|
„Kapitán, scannery konečne vypľuli prvé výsledky!“
povedal Kormick. Marduff sa otočil.
„No a ako sme na tom?“
„Presne tak, ako sme očakávali, kapitán. Na planéte nie je nič zaujímavé. Jediné teplo vyžaruje planéta sama. Ak je tam niečo živé, má to teplotu okolia, ale asi je to len ďalšia veľká hŕba kamenia.“
Marduff sledoval svojho podriadeného. Kormick sa prihlásil na akadémiu pred 12 rokmi a jeho idealizmus sa stále ešte nestratil. 34 ročného tmavovlasého mladíka mal podľa kapitánových poznatkov o ľudskej psychológii optimizmus už dávno opustiť, ale on sa nedal zlomiť jednotvárnym životom Cestovateľa. Aj keď v jeho hlase bolo počuť čoraz častejšie únavu z všednosti a nudy, kapitán tušil, že Kormick sa tak ľahko nepoddá.
„Nechaj ich bežať ďalej.“
Rutina. Za posledných 5 rokov navštívili 27 podobných planét. Alebo ich bolo 28 ? Marduff bol unavený večným rátaním. V myšlienkach sa vrátil ku Kormickovi. Dlho nevedel pomenovať dôvod Kormickovej dobrej nálady, a čo nevedel pomenovať ho znervózňovalo. Pri krátkych rozhovoroch si postupne vytvoril o mladíkovi svoju vlastnú teóriu. Bola to jeho viera v ľudstvo, ktorá mu dodávala silu. Aj keď to nevedel pochopiť. Keď si spomenul na Terru, preplnenú 10 miliardami ľudí, prišlo mu zle. Bol vďačný za súkromie, ktoré mu loď poskytovala. Aj keď sa mu 'dole' nedarilo zle. Nato, že býval sám, mal nadštandardných 10 štvorcových metrov s vlastným oknom, kde mohol kedykoľvek vychutnávať svoju samotu, ale nikdy nie potichu. Reklamné pútače robili neustále hluk, neukľudňovalo ho ani to, že ich od polnoci do piatej rána stlmovali. Ostatným to nevadilo, ale on si na ich neustále útoky na podvedomie nikdy nezvykol. Ale súčasná Terra mala oproti starej aj výhody. Hranice dávno zanikli, politika v starom zmysle slova neexistovala. Boj o moc prešiel zo štátov na koncerny. Nenávidel intrigy koncernov, na ktoré vždy doplácali zamestnanci na najnižších pozíciách. Tí si nikdy neboli istí platom ani miestom. Toto sa teda nezmenilo a asi nikdy nezmení. A potom, keď sa ľudská rasa začala správaním najviac podobať krysám, sa rozhodli spraviť tým Cestovateľov, ktorí mali nájsť nové miesto. Platili ich samozrejme koncerny, ktoré sa viac ako o miesto zaujímali o zisk. Prezidenti, obývajúci celé podlažia domov sa príliš o miesto nestarali. Tak sa prihlásil. Dôvod? Povedal im pravdu, nemal čo stratiť. Ich reakciu nečakal, dali mu hneď kapitánske výložky. Iní sa museli na ne poriadne nadrieť. Možno by mu dali miesto generála flotily, ak by im povedal, že je masový vrah. Smutne sa usmial. Zdalo sa mu, že miesta hore majú tí najlepší psychopati dôkladne vybraní z 10 miliárd vzoriek.
„Čo robí Jamie?“
„Ako vždy, pracuje v labákoch.“
O nej vedel ešte menej ako o Kormickovi. Bola tretím členom na lodi. Cestovali spolu 5 rokov, ale skoro vôbec sa nerozprávali. Nebolo to preto, že sa nesnášali. Ani to vlastne nemal príležitosť zistiť. Stále pracovala alebo spala. Nedivil sa jej. Za Cestovateľov sa zväčša prihlasovali samotári nenávidiaci život na preľudnenej Terre. Najviac sa o nej dozvedel, keď ju počul rozprávať sa s Kormickom. Jeho kupodivu znášala celkom dobre. Asi to bolo dobrom, ktoré z neho vyžarovalo. No i s ním sa bavila len zriedkakedy. Chudák Kormick, musel to mať medzi nimi ťažké. Ale on si nikdy nesťažoval.
Pípanie oznámilo ukončenie spracovávania výsledkov.
