|
Tak... moja troska do mlyna...
Ticho nocí
Noc, čo padla na zem,
Čo vrcholky hôr prikryla,
Prišla rýchlo, zmizla sťaby sen,
Aby sa opäť silná zjavila.
Noc, čo sa chvela vlkov dychom,
Tá, ktorej silu mesiac dal,
Snúbila svoju vôľu s tichom,
Sám osud jej vtedy svoj hold vzdal.
Ľudský strach nezapadol prachom,
Akoby aj mohol, medzi živými,
Veď každý jeden kráľ vládne strachom,
No nedokáže pohnúť temnotami čiernymi.
Ľad, v ktorom nádej čaká zmrznutá,
Roztopí len ľudskej vôle sila,
No smrť, ktorá nad ľudom stojí nahnutá,
Berie, aby duša ďalej žila.
Hory, lesy, stromy zelené,
Zmizli, aby sa vrátili zmenené,
Voda, ktorá bystrou riekou tiekla,
Odrazu iným smerom svoj prúd vliekla.
Nebo, čo mal elf v noci nad hlavou,
Plné hviezd, matný mesiac hrial,
Spievala lúka, voňajúca trávou,
Slobodný vietor, čo krajom vial,
Všetko sa spojilo v jedno,
Sťaby odfúkol vietor noc,
Tá sveta sila, čo stvorili vedno,
Postavila proti noci svoju moc.
Nežiť, neskonať, život ako bolesť necítiť,
Hrdo stáť, keď tieň uderí,
Všetko blízke sám sebou štítiť,
A zniesť údel, čo každému život nadelí.
Ráno predsa slnko vyjde,
A život zaleje novou vôľou žiť,
O smrť, ktorá príde, chvíľou nejde,
Deň pretrhne nočnú niť.
V deň, keď oheň hrial nielen plameňom,
Jeho ducha cítiť vo vzduchu,
Jeho teplo cítiť v duši, ktorá bola kameňom,
Prinesie ticho do večného rozruchu.
Aspoň raz pozorovať radosť detí,
I tá zmizne, rútiac sa rýchlym vekom,
Múdrosť vekov, čo hustým lesom letí,
Pochopenie robí každého človeka človekom.
_________________
Pray for mercy from Puss... in boots.
|
FAQ
Hľadať
Členovia
Registrovať
Prihlásenie
