HuSä

Najzelenšie fóra slovenského Internetu.

Všetky časy sú v UTC + 1 hodina [ letný čas ]




Vytvoriť novú tému Odpovedať na tému  [ Počet príspevkov: 7 ] 
Autor Správa

Pútnik

Založený: 03.03.2013
Príspevky: 2
Body: 5

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Raba, raba.


Stalo sa to, keď som bol chlapcom, ktorý ešte len spoznával svet okolo seba a jeho najlepším priateľom je pes. Ten môj sa volal Bou. Boli to dobré časy. Bol som síce odjakživa chorý, trpel som akousi mne neznámou chorobou, ktorá mala pre mňa cudzie mená. Ale aj tak, boli to dobré časy, niekto by dokonca povedal, že šťastné.
Vtedy som si myslel, že celý svet sa skladá z osád ako je ta naša. To znamenalo, že každá osada má okolo pol druhého tuctu jednoduchých domov, či skôr chatrčí a okolo nich nekonečné plantáže bavlny alebo pomarančovníkov. Osada mala svojho starešinu a tomu stál verne po boku šaman. V našej osade bol starešinou Veľký John a bol to môj otec. Bol naozaj veľký, aj najvyšší muž našej osady mu siahal najviac ak po bradu. No nie preto bol hlavou tejto osady. Ľudia si ho vážili, lebo do spravovania vkladal srdce. Riadil ju ako najlepšie vedel, úrodu odovzdával na čas a ostatní ho za to rešpektovali. Ženu nikdy nemal, tým pádom ani ja matku, ale kto vie, možno aj áno. Otec vravel, že ma spolu s niekoľkými mužmi z dediny našiel v drevenej debne, dole pri príjazdovej ceste. Bol som vo veľmi biednom stave, chorí. Na to si nepamätám, ale tak mi to povedali. Otec Veľký John bol na mňa dobrý a mne nič nechýbalo. Veľkú radosť som mu asi neprinášal, ale pamätám sa ako sa usmieval veľkými zubami nad tým, keď mi vystrúhal z dreva nožík a keď mi neskôr doniesol psa a ten mi olízol tvár, tak ako to len psi robia. Vtedy sa dokonca smial hlbokým smiechom. Na druhú stranu, taktiež sa pamätám na to, ako zmlátil na našej prašnej a jedinej ulici muža, len preto že v jeden deň nešiel pracovať ako všetci ostatní a predstieral chorobu. A keď ten muž tam ležal v prachu s krvavými ranami po celej tvári a čudne vykriveným nosom, Veľký John sa nad ním sklonil. Bez hnevu v hlase, ale naopak láskavým hlasom mu oznámil, že zajtra nemusí ísť do práce, keďže vyzerá, že nie je zdravotne v poriadku. Taký bol Veľký John, môj otec s veľkým, spravodlivým srdcom a veľkými, tvrdými päsťami.
Ako som už spomenul, druhým človekom, ktorý pomáhal riadiť našu malú spoločnosť, bol otcov radca, šaman. Šaman, bol šamanom. Nik ho poriadne nepoznal a ani jeho pravé meno aspoň, čo ja viem. Bol nielen poradcom môjho otca, ale vôbec celej osady. Väčšinou radil, čo, kedy a ako je vhodné robiť. Kedy zasiať, kedy zaliať, posvätil občasný lov do neďalekej džungle a podobne. Väčšinou chodil stroho oblečený, no hrubo pomaľovaný a ovešaný rôznymi farebnými pierkami, mušľami a kosťami zvierat. Radu potrebovali všetci, ale nik za ním nechodil, ak sa to tak dá povedať. Nemal kam. Nebýval totiž ani s nami v dome, ani v osade a vyzeralo to akoby odnikiaľ nikdy neprichádzal a ani nikam neodchádzal. Často to vyzeralo, akoby akurát šiel len tak okolo. Zrazu bol tu. Zjavoval sa a mizol ako duch a keď sme ho s Bouom pritom jeho triku pristihli a zízali na neho s otvorenými ústami, len sa šibalsky usmial a postrapatil nám hlavy. Akoby vždy vedel, čo nám behá po rozume. Bolo však nutné uznať, že sa zjavil vždy tam, kde ho bolo treba. Bol taktiež veľmi schopným liečiteľom. Staral sa aj o všetkých ľudí, niekedy pomohol mastičkami, niekedy zariekadlami. Pripravoval a podával mi medikament každý alebo každý druhý deň od kedy ma našli. Neustále si pritom mrmlajúc niečo nezrozumiteľné popod nos. Liek na moju chorobu šaman nadnesene volal esencia života, ale vyzeralo to a chutilo ako krvavý chrcheľ z nosa, po ktorom mi síce nebolo bohvie ako, ale aspoň som na čas chytil do tváre lepšiu farbu, zvýšila sa mi pohyblivosť a chuť do života. Asi preto ten názov. A samozrejme zvýšila sa mi chuť do jedla. Keďže v spojitosti s chorobou som mal problémy s jedením, nepriberal som na váhe, hoci najradšej by som jedol s mäso s mäsom. Otec ma síce nabádal neustále na iné podľa neho zdravé jedlá v podobe rôznorodého ovocia, ktoré ponúkala okolitá džungľa a aj zeleniny, ktorá sa pestovala v malých políčkach pri domoch. Nekonečné množstvo pomarančov z plantáži ani nespomínam. Možno to bolo moje prechodné obdobie vyberavosti v jedálníčku, to som nevedel, pre mňa bolo mäso ovocím aj zeleninou a ani šamanova esencia v tomto nepomáhala.

