HuSä

Takže , príbeh je celkovo HODNE uleteny ...je pisany podla Vampire rpg takze neznalci sa mozno trosku nebudu orientovat ale aj tak:)
------------------------------------------
Výkriky z Modre

Na chladné Prešporské jesenné ulice dopadali kvapky dažďa. Zem sa chvela vnútornou energiou. Bledý chlap sedel zamuchlaný v sivom plášti pod oknom moderného domu v ktorom sa svietilo. Načúval. Kvapky však prehlušovali väčšinu rozhovoru. Viac-menej však počul to čo počuť chcel. Prudko vstal a vyštartoval po ulici dláždenej mačacími hlavami. Prebehol popri hradných gardách bez toho aby im venoval čo i len jediný pohľad a kráčal ľudoprázdnymi ulicami na dohodnuté miesto.

Hostinský ktorého všetci volali Mesník veľmi dobre poznal návštevníkov svojho hostinca. Jeho pozornosť však zaujal jeden ktorý vtrhol do jeho krčmy tesne po tom ako hodiny na veži odbili polnoc. Znervózňovalo ho že mu nevidel do tváre a tiež to že si vôbec nič neobjednal. Usadil sa do rohu aby naňho nedopadalo svetlo lampášov a sviec, vytiahol si ploskačku a poriadne si upil. Stiahol si kapucňu späť do tváre a čakal. „Hej Mesník! Mesník! Hoď sem tri korbele piva a poriadne plné!“ Hostinský sa obratne zmocnil troch veľkých pohárov a načapoval hosťovi tri pivá. Vyložil ich na pult, nastavil ruku do ktorej dopadli mince a dodal zdvorilé „nech sa páči“. Okamžite však vrátil svoj pohľad neznámemu. Ten však už nesedel sám...

János sa predieral pomaličky nocou. Nemal dôvod ponáhľať sa. Čas mu neutečie. Bol oblečený tak ako sa na urodzeného „človeka“ patrilo. Čierne tvídové nohavice, biela košeľa s trošku vyšším límcom a čierny frak. Vyzeral ako každý nenápadný vampír. Camarillský posol János zastal pred hostincom kde ho mal čakať jeho kontakt. Nevedel ako vyzerá ale bol si istý že ho spozná. Neišlo mu však do hlavy prečo to musel byť akurát Malkavian. Neznášal tých pomätených bláznov. Náš Toreador otvoril dvere do krčmy a vstúpil.

Vtedy už začínal byť Mesník nesvoj. Do jeho hostinca vošiel pansky oblečený človek. Mal však mŕtvolne bielu pokožku a červené oči. Nový cudzinec sa pobral k neznámemu v rohu. Počul už kadečo o vampíroch a podľa jeho mienenia išlo o babské povedačky ale toto sa mu zdalo strašne podozrilé. Ešte nikdy do jeho podniku nezavítal nijaký pán.

„Slnko je naša zhuba, rodný“ pozdravil Malkaviana v sivých prikrývkach János. „Slnko je zlé ,slnko ma trápi! Slnko ma ničí ,nechcem ,zima mi je!“ potichučky zašepotal Malkavian. „Béla volajú ma ,teba panstvo ničí akým názvom?“ spýtal sa. „Moje meno nieje podstatné, som tu pre informácie“ odvetil János. „Vieš aká mi je neustále zima? Nedokážem nájsť v sebe teplo, rozožiera ma to nedokážem nič.“ Toreador si v duchu myslel o pomätenom vampírovi svoje. Vampírom nikdy zima ale ani teplo nebýva. „Prestaň, sústreď sa chvíľu. Tak čo, kde je Štúr?“ spýtal sa Toreador. „Vína veľa býva tam. Západ, Trnava, kúsok. Modré!! MODRÉ!!“ zrúkol a začal sa pomätene triasť. Toreador ho okamžite schmatol a ťahal von.

