HuSä

Mŕtve vrany nelietajú


The hunger pains you,
you must feed again,
Blood again, stains your soul,
are you satisfied?

Gallows Hill- Lament of immortality

Posledná kvapka krvi pomaly stekala po jej zblednutom krku. Chvíľu som ju sledoval a potom som jej krátky červený život ukončil. Už nechutila tak sladko ako pred chvíľou, na jazyku zanechala pachuť železa. Pomaly a obozretne som položil dievča späť na posteľ. Už neplakala, podľahla vyčerpaniu a zaspala. Zakryl som ju bielou plachtou ktorá tak pekne pasovala k farbe jej pleti a otočil som sa k odchodu. Znovu začala potichu vzlykať zo sna a krehkými rúčkami krčila plachtu. Mal som čo robiť aby som neutekal...
Vonku som si sadol na studenú dlažbu. V ústach som stále cítil horkosť, ale telom mi prebiehali nové záchvevy života. Srdce akoby každým úderom získavalo novú odvahu až jeho zrýchlený tlkot bol jediný zvuk v mojom svete. Čím dlhšie som ho počúval, tým znelo menej ako srdce a viac ako strieborný umieráčik. Taký istý ako keď mi zomrela... Kto?
Po tom dlhom čase som už zabudol aj jej meno. Viem len že som ju mal na rukách a ona bola celá bledá, tvár mala vlhkú od sĺz. A potom len krv. Vtedy to pre mňa znamenalo koniec sveta a teraz, po sto rokoch si ani nespomeniem na jej meno...
Otázku, aká odporná a zvrhlá bytosť sa dokáže živiť na strádaní inej, som si prestal klásť pred rokmi. Odpoveď som poznal až moc dobre. Akokoľvek som si predsavzal, že radšej zomriem, ako by som to mal urobiť znovu, vždy keď som zatúžil po životodárnej tekutine vybehol som do ulíc a urobil to zas.
Bez krvi sa žiť nedá, hovorieval mi to môj druhý otec a prišiel som na to aj sám. Stúpa do hlavy lepšie ako iné drogy, ponúka zabudnutie a vykúpenie z odporného neživota. Aspoň na malú chvíľu.
Rozosmial som sa. Prvý krát za sto rokov, už som mal pocit, že som to zabudol...

Srdce prestalo biť a zanechávalo za sebou len hluchú spomienku. Otvoril som oči. Stále som sedel na tej studenej dlažbe. Šialenstvo ma už pomaly opúšťalo a ja som sa opäť vracal domov po krvavej noci. Pomaly začínalo svitať a ja som bol nútený pridať do kroku. Oči sa mi zatvárali, aj ja potrebujem občas spať. Na ulici ma už míňali prvý ľudia ponáhľajúci sa za prácou, niektorí sa zdesene pozerali na moju bledú tvár a zakrvavený golier a obchádzali ma širokým oblúkom.
Radšej som zabočil do menej obývaných štvrtí a temnejších uličiek. Plížil som sa po tieňoch ako nejaký zločinec. Toto je osud vyhnanca, ktorý si každý z nás skôr alebo neskôr sám vyberie.
Po chvíli som konečne dorazil do môjho úkrytu, ktorý som zdieľal spolu s Giny. Odhrnul som debny ktoré zakrývali vchod do schátranej pivnice a vošiel. Giny ležala v mrákotách na tvrdej posteli. V kútikoch úst mala zaschnutú krv a oči mala doširoka roztvorené aj v spánku. Dosť dlhý čas som si na to nevedel privyknúť, ale po istom čase ma jej vytreštené oči už v noci neľakali. Nielen človek si zvykne aj na šibenicu...
Prikryl som ju, vyzul si topánky a ľahol si k nej. Tam niekde hore už asi vychádzalo slnko, za tú dobu som pomaly aj zabudol, ako vlastne vyzerá.

Večer som sa zobudil a Giny bola preč. Nie len na večer ale na vždy, zbalila si svojich pár vecí, bolo vidno že sa veľmi ponáhľala. Nechala po sebe len chladnúce lôžko vedľa mňa.
Nebolo mi to ľúto, ona mne sa zunovala už veľmi dávno, čakal som len kedy to prestane baviť aj ju. Prevalil som sa na bok a zacítil jej vôňu. Nemal som ju rád ale aj tak mi bolo ľúto, že odišla. Striaslo ma od zimy. Svoju samotu som si v plnej miere začal uvedomovať až teraz. S Giny som „žil“ veľmi dlho. Nedalo sa to nazývať nejakým vzťahom, občas sme spolu spávali alebo sme si sem priviedli nejaké mladé dievča, ktoré sa už nikdy nemalo vrátiť na slnko. Vždy sme to preháňali, Giny bola nenásytná a krutá, ale bola stále moja. No teraz už nie. Už nikdy nie...
Donútil som sa vstať z postele, obul som si topánky a opláchol si tvár kalnou vodou. Pozrel som sa do zrkadla. Včerajšia prepitá noc mi sedela na tvári ako biela maska. Tak strašne som hádam ešte nevyzeral. Sám sebe som si pripomínal niečo zahodené a pošliapané. Niečo... ale nemohol som si spomenúť, čo. Nič príjemné, to určite, ale... Aj tak som sa nemal na čo sťažovať, roky prežité na úkor iných sa na mne museli raz podpísať.
Dal som si veľký záväzok: Už nikdy viac.