Môj pes Bou, vždy strkal nos do kadejakých dier, všade hrabal a všetko rád skúmal a ak niečo vytiahol, tak to rozhrýzol na nepoznanie. Tak skončili aj moje prvé a na dlhšiu dobu aj posledné sandále. Taký bol Bou, takže nebolo divu, že jedného hmlistého rána ho pohrýzol had. Hady sú zrána ešte nemotorné, potrebujú nabrať teplo zo slnka, aby sa mohli hýbať, Bou mu preto musel vojsť priamo do vyhriatej nory, čumákom rovno pod jeho jedové zuby. Bola to veľká, čierna zmija a otec ju zabil širokou lopatou, keď jej oddelil hlavu od tela. S Bouom to do necelej polhodiny vyzeralo veľmi zle. Ležal na boku, telo mal strnuté od jedu a plytko, trhavo dýchal. Keď jeho telom prebehol posledný záškub, otec ma len pohladil po vlasoch a zamrmlal niečo o tom, že najbližší orech, čo sa zatúla do našej osady, bude môj. Viem, že ťažko prejavoval súcit, no ja som o inom psovi nechcel ani počuť. Veľký John ma preto nechal vedľa mŕtvoly môjho najlepšieho priateľa. Jeho čierne huňaté telo ležalo nehybne vedľa mňa a ja som vyzeral na to, že ďalšiu hodinu budem plniť malú, proti záplavovú priekopu za domom slzami. No na môj údiv, nevyšla zo mňa ani slza. Iba som tam nemo a tupo hľadel na mŕtveho psa s krvavou, teraz už začernetou rankou na čumáku a jediné, čo som cítil, bol hlad. Chcel som vstať, keď sa opäť akoby odnikiaľ zjavil šaman. Skúmavo na mňa pozrel spod hustého obočia a bielej farby, potom bez slova vzal mŕtveho Boua do náručia a pobral sa za ustupujúcou rannou hmlou do džungle. Neprotestoval som. Ostal som sedieť hladný. Asi na obed za mnou prišiel otec a vzal ma do vnútra domu, dal mi najesť a uložil ma spať. Neskôr v tú noc som mal sen, ako sa Šaman vrátil na druhý deň, bol trochu viac bledý ako inokedy, ak sa to pod jeho opálenou a pofarbenou pokožkou dalo rozoznať. Na rukách niesol Boua. Bol to Bou a vyzeral živší ako kedykoľvek predtým. Vyskočil mu z náruče a od samého šťastia ma vyváľal v prachu, akoby sa nikdy nič nestalo. Potom som zdvihol hlavu, že šamanovi poďakujem, ale ako vždy, už tam nebol. Pozrel som s láskou na svojho psa a on ma olízal. Strhol som sa. Do nosa mi udrel silný pach rozkladajúcej sa mŕtvoly. Zdesil som sa. Výraz jeho šťastnej psej tváre sa rýchlo menil. Už to nebol viac môj milý malý Bou. Čierny pes ako uhoľ, zježená srsť, žltá a krvavá pena mu kapala od tlamy, oči prázdnoty upierajúce na mňa. Pustil som ho a v rukách mi ostala srsť hemžiaca sa bielymi vypasenými červami. Do očí sa mi tisli slzy strachu a otvoril som ústa, že budem kričať. Nič. Diabolský Bou sa zvíja v kŕčoch mŕtveho šialenstva, vydávajúc hrôzostrašné vrčivé zvuky. Šialený Bou sa mi vrhá po krku. Ešte stále chcem kričať, no stále nevydám hláska a cítim len bublanie v krku.
