani fontána po Vítovom pravom boku neostala suchá. Nejakí dvaja roztopašníci sa v nej snažili schladiť, ale nezdržali sa dlho. „Bacha vole, idú mestskí!“ varoval ich tretí, už schladený mladík. Vyšli z fontány a rýchlym krokom sa pobrali osušiť mimo dosah zákona.
„Tiež by sa mi patrilo umyť,“ pomyslel si Vít vo chvíli, keď popred neho prechádzali dvaja muži, pred ktorými zutekali kúpajúci sa mládenci. Jeden z nich sa na Víta podozrievavo pozrel. Vít mu pohľad opätoval.
Určite ma už odniekiaľ vyháňal, napadlo mu, hoci si nemohol spomenúť, či už týchto strážcov zákona naozaj videl. Alebo len tak, pre nič za nič legitimoval. Či legitimizoval. „Akoby chcel nejako potvrdiť moju existenciu...“ Trochu sa pri tej myšlienke pousmial.
Predstavil si ich vyjavené tváre a nechápavé výrazy potom, ako by na jeho občianskom preukaze zbadali akademický titul. Vít bol totiž úspešný absolvent filozofie. „A neúspešná existencia v živote,“ rád s nemalou dávkou sarkazmu dodával, keď policajtom objasňoval túto zvláštnosť.
Uniformy prešli pokojne ďalej. Vít si prestal hladiť bradu. Preložil si nohu cez koleno a obe ruky nechal spočinúť na druhom, nech si posedia aj ony.

Námestím prešla električka. Jej cvengot nahradili husle, ktoré dopĺňali ostatný kolorit Vítovho momentálneho obrazu sveta. Vykresľovali prítomnosť, ktorá sa razom stávala minulosťou. Bez toho, aby si to Vít plánoval. Nijaká budúcnosť. Všetko, čo bude, je pre neho len tým, čo je. A to sa stane niečím, čo bolo. Tak načo sa trápiť budúcnosťou?
„Tri hodiny a pätnásť minút,“ znovu mu vystrčilo námestie prostredník.
„Ach, ako ten čas...,“ povzdychol si tentokrát jeho škvŕkajúci žalúdok. Vít už aj zabudol, kedy naposledy jedol, ale na tom mu teraz nezáležalo. Dôležitá bola totiž otázka, kde a ako sa vysporiada s hladom v tejto chvíli.
„Nuž, treba vedieť vycítiť obchodné príležitosti,“ spomenul si na vetu v jednom inzeráte, na ktorý reagoval dávno predtým, než sa z neho stal bezdomovec.

Vítova nevysoká vychudnutá postava vstala z lavičky. Zohla sa, aby zodvihla starý a ošúchaný ruksak a prehodila si ho cez pravé plece. Druhé nechala voľné. Ľavá ruka uchopila ucho žltej tašky s logom jedného tunajšieho supermarketu. Takto mal so sebou celý svoj majetok. Aj oblečenie - ošúchaný hnedý kabát, starý štrikovaný a už na mnohých miestach zaplátaný bordový sveter, spod ktorého trčala ešte staršia flanelová košeľa - boli jeho súčasťou.
Plátennú vreckovku, spomienku na zašlé časy hygieny, si schovával do vrecka modrých rifľových nohavíc. Voľnou rukou z vrecka vytiahol drobné mince. Rozložil ich v dlani, nech si aj ony užijú trochu slnka kým ich prepočíta a vráti s nespokojným výrazom v tvári späť do tmy nohavíc.
Odhrnul ofinu hnedých vlasov z vysokého čela. Otočil sa a nechal svoje nohy obuté do ošarpaných a obnosených napodobenín nejakej slávnej športovej značky vykročiť.
Vybral sa cez námestie v ústrety lavičkám a nádeji, že sa nad ním nejaký prísediaci zľutuje. Nezľutoval. Väčšina ľudí sa tvárila, že ho nevidela. Tí, čo mu prejavili toľko cti, že sa naňho aspoň pozreli, len pohŕdavo krútili hlavami ešte skôr, ako stihol začať svoje: „Dobrý deň, naozaj vás nechcem obťažovať, len keby som vás mohol poprosiť o...“