Dlhý čas som len ležal na posteli a márne čakal na Giny, chabo dúfajúc, že príde, ľahne si vedľa mňa a zas to bude ako predtým. Čas som nerátal, do mojej pivnice sa svetlo nemohlo dostať, ležal som tam potme, chvíľu som bdel a chvíľu zamdlieval. Koľko to mohlo byť? Dni? Týždne? Mesiace? Alebo rok?
Cítil som ako zo mňa prchá život, ale keď som si predstavil, ako ten život získavam, skoro som sa pozvracal.
Giny nechodila a nechodila. Keď som ležal sám v temnote došlo mi veľa vecí. Nedokážem už byť sám, som na to starý. Nenávidím svoj spôsob života. Ale hlavne : Už tu viac nechcem byť ani sekundu!
Ako som mohol ako mladý túžiť po večnom živote? Bol som úplne sprostý, keby som to mal teraz vrátiť, keby som sa mohol dostať späť do tých rokov keď som bol ešte človekom, obesil by som sa na prvom strome... Prudko som sa postavil z postele. Z hlasným smiechom som vybehol von. Dvere som nezavrel, vedel som, že už sa nevrátim...

Behal som po uliciach. Posledný raz som sa chcel pobaviť na ľudskom stáde. Keď som okolo nich s hlasitým smiechom utekal, na oblečení zaschnuté krvavé fľaky, v ústach špicaté očne zuby a v ruke malý ostrý skalpel, cítil som sa vynikajúce. Bol som úplne šialený, vedel som o tom a veľmi sa mi to páčilo. Ľudia predo mnou utekali v úplnej panike. Niektorých som trochu porezal, aby videli ako vyzerá ich krv.
Bol som Smrť. Bol som Život. Bol som ich spása aj zatratenie. Bol som ich boh, a aspoň ten jediný som prestal byť smutný. Desil som ich a to ma dokonale tešilo. Prvý aj posledný krát...

Vbehol som do malej tmavej uličky. Na zemi ležala nejaká žena. Úbohá existencia, ktorej som chcel pomôcť. Nech pred svojím odchodom urobím aspoň jeden dobrý skutok. Sklonil som sa k nej so skalpelom v ruke. Vždy som si ho udržiaval ostrý a lesklý ako zrkadlo. Zas som v ňom uvidel svoju tvár. Čo mi to len pripomína?
Z ženy bol cítiť lacný alkohol, cigaretový smrad a spotený nadržaný chlap. Šlapka. Tešil som sa, ako jej pomôžem.
Keď jej z líca tiekla prvá krv, zobudila sa. Za sklennými očami som videl strach. Chcela uniknúť, ale zadržal som ju. Nebude to bolieť, uisťoval som ju. Nepomohlo. Chcela začať kričať, ale z úst jej vyšlo už len zachrčanie. Po krku jej stekal prudký potok červenej. Vstal som a bodol ju ešte raz. Už sa nebránila. Zas a zas, až kým som ju nenechal skrvavenú a bez života, v odpadkoch a špine. Nepil som, jej krv sa mi hnusila. Cítil som ako slabnem, kolená sa mi podlomili. Bodol som ešte raz a krv mi vystrekla do tváre. Ledva som sa ubránil aby som ju oblizol. Oči mala roztvorené ako Giny keď spala.

Stojím na okraji strechy a hľadím dole na ľudí. Prší, akoby sa mi niekto vysmieval a ukazoval na mňa prstom: toto je ten blázon, skape v daždi, v špine, tak ako si zaslúži! Judáš, zabi sa! Nikto ťa tu nechce!
A ten niekto, kto mi to hovorí som ja sám. Postavil som sa a roztiahol som ruky. Akoby ten dážď ešte zhustol... Stojím na pokraji, život zo mňa prchá, slabnem.
Letím dolu a už viem, čo som videl v tom zrkadle. Posledný krát som sa zasmial. Veď mŕtve vrany nelietajú...

Velice vystizny nadpis...mrtvy uz nelietaju.....

Zda sa mi to ako pekne dielko ..dost dlhe a dost vystizne.
este by tam mohlo byt nieco o tom ako skoncila Giny bolo by to istotne zaujimave..

No diky moc, hadam ma dakedy aj napadne, co sa s tou Giny vlastne stalo, ale ver mi bola to obycajna vypocitava dievka, takze...