Otvoril som oči a zistil som, že sedím na posteli a vôkol mňa je tma, len z vedľajšej miestnosti počujem spokojné chrápanie Veľkého Johna. Srdce mi bilo ako o závod, ale skutočnosť, že to bol len sen ma na počudovanie rýchlo upokojila. Ľahol som si opäť a tentoraz spal bez snov.
Nasledujúcich niekoľko dní som sa len tak bezcieľne motal po osade so zvesenou hlavou. Nebavilo ma ani hádzanie žabiek okrúhliakmi v neďalekom jazierku, ako ma naučil Veľký John. Po Bouvi som cítil akési prázdno a môj otec tým trpel asi viac ako dával najavo. Všimol som si, že často schádzal k príjazdovej ceste a podľa môjho názoru vyčkával na nejakého zatúlaného psa. Takisto odchytával všetkých obchodníkov, čo šli okolo, lebo takmer vždy mi priniesol nejakú hračku. No moje zvláštne obdobie nedokázala, zažehnať ani krásna sada troch cínových vojačikov. Nakoniec som väčšinou sedával na verande a pozeral smerom k plantážam a sledoval ľudí, čo tam pracujú. Tak sa stalo, že som zazrel jedného, ktorý sa s nikým nezapájal do rozhovoru, s nikým nejedával cez pracovné prestávky a jediné, čo s nimi robil, tvrdo pracoval. A tak som na ďalší deň už nesedel na verande, odkiaľ nebol predsa len taký výhľad, ale som sa presunul bližšie k poľu. Na tretí deň som už chodil za ním a ani neviem prečo, ale z jeho ticha a pokoja s akým pracoval som bol úplne vo vytržení. Konečne som si ho prehliadol. Aj keď bol vysoký ako väčšina dospelých, vekom ledva dospelosť dosiahol. Nemal svetlú pokožku ako ja, ale tmavú ako môj otec a ostatní v našej osade, hoci tá jeho mala akýsi sivastý nádych. Nenosil slamený klobúk ako ostatní a to že bol celé dni na slnku mu zjavne nevadilo. Akoby sa ani neunavil a aj keď dosť zapáchal dokonca sa ani nepotil. Pracoval však ako ostatní, ak nie aj viac. A to, že ostatní od neho bočili, to ma k nemu ťahalo ešte viac. Mal som predstavu, že tak ako ja, je sám bez priateľov, čiže orieme na jednom poli, ako sa u nás povie. Keď som sám seba prekvapil, tým že som ho prvýkrát oslovil, o čo bolo moje prekvapenie väčšie, keď som zistil, že je nemý a asi čiastočne alebo úplne aj hluchý. Na najčastejšiu otázku našej a určite aj ostatných osád týkajúcej sa počasia alebo úrody, mi odpovedal len dlhým prázdnym pohľadom. Sám sa čudujem, že ma to vôbec nevyviedlo z mieri, ale naopak popchlo k ďalším otázkam. A tak sa stalo, že som za mojím novým priateľom chodieval do poľa každý deň a rozprával mu o všetkom, čo ma len napadlo. V jeho nič nehovoriacom, mŕtvom pohľade som videl záujem o informácie a keď bol jeho pohľad pre zmenu tupý, vtedy sa mi s potešením zdalo, že premýšľa, o čom mu vravím. Bol som určitým spôsobom šťastný a nebolo to len tým, že som sa do sýta vyrozprával a našiel porozumenie. Naše priateľstvo sa pomaly vyplácalo v podobe miernej obľúbenosti. Ľudia z osady, krútiac