Nenávidel sa za to. Hanbil a nenávidel. Tým, ktorí ho ignorovali, tým, ktorí ho odmietli, tým, ktorí hľadeli tupo cez neho, tým nič nezazlieval ani im nič nevyčítal. Chápal ich. Prežívali si na lavičke svoje príbehy, prežúvali svoje dni a on mal toľko drzosti len tak do nich vojsť. No tváre dobrodincov, ktorí mu poskytli nejaké drobné, sa snažil vpísať do pamäte. Takto prejavoval vďaku za to, že mu na hoci len krátky čas dovolili vstúpiť do ich všednosti a tak trošku preonačiť jeho smutnú prítomnosť. A hoci to nemusela byť nezištnosť, nech si tak trebárs kupovali vlastné svedomie, vážil si to. Vždy, keď si potom kupoval pár rožkov, šunku alebo inú oblohu, rozpomínal sa na tie tváre.
Lenže námestie, na rozdiel od počasia, veľmi neprialo. Vít sa dostal s prázdnymi rukami už pred McDonald's. Zahanbený ustavičným odmietaním sa posadil na jednu voľnú lavičku oproti vchodu. Bol rád, že jej sa pýtať nič nemusel. Námestím prešla električka a jej cvengotu už jasnejšie sekundovali husle. Električka sa stratila vo virvare koľají, no husle ostali. Započúval sa.

„Šmarjá,“ povzdychla si myseľ, „veď je to krásne.“ Zatvoril oči a vlieval si hudbu do kalichov sluchu. Nechal ju prúdiť telom a ani mu nenapadlo zamyslieť sa nad tým, či skladbu pozná, alebo nie. S každým tónom sa mu do krvi dostala akási melanchólia, s ktorou sa vynárali spomienky na predošlý život. „Akýže predošlý život?“ pomyslel si. „Veď je to stále ten istý, len ja som niekde inde. Alebo som niekým iným, na tom vlastne nezáleží.“ Ani Vítovi, ani nikomu ďalšiemu, o kom by vedel.
Tik, tak, tik, tak... Predstavoval si ako tiká falus na námestí. Čo ak je život len opakovanie toho istého? Čo ak život nekončí, len sa opäť začne a opäť a znova bude prežívať odznova to, čo zažil, vykonal a učinil doteraz? Vít sa zhrozil. Uvedomil si už po tisícikrát, že musí vykonať niečo, čo bude stáť za to, aby to vykonával do konca vekov, do konca repríz tohto života.
Otvoril oči a po stopách sluchu ich pustil vyhľadať zdroj hudby. Spočinuli na mladej dievčine. Vít jej tipoval nanajvýš dvadsať rokov. Čierne rovné vlasy jej splývali na obnažených pleciach. Do tváre videl len nejasne. Letné šaty rovnakej farby ako vlasy sa zavlnili pri tom, ako si preložila nohu cez nohu. Prestala na chvíľu hrať, aby si mohla vydýchnuť a nabrať síl.
Vít, už nie ani tak s hrôzou ako skôr so smútkom nad náhlym uvedomením si nevyhnutnosti opakovania času a života, jeho rozhodnutí, zlyhaní, pádov, úspechov, vstal z lavičky a vykročil k huslistke. Popritom, ako k nej kráčal, vytiahol z vrecka drobné. Hneď ako sa s ňou stretol zoči voči, prihodil ich k ostatným do puzdra na husle.
Dievčina na Víta upriamila tmavohnedý pohľad. Vít v nich pobadal záblesk prekvapenia. No okrem toho si mohol detailnejšie prezrieť jej tvár. Jej okrúhlosť vypĺňal trošku vyššie posadený nos a úzke pery s kútikmi smerujúcimi nahor. Vítovi sa zdalo, že sa neustále usmieva.

Od okamihu, kedy Vít hodil peniaze do puzdra ubehlo hodných pár sekúnd a Vít s huslistkou na seba stále hľadeli.
„Určite to bude nejaká jamáčka,“ dovolil si predpokladať v duchu Vít, „veď odkiaľ inam by mohla byť, ak nie z Janáčkovej akadémie.“
V jej očiach údiv vystriedala milota. Odrazu sa zohla smerom k puzdru a vytiahla niekoľko mincí.
„Prosím, postrážte mi tie husle,“ povedala a za cvengotu ďalšej električky odbehla do jedného z kráľovstiev rýchleho občerstvenia.
Vítovi nenechala ani chvíľu na prípadné námietky. Neostalo mu iné, len ostať stáť prekvapený samým sebou a hudobníčkou zároveň.
Poniektorí ľudia, ktorí sedeli na ďalších lavičkách a pozorovali celú situáciu, na Víta začudovane zazerali. Tí, ktorí ho ešte pred malou chvíľou ignorovali ho odrazu začali vnímať v jeho ľudskej celistvosti. Niektorým sa v očiach zračila výčitka. Ako si len táto zapáchajúca ľudská entita vôbec dovolí takto sa predvádzať? Čo tým chcel dokázať? A komu? Tichými výkrikmi otázok sa však snažili prehlušiť vlastný vyčítavý pocit. Pocit, ktorý ich v tejto horúčave schladil tak, že už nedokázali pokojne vnímať hudbu, ktorú si nechali čapovať kadejakými elektronickými hračkami.