Hostinským myklo keď ten čudák v sivých handrách zrúkol. Ten pansky oblečený ho okamžite schmatol a ťahal von. Mesník zúfalo zakrútil hlavou. Rozhodol sa radšej to nechať tak. V tom však čudákovi zkĺzla kapucňa z hlavy na plecia. Vlasy mal spletené do dlhých copov a tá jeho tvár. Vyzeral trošku ako človek. Trošku, bol smrteľne bledý, oči hlboko zapadnuté v očných jamkách hrozivo žiarili a šialene sa otáčali. Pán vo fraku mu ju okamžite nasadil naspäť a vyšli von do dažďa. Dvere sa zabuchli a už ich nikdy viacej nevidel. Našťastie.


„Klan Brujah súhlasí so smrťou toho Ľudovíta!“ zaburácal mohutný vampír stojaci za okrúhlim stolom. „Vysloboďme ho vraví Margita!“ odpovedala Malkavianská žena. „Smrť svini! Zrušenie poddanstva je to posledné čo potrebujeme“ zasyčal odporný Nosferatu. „Tak je rozhodnuté“ založil ruky bledý muž vo fraku „klan Ventrue vyšle Toreadora Jánosa aby nás zbavil vši a bude to kruté, máme vynikajúci plán.“


O dve noci neskôr kočiš ktorý Jánosa stále podivne pozoroval zastal pred Modrou. János vyskočil z koču a zaplatil za jazdu. Má plno času. Celú noc. Podľa jeho informácií má byť ten Ľudovít na poľovačke. No ako sa tak pozerám tak každú chvíľu by sa mal vracať.
Vykročil k neďalekému lesíku. Nájsť cestičku ktorá viedla z lesa do dediny netrvalo dlho. Ľahol si na zem a čakal. O niekoľko minút zacítil teplo smerujúce k nemu. Vstal ako bábka a zamieril k dvom príchodzím. Každý mal na chrbte prevesenú karabinu. Jeden s bradou bude Ľudovít. Ale mal byť sám. Ten druhý nezapadá do plánu. Aj keď nakoniec sa jeho pomoc ešte môže zísť. Vykročil im naproti. Vystrúhal úsmev. „Dobrý večer pánkovia“ prehovoril čistou slovenčinou. Tými dvoma to myklo. Štúr odvetil „Kto si? Ako to že dokážeš vravieť našim jazykom?“ „To nieje vaša vec, chcel som aby poslednou vecou ktorú budete pred smrťou počuť bola vaša rodná reč“ uškrnul sa. Štúrovcom chvíľu trvalo kým si uvedomili čo im to cudzinec povedal. Vampír schmatol Štúra pod krk a zatlačil na presne zvolené miesto. Spustil ho a ten sa zvalil na zem v bezvedomí. Schmatol spoločníka za ruky ktoré mu surovo stlačil. Pravačkou mu zasadil ranu do žalúdka a podkopol ho nohami. Zvalil sa na zem. Schmatol Štúrovu karabinu ktorá ležala na zemi a strelil majiteľa do nohy. Hodil ju na zem. Posadil sa rozkročmo na Štúrovho spoločníka nedovoľujúc mu vstať. Chytil ho za čelo, zahľadel sa mu do očí pričom Štúrovec pohľad opätoval a vtom Jánosovi vzbĺkli oči. „Rýchle schmatneš Štúra a budeš s ním utekať domov. Omylom sa postrelil pri poľovačke. Za 3 dni zomrie. Pochováte ho.“ Štúrov spoločník stratil vedomie. Toreador prikročil k Štúrovi, vysunul si zuby a zakusol sa do svojho predlaktia .Začala mu tiecť krv. Nakvapkal ju do Štúrovej rany. Olizol si ranu a odišiel.

„Krv Toreadora v Štúrovej krvi spôsobí že bude mať tri dni ukrutné bolesti, potom však náhle stratí vedomie a srdce prestane pracovať, bude sa javiť ako mŕtvy. V tomto stave vydrží ďalšie tri dni. Po týchto dňoch sa znovu preberie....“

Na cintoríne v Modre o 6 dní neskôr nik nepočul trieskanie na rakvu a zúfalé výkriky.