hlavou, sa nám zdravili, občas dokonca prehodili zdvorilostné slovko o počasí, keď sme sedeli a odpočívali v tieni stromov. A nás to tešilo. Ja som veselo odzdravil a môj priateľ ich obdarúval tými najlepšími zahľadenými, či prázdnymi pohľadmi. Raz si ma otec po večeri zavolal k sebe a snažil sa ma opýtať, či je s Rabom všetko v poriadku. Uvedomil som si, že až doteraz som nepoznal meno môjho mlčanlivého kamaráta. Súhlasne som prikývol a otca to upokojilo, hoci ustaranosť celkom nevymizla z jeho tváre. V tú noc som šiel spať v lepšej nálade, vedel som jeho meno.
O necelý týždeň malo prísť ďalšie veľké nešťastie a sklamanie do mojej chlapčenskej duše. Sezóna na plantáži končila a vtedy sa robievali výrezy stromov. Šlo o tie stromy, ktoré vykazovali slabšiu úrodu alebo boli silne napadnuté rôznymi škodcami, či chorobami. V ten deň som na plantáž šiel neskôr ako obvykle. Niesol som si vo vreckách krátkych nohavíc cínových vojačikov a vymýšľal hru, ktorou zabavím Rabu. Keď som dorazil k zadnej časti, kde sa mali stromy vytínať, dokonca aj jeden starý céder, uvidel som postávať viacerých mužov a vášnivo debatovať. Nepozorovane som sa medzi nimi preplietol a uvidel som príčinu ich rozhovoru. Nešťastník bol zavalený práve tým veľkým cédrom. Vedel som, čo to znamená a aj keď nebola okolo žiadna krv, ten muž to musel mať zrátané. Odvrátil som hlavu. Pohľadom som prešiel po okolostojacich a hľadal Raba. Nebol medzi nimi. Napadlo ma, že Raba stále stojí ďalej od ostatných, no nestál nikde. Moje detské srdce mi zovrel kŕč zúfalstva. Pozrel som opäť na široký kmeň cédrového stromu a na telo pod ním. Raba! Bol to on, nebolo pochýb. Už som sa chcel k nemu vrhnúť a oplakávať ho, ale cestu mi zastúpili niekoľkí muži, ktorí niesli v rukách pár silných, železných tyčí. Podložili ich pod kmeň, naraz sa zapreli, céder sa pohol, prevalil a ďalší dvaja poľahky vytiahli Rabu. Ten naozaj vyzeral akoby ho zavalil strom, nahý hrudník mal hrôzostrašne preliačený a na ľavej ruke mal otvorenú zlomeninu. Bolo divné, že stále nebolo vidieť krv, ale Veľký John raz niekomu vravel, že ak telo pri nejakom nešťastí sa zraní a utŕži šok, tak sa krv zrazí a ostane určitý čas v tele, pokým začne krvácať. Neviem, či je pravda, ale vtedy som si naozaj na to spomenul. Odrazu sa mi ľudia pred očami len tak hemžili. Niekto ma odsunul nabok, ďalší sa pustili do spracúvania veľkého nešťastného cédru, ďalší dvaja nakladali Rabu na drevenú káru. Nevidel som dobre, v tom zmätku. Preto to, čo sa zrazu stalo, som pokladal za klam, lebo to bolo bezpochyby nemožné. Raba na káre sám otočil hlavu smerom ku mne a pozeral na mňa svojimi prázdnymi očami.
Odvtedy som Rabu uvidel ešte raz, ale dovtedy som mal byť opäť sám a bez priateľa. Aspoň to som si myslel.