No boli aj takí, ktorí s Vítom sympatizovali. Usmievali sa nad tou človečinou, ktorá sa tu z ničoho a nikoho nič zjavila.
Celkový obraz si všimli aj policajti, ktorí sa vracali z naháňačky, alebo skôr prechádzky za fontánovými delikventmi. Výjav sledovali práve od inkriminovanej fontány a videli toto: bezdomovec, ktorého si všimli už skôr, stojí pri mladej slečne, ktorá sa z ničoho nič po niečo zohýba a s rovnakou razantnosťou začne utekať. Že zmizne vo dverách McDonald's, to už kvôli prechádzajúcej električke nevidia. Na mieste činu ostáva len akýsi nervózne pôsobiaci bezdomovec stojaci nad lavičkou s určite drahými husľami a podozrievavé pohľady ľudí naokolo.
Obaja namierili svoje kroky v ústrety ďalšiemu skráteniu dlhej chvíle obchôdzok.
Vít sa prebral z ohúrenia a obzrel sa. Cez okno McDonald's videl stáť huslistku čakajúcu v rade na objednávku. Postávala tam v tých svojich šatôčkach, nevysoká a nedočkavá. Všimla si, že sa Vít na ňu pozerá. Usmiala sa.
„No výborne, červenám sa tu na námestí ako taký adolescent,“ vynadal si a odvrátil tvár. Vtedy si všimol, že sa k nemu približujú dvaja policajti.

„Dobrý deň,“ pozdravil vyšší z nich. Vít mu cez jeho čierne okuliare nevidel do očí, takže nevedel s určitosťou usúdiť, či ten pozdrav myslí vážne.
„Aj vám dobrý,“ odzdravila Vítova slušnosť.
„Premýšľame nad muzikálnou kariérou?“ ozval sa nižší policajt.
„Alebo už oceňujeme tieto husličky, že...“ doplnil ho vyšší, zložil si okuliare a pohľadom skĺzol na lavičku, kde ležal hudobný nástroj.
Vít pochopil, že pozdrav bola irónia. Tá ho opäť uvrhla do dôverne známej situácie. Otázky podobného druhu počul už mnoho ráz. Hoci musel priznať, že títo boli akísi agresívnejší. Navyše sa teraz nadobro uistil, že týchto fešákov ešte nestretol. Už bol bezdomovcom v tomto meste tak dlho, že azda ani nebolo policajnej uniformy, ktorá ho neperlustrovala. S niektorými sa už spoznal tak, že ani nepotrebovali doklad jeho totožnosti. Dalo by sa povedať, že sa stali dobrými známymi a svoje vzťahy si občasnými stretnutiami na námestiach, v parkoch či Hlavnom nádraží len upevňovali.
„Len títo dvaja,“ pomyslel si Vít, „budú asi noví. A ešte k tomu nejakí blbí...“
„Ale páni,“ začal sa obhajovať, „nie sú nutné takéto obvinenia. Veď komu by som ich predal, nikto by ich nekúpil. Ešte by aj políciu zavolali, keby som sa o to pokúsil.“ Vít pozeral raz na jedného, raz na druhého policajta: „Aby som tak povedal, ja tu tie veci len strážim...“
„No, to určite... Váš občiansky preukaz,“ skočila mu do reči vyššia modrokošeľová uniforma, „nech teda vieme, kto je ten strážca.“
„Ale ja na tieto veci naozaj dávam pozor,“ snažil sa vysvetľovať Vít ďalej popritom, ako vyťahoval zo svojho batoha umastený občiansky preukaz, „tá milá slečna je čochvíľa tu. Išla len...“
„No kamže šla?!“ zostril hlas nižší policajt a vzal si do rúk predkladaný občiansky. Uprel svoj pohľad na malý doklad a potom sa prekvapene pozrel na Víta. Drgol do vyššieho policajta a podal mu preukaz. Zložil si okuliare, pozrel sa naň a hneď nato na svojho kolegu.
„To si z nás robíte akože srandu?“ nechápavo sa pýtali ústa nižšieho policajta.
Tu sa už Vít začínal zabávať. „Ešte to tak, páni príslušníci,“ povedal, „aj diplom vám môžem ukázať, keby ste chceli.“ Opäť si zložil batoh, otvoril ho a vytiahol z neho červený obal. Podal ho policajtom.