Prešli dva mesiace a osada sa ocitla v ťažších časoch, aspoň tak vraveli naši ľudia. Sezóna začala spolu s jarou a práce bolo veľa vyše hlavy. Všetko už šlo v plnom prúde, keď sme v priebehu jedného týždňa stratili niekoľko mocných rúk. Najprv troch mužov počas lovu roztrhali v džungli šelmy. To sa občas stávalo, hlavne ak bolo v blízkom lese menej zveri a bolo treba ísť hlbšie. Tam číhali na lovcom ďaleko od domova hladné jaguáre, dravé kajmany, šialené opice a veľké zákerné vtáky Moa. Horšie bolo, že ďalších siedmych mužov pripútala na lôžka zvláštna choroba. Vyhádzali sa im po tele čierne škvrny a v pazuchách rúk sa im tvorili vredy. Dvaja už skonali a ani náš čarodej so zázračnými bylinnými odvarmi nevedel pomôcť. Ľudia vraveli, že odvary a mastičky na nich ani nepraktizoval. Len na nich pozrel, zamrmlal niečo vo svojom šamanskom jazyku, raz alebo dvakrát si odpľul a odišiel.
To sa stalo pred troma dňami, teraz boli mŕtvy už všetci. Situácia bola vážna, nemali sme dostatok ľudí na prácu a vídal som otca často vášnivo gestikulovať a vzrušene rozprávať s ostatnými, hlavne so šamanom. Šaman mu niečo neustále opakoval, čo sa Veľkému Johnovi nepáčilo. Aj dnes chodil sem a tam a zdvíhal veľké dlane prosebne k nebu, ako keby už len tam sa mohlo zmeniť neodvratiteľné. Šaman ho upokojoval a Veľký John nakoniec zvesil ramená. Odrazu oblohu preťal blesk. Veľký John zdvihol hlavu. Chvíľu si možno myslel, že pomoc naozaj príde z hora. Blížila sa búrka. Do večera ostávalo ešte niekoľko hodín, no obloha bola odrazu tmavá takmer ako v noci. Nevyzeralo to na obyčajnú búrku. Spolu so silným, ostrým vetrom, ktorý zdvíhal všetok prach z ulice, prišla nečakaná zima. Zatiaľ nepršalo, ale to bola len otázka minút. Otec stál na kolovej, drevenej verande nášho domu, ktorý stál uprostred osady a ja som ležal pod ňou. Bolo to miesto, kde som sa hrával kedysi s Bou-m. Hrávali sme sa, že to je naša pirátska skrýša. Bolo tu síce trochu zatuchlo, Bou a ja sme tu navláčili niekoľko starých vecí, ale zato pred vetrom a dažďom sme tu boli dokonale chránení. Teraz som sa skôr skrýval pred očami ostatných, ale do tohto nastávajúceho počasia to prišlo vhod. Vietor burácal ako divý a v celej osade sa víril prach do zväčšujúcich sa vzdušných vírov. Zaburácal hrom a potom ďalší. Tmavú oblohu prečesal ďalší jasný blesk. Srdce mi ľakom poskočilo a mimovoľne som si pritiahol čierneho Boua bližšie k sebe. Bola to len kartónová krabica. Počul som, ako otec niečo na niekoho nesúhlasne kričal a potom sa pred dom prihrmotal veľký, ťažký volský záprah. Voly zdesene bučali do hukotu vetra. Bolo počuť dupot ťažkých otcových topánok po schodoch terasy a druhých ľahkých. Tie patrili šamanovi. To na neho otec kričal. Teraz stáli obaja pred povozom a dohovárali sa niečo s voliarom, ktorý si jednou rukou držal na hlave slamák. Silný vietor odnášal všetky ich slová preč od mojich uší. Vyzeralo to však, že môj otec stále niečo nesúhlasne vysvetľuje šamanovi, hádajú sa, hoci u šamana som nevidel žiadne emócie. Otec dokonca do šamana sotil, no ten neustúpil a ukázal voliarovi niečo na voze. Až teraz som si všimol, kvôli nie veľmi dobrej viditeľnosti medzi doskami schodov náklad, ktorý pritiahli voly na voze. Otec rezignoval, zvesil hlavu a vyskočil na voz a začal vykladať. Akoby tú rezignáciu vzalo na vedomie aj samé nebo, lebo obloha sa roztrhla a spustil sa hustý lejak. Na zem začali dopadať veľké kvapky dažďa spolu s veľkými balíkmi nákladu. Chvíľu boli biele ako plátno, no hneď sa špinili farbou blata, ktorého bola odrazu plná cesta. Boli zrolované ako...nenapadalo ma, čo v tých baloch môže byť. Z chatrčí sa začali schádzať postavy odeté v ťažkých plášťoch a nedbajúc na dážď, burácajúci vietor a šialené bučanie volov, obklopili celý voz aj s vykládkou. Tma a masa tiel mi zakryla výhľad a do mojej skrýše pod verandou doliehali hlasy a zvuky nezrozumiteľné, poprepletané silnými údermi hromov a s trhavými svetelnými scénami, keď svet osvetľovali bezpočetné blesky. Chytal sa ma prirodzený, odveký strach ľudstva z prírodných javov a nepoznaného, vchádzal mi pod šaty, do hlavy, nenápadne v podobe zvukov a svetiel. Vliezol som pod starú deku, zatvoril som oči a rukami si zapchal uši ako ich je počuť, ako ich len počuť. Zaspal som.
Keď som sa prebral, hromy a blesky už dávno ustali, vietor skrotil svoju túžbu všetko roztrhať a svet sa ocitol pod rytmickými údermi kvapiek stále hustého dažďa.
Koberec. Presne to bola moja prvá myšlienka po prebudení. Tie balíky vyzerali ako skrútené, zrolované plátenné koberce. Vedel som to, lebo keďže môj otec bol starešinou, tak jediný koberec v celej osade sme mali my. Možno jeden mohol mať aj šaman, ale u neho som nikdy nebol. Zima ma preberala rýchlejšie ako mi to bolo milé. No, za bezpečím môjho úkrytu dážď ustával. Za ďalší krátky okamih bolo takmer ticho. Takmer. Vyliezol som von. Po desivom daždi ostala len rozbahnená cesta a po zúrivom vetre len šum vo vysokých stromoch ďalekého lesa. Nad hlavou mi svietila už nočná obloha. Bola čistá a plná hviezd. Vyšiel som po schodoch na verandu, staré drevo škrípalo do tichej noci. Vošiel som dovnútra, ale po Veľkom Johnovi nebolo ani stopy. Prv som rozmýšľal, že si pôjdem ľahnúť , no nakoniec zvedavosť zvíťazila. Prv som prehrabal skriňu a vylovil z nej starý sveter na zimu, a potom nebojácne vyšiel do tmavého blata ulice. Šiel som k miestu, kde stál povoz, ale okrem hlbokých rýh po kolesách som neobjavil nič. Už som sa chcel vrátiť, keď tu vietor ktorý povieval v korunách stromov mi doniesol k ušiam akési opakujúce sa cudzie slová.. niečo ako aba..liba...aba.. Poobzeral som sa okolo seba akoby som čakal niekoho kto mi potvrdí, že počujem dobre. Pod odev sa mi vkrádal strach a ani hrubý, teplý sveter nepomáhal odolať jeho studeným rukám. Roztriasol som sa. Ešte raz sa rozhliadol nakoľko mi tma dovolila, prebehol som naspäť okolo nášho domu a vbehol k najbližšiemu susedovi. Nikto. U ďalšieho suseda to isté. Vybehol som von a pomyslel si, kde všetci sú. Stále som nevedel, čo robiť. Šiel som naspäť k miestu, kde som počul tie zvláštne hlasy. Boli tam opäť. Točil som sa na jednom mieste a snažil sa zachytiť smer. Prichádzali z džungle.
Nikdy som tam nebol. Spomenul som si, ako mi otec vravieval, že sa do džungle pokiaľ nemusí, tak nechodí . Aj naši ľudia, lovci tam chodievali len s drevenými maskami tvári, ktoré si zakladali na temeno hlavy, aby si každý dravec džungle myslel, že sa na neho pozerajú. Neviem, či to naozaj pomáhalo, vzhľadom na to, čo sa poslednú dobu stalo. Do džungle, aj s džungle som videl jednoducho prichádzať a odchádzať len jedného človeka. Šamana. Čo by som teraz dal za to, aby tu bol, myslel som si. To a ešte kadečo iné mi prebiehalo mysľou a k nebezpečnej džungli som sa blížil pomaly, no predsa akoby míľovými krokmi. Zvláštna hudba silnela a chvíľami sa mi zazdalo, že v hustom pralese vidím blikajúce svetlo. Srdce mi bilo ako zvon a krv mi klokotala v ušiach. Bolo to naozaj svetlo, svetlo ohňa, uprostred džungle horel oheň. A možno nielen jeden. Nevedel som, bol som už pohltený celou džungľou, tmavé rastliny sa mi ovíjali okolo nôh, nad hlavou mi kričali strašidelné hlasy zvierat. Snažil som sa chytiť rozum do hrsti a upokojiť myseľ. No nedarilo sa mi to. Každým krokom som sa ponáral hlbšie a hlbšie a silnejúce svetlo vychádzajúce zo srdca pralesa ma ťahalo ako komára k lampe. V hlave sa mi rozkladala