V tej chvíli vyšla z McDonald's huslistka. V rukách držala nápoj a papierovú tašku, v ktorej bolo nakúpené jedlo. Zbadala, čoho svedkom sú jej husle a zrýchlila krok. Obaja policajti si kvôli štúdiu ďalšieho dokumentu ani nevšimli, kedy sa huslistka priblížila. Vít nepohnute stál a len si vychutnával čaro tejto situácie.
Huslistka rýchlo pochopila, prečo Vít zaujal policajtov. Keď prišla k svojmu lavičkovému pódiu, bez okolkov položila tašku s jedlom a nápoj k husliam.
„Nejaký problém?“ obrátila sa na policajtov, ktorých svojím konaním vyrušila.
„Tie husle sú vaše?“ opýtal sa nižší policajt.
„Sú,“ odvetila.
„A to sa o ne nebojíte, nechávať ich tu takto bez dozoru?“
„Veď neboli bez dozoru, tento pán mi ich strážil,“ ukázala na Víta.
Takýto zvrat policajti nečakali. Začali si uvedomovať absurdnosť celého momentu. Pred lavičkou s husľami stoja dvaja policajti, pekná muzikantka a bezdomovec, ktorý sa im preukázal občianskym preukazom a červeným diplomom z filozofie. Veď to začína ako nejaký hlúpy vtip. O policajtoch.

„Nemali by ste takto hocikomu veriť, slečna,“ povedal vyšší policajt. Jeho kolegovi tiež nič lepšie nenapadlo. Nevedeli, čo si počať, či si pýtať aj od huslistky občiansky, či odísť a tváriť sa, že sa nič nestalo. Ibaže stalo, len si nevedeli ujasniť, čo presne.
„Tak čo s vami?“ začal nižší policajt. „Necháme to teda tak, ale...“ chcel pôsobiť tvrdo a nekompromisne a sľúbiť Vítovi, že nabudúce len tak so sebou nenechajú zatočiť. Ale pochopil, že zatočili sami so sebou.
„Pekný deň vám ešte,“ povedal a v závese s kolegom odkráčal.
„Ty vole,“ započul ešte Vít vyššieho policajta, „práve som si spomenul, že to mohol byť ten chlapík, ktorého mi minule spomínali, keď sme hentakých vyhadzovali z Lužánok...“
„Drž hubu,“ zahriakol ho nižší policajt.
Námestím znova prešla električka.
Dievčina si všimla občiansky a diplom vo Vítových rukách. Nič nehovorila. Nijaké nechápavé krútenie hlavu, nijaká otázka, ktorá sa drzo pýtala, ako sa môže niekto s diplomom dostať na ulicu. Len vzala vrecúško s jedlom a natrčila ho bezdomovcovi.
Vít založil svoj občiansky do obalu s diplomom a narýchlo dokumenty vložil do tašky so symbolom, ktorý hrdo hlásal príslušnosť k nejakému obchodnému reťazcu. Prehodil si ruksak cez pravé plece, vzal dar od huslistky a pobral sa preč.

Prešiel pár krokov po námestí, keď si uvedomil, že počuje melódiu huslí. Kráčal ďalej a znovu sa zamyslel nad svojou teóriou o cyklickom čase. Tešil sa nato, ako opäť prežije stretnutie s huslistkou. Už sa nevedel dočkať, ako bude prežívať všetky momenty, ktoré sa rozhodol svojmu životu pripraviť.
„Ech, ako ten čas letí,“ povedal si, usmial sa a cítil sa ako kráľ.


Hore
 Profil  
Zobraziť príspevky za obdobie posledných:  Usporiadať podľa  
Vytvoriť novú tému Odpovedať na tému  [ Počet príspevkov: 1 ] 

Všetky časy sú v UTC + 1 hodina [ letný čas ]


Kto je prítomný

Ľudia sediaci pri tomto stole: Žiadny registrovaný používateľ a 1 hosť.


Nemôžete zakladať nové témy pri tomto stole
Nemôžete odpovedať na témy pri tomto stole
Nemôžete upravovať svoje príspevky pri tomto stole
Nemôžete mazať svoje príspevky pri tomto stole

Hľadať:
Skočiť na:  
cron
Little spaceships
Powered by phpBB © 2000, 2002, 2005, 2007 phpBB Group
Karma MOD © 2007, 2009 m157y, modifications © 2010 Annun