rytmická hudba a slová aba..liba..aba, mi začali dávať význam. Niečo vo vnútri mi vravelo, že ich poznám? Džungľou som doslova letel, nevšímal si pribúdajúce rany na holých nohách. Sandále som mal mokré. Všetko po mne chniapalo, klapalo a obtieralo. Starý sveter sa mi zachytával o lepivé rastlinstvo, až mi ho vzalo. Nebojoval som oň a nechal ho napospas vlhkej džungli. Postupoval som hlbšie, oháňajúc sa rukami po viditeľných aj neviditeľných nepriateľoch, až vidina ohňa sa zväčšila na toľko, že som spoznal kruhový zástup ľudí okolo neho. Oheň plápolal do výšin a osvetľoval veľký kamenný, kruhový útvar uprostred džungle. Snáď rukou bohou vykresané starodávne tváre diabla, či iných mystických bytostí sa na mňa vyškierali zo všetkých strán. Ľudia, naši ľudia, vyzlečení takmer donaha a pochytaní okolo ramien sa hojdali v rytme limba. Spomalil som beh a ako som sa blížil, začal na nich kričať. Nikto z nich nereagoval. Chytala sa ma panika. Otočil som sa naspäť k pralesu a okolo mňa sa rozžiarilo tisíce očí, strnul som na mieste. Do uší prehlušujúc všetky zvuky limba sa mi dostalo dlhé zavytie. Bou. Jeho hlas by som spoznal medzi tisíckou iných. Teraz však znel ako keby zavyl čerstvo narodený pes, ako keď sa dieťa narodí a udrú ho po zadku a prvý krát zaplače. Miešali sa vo mne pocity strachu, nádeje a neistoty, čo sa to deje. V ušiach a hlave sa mi prelínali zvuky vyjúceho Boua, bol to on, a šialená rytmická a stupňujúca sa hudba. Otočil som sa s pomyslením na bezhlaví útek, no zlovestné oči džungle ma tlačili chrbtom k ohňu.
Bara, bara,bara...
Až nekontrolovateľne rýchlo za sebou sa opakované slová, ktoré mi boli tak cudzie ako tak známe. Už som bol medzi tou masou tiel, nebezpečenstvo šialeného behu džungľou sa zdalo byť za mnou, aby som mohol čeliť novému šialenstvu. Nechtiac dotýkal som sa nahých tiel, pomaľovaných a tápajúc postupoval vpred k ohňu. Niektoré tváre som pod nánosmi bielej farby spoznával, no ony nepoznali mňa. Zdalo sa, že sa všetci zbláznili. V tom víre tiel som úplne vpredu zazrel najvyššiu postavu spomedzi všetkých tanečníkov. Nemohla patriť nikomu inému. Tá malá radosť, ktorá mi prešla srdcom stačila. Predieral som sa ako rýchlo sa len dalo, ľudia tu museli byť z celého sveta. Držal som už jeho bedernú rúšku, ktorou boli takmer všetci stroho zaodetí. Potiahol som, nič. Potiahol som ešte raz, Veľký John sklonil hlavu a ja som zdesením takmer vykríkol. Veľké oči mal doširoka otvorené a veľkými, krvavými žilkami na mňa hľadeli dve belmá. Zatackal som sa a zacúval. Zacítil som spáleninu, žiara veľkého ohňa mi spaľovala kožu a na bledej pokožke nôh mi naskočili púpence. Necítil som nič. Obzrel som sa dookola a všade po zemi ležali koberce. Biele, špinavé koberce, plátna a všetky boli rozbalené. Niektoré viac, niektoré menej, no z každého trčali ľudské telá. Zakrútila sa mi hlava. Pohol som nohou nabok a do jedného balu som stúpil, o ďalší sa potkol a padol na zem. Na malý okamih sa mi pred očami zatmelo. Mŕtve telá. Všetko to boli mŕtve telá. Akási postava všetkých farieb poskakovala okolo nich, skláňala sa nad nimi, smiala sa a kričala slová do ich mŕtvych uší a potierala im studené pery a telá akousi mazľavou červeňou zo začerneného kotla. Nevládal som vstať. Len som ležal a pozoroval to šialenstvo. Vpravo som zaregistroval pohyb. Otočil som hlavu a hľadel rovno do bledej, mŕtvej tváre môjho Rabu. Odrazu som vedel a všetko sa mi v hlave rozjasnilo a uložilo na pravé miesto. Čakal som to. Raba otvoril oči. Opustil ma všetok strach a zdesenie. Usmial som sa.
A šaman rozdával ďalej esenciu života, aby svet aký som poznal mohol pokračovať a ľudia z môjho celého sveta sa rytmicky vlnili v hudbe: „Raba, raba, raba...

Koniec.





14.12.2012


Hore
 Profil  

Žoldnier

Založený: 23.01.2010
Príspevky: 274
Body: 9
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
dobré :)
trocha gramatika, ale inak sa mi to páčilo :)


Hore
 Profil  

Bojovník

Založený: 21.08.2009
Príspevky: 144
Body: 34
Bydlisko: RK
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
ono keď si človek prečíta tri na seba nenadvezujúce vety a v jednej z nich je zlá gramatika a v ostatných dvoch zlá skladba tak radšej nečíta ďalej (aspoň v mojom prípade teda)


Hore
 Profil ICQ  

Žoldnier

Založený: 23.01.2010
Príspevky: 274
Body: 9
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
tak to je škoda, ja som sa zameral čisto na príbeh, pretože som pri tomto stole nič dlhšie nečítal cez rok... mal som chuť, riskol som a stálo to za to :)
Autor keď si to prečíta pozorne , poprehadzuje vety, slová tak aby sa to nečítalo miestami sekane, no problem...


Hore
 Profil  

röndör
Obrázok používateľa

Založený: 21.07.2004
Príspevky: 15686
Body: 306
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Je tam fakt strasna kopa zbytocnych chyb a tiez konstrukcii, co vyzeraju ako z policajnej zapisnice a nie z papule vidiecana ("nie je zdravotne v poriadku" / "sveter sa mi zachytaval o lepivé rastlinstvo, az mi ho vzalo")

Viac nez samotny dej (ktory bol prilis roztahany) mi prislo dobre budovanie atmosfery. Kym uvod bol taky popisny, potom to gradovalo, a prihadzovanie momentov bolo ok.

Ten moment:
Citácia:
Bez hnevu v hlase, ale naopak láskavým hlasom mu oznámil, že zajtra nemusí ísť do práce, keďže vyzerá, že nie je zdravotne v poriadku.

je uplne cool.

Keby sa to opravilo a ucesalo, tak sa mi to fakt velmi paci.

_________________
Light hand of Empelol.


Hore
 Profil ICQ  

Pútnik

Založený: 03.03.2013
Príspevky: 2
Body: 5

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Ahoj, zdravím.. V prvom rade ďakujem za rady, názory alebo ak chcete úprimnú kritiku. Som si vedomý vami spomínaných chýb a na svoju obhajobu nemám prichystané nič svetoborné. Snáď môžem skúsiť, že moja "korektorka" nemala čas alebo že som to napísal v priebehu jedného dňa v mojej práci, ktorá našťastie poskytuje priestor na voľnomyšlienkárstvo v širokej miere. Tým som chcel povedať, že som to písal takmer tak, ako mi slová a myšlienky prichádzali na um. Nie som človekom veľmi trpezlivým, bohužiaľ, čiže opravám, korekcii som venoval naozaj málo času... Súhlasím, že niektoré slová neboli vhodné a v celkovom súčte vyznievajú až smiešne. Ďalej, prirovnali ste to k policajnej zápisnici, čo ma trochu sklamalo. Mal som v úmysle napísať príbeh v podobe jednoduchého rozprávania, úmyselne sa vyhnúť priamej reči a trochu pripomenúť H.R.Lovecrafta navodením atmosféry, ktorý bol v tom majster. Rozumiem však, že miestami nešikovná gramatika tomu zabraňovala.
Tak ďakujem ešte raz za vyjadrenia sľubujem, že v blízkej dobe to opravím, hm alebo to dám tej "korektorke" ? heh


Hore
 Profil  

Bojovník

Založený: 21.08.2009
Príspevky: 144
Body: 34
Bydlisko: RK
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
kua tu korektorku si asi aj ja zaobstaram :wink:


Hore
 Profil ICQ  
Zobraziť príspevky za obdobie posledných:  Usporiadať podľa  
Vytvoriť novú tému Odpovedať na tému  [ Počet príspevkov: 7 ] 

Všetky časy sú v UTC + 1 hodina [ letný čas ]


Kto je prítomný

Ľudia sediaci pri tomto stole: Žiadny registrovaný používateľ a 6 hostí.


Nemôžete zakladať nové témy pri tomto stole
Nemôžete odpovedať na témy pri tomto stole
Nemôžete upravovať svoje príspevky pri tomto stole
Nemôžete mazať svoje príspevky pri tomto stole

Hľadať:
Skočiť na:  
cron
Little spaceships
Powered by phpBB © 2000, 2002, 2005, 2007 phpBB Group
Karma MOD © 2007, 2009 m157y, modifications © 2010 Annun