„Tak?“
„Prekvapivo dobré výsledky. Stredná veľkosť. Planéta má atmosféru, takmer podobnú našej. Regulátory ju dokážu upraviť. Je tu silná radiácia. Teploty sú priaznivé na celom povrchu planéty. Dokonca sú tu aj malé jazerá. Ložiská surovín nie sú príliš veľké. Väčšinu planéty tvorí kameň. Na povrchu vyhladená a zanesená prachom. Deň trvá 36 hodín, 8 z toho je noc.“ vychŕlil Kormick.
„Príliš dokonalá. Aké má obmedzenia?“
„Radiácia nestačí?“
„Musíme ísť dole a zistiť, či sa dá odstrániť. Čo sú tie biele zuby na fotkách?“
Ako sa Kormick pozrel znova na fotky, striaslo ho. Nevedel prečo mal zrazu nepríjemný pocit, ako kapitán pomenoval zvláštne útvary zubami. Naozaj ich pripomínali, ale boli rozhádzané, šedo-biele, zvrchu očernené. Zväčšil ich na maximum, ako to senzory lodi dokázali. Ak to boli zuby, tak úsmev, ktorý sa na nich škľabil, bol pekne skazený.
„Neviem, možno malé pohoria planéty.“
Ale presvedčený o tom nebol. Pohoria vyzerali inak, dlhé pásy vyzdvihnutej pôdy. Farebne sa nelíšili od čierneho povrchu planéty.
Marduff sa na neho nedôverčivo pozrel.
„Dole to zistíme. Ak by planétka mohla byť obývateľná, mali by sme poriadne šťastie. Zdá sa, že môže odľahčiť Terru aspoň o 2 miliardy ľudí. Povedz Jamie, nech sa pripraví na zostup.“
Počul, ako Kormick hlási Jamie podrobnosti a zatiaľ menil informácie na prístrojoch. Za dve hodiny pristanú a pôjdu sa pozrieť 'zubom' na zuby.
Jamie prišla na veliteľský mostík. Skúmavo prezerala fotografie povrchu planéty.
„Nato, že má svoju atmosféru, vyzerá pekne neprívetivo. “
Zvyknúť si na ňu bol problém. Aj toto povedala s nadšením, ako keby ju planéta tlačila dva dni v topánke a ona ju nevedela vybrať. Vždy sa tvárila, ako by ju hnevalo všetko, okolo čoho prešla a chcela tomu vraziť. A občas to aj urobila. Tým si veľa priateľov nezískala.
„Dole uvidíme, aká je naozaj.“ s nádejou odpovedal Kormick.
Všetci sa pripútali a pozorovali monitory, ktoré snímali ich zostup. Nikto počas 2 hodín neprehovoril. Loď sa nad povrchom planéty otriasla, ale motory tlmili zdrvujúci dopad. Mlčky vstali a začali sa obliekať do skafandrov. Toto by bol zlý film, usmial sa v duchu kapitán. Nikto sa nikomu neposmieva, nikto nič nehovorí, žiadne narážky. Všetci sme tichí, mechanickí ako roboti. Taký scenár by prepadol. Ešte aj svetlo na prilbách nám nesvieti do očí, aby osvetlilo naše tváre, ale pred nás. Pozoroval svoju posádku. Priezory skafandrov deformovali ich tváre.
„Skúška, tu je jednotka!“ ozvala sa konečne Jamie.
„Skúška, dvojka!“ Prihlásil sa aj Kormick.
„Zdá sa, že všetko funguje, poďme von.“ odpovedal im.
Nasadli do nízkeho 6 kolesového vozidla, priechod za nimi sa zavrel a vzduch bol odčerpaný naspäť do lodi. Otvorili sa veľké kovové dvere pred nimi. Čakal, že zo syčaním uniknú zvyšky vzduchu, ale vzápätí si začal za to nadávať. Planéta mala atmosféru, a on čakal unikanie vzduchu! A to bol kapitán! Vyšiel z vozidlom pred loď, kde zastavil. Podriadení zbierali ďalšie informácie o planéte.
„Tlak vzduchu 80 KPa, nižší ako na Terre!“
hlásil Kormick. Jamie zatiaľ vystúpila a brala prístrojmi vzorky prachu. Ako pozoroval okolie, rozhodol sa, že by to zas až tak zlý film nebol. Takto ponuré miesto bolo treba hľadať. Sotva sa dalo nazvať pôdou to čo mali pod sebou. Bol to len vysušený prach, v diaľke vírený atmosférou. Pripomínalo mu to púšte, ktorých obrázky videl kedysi dávno. Samozrejme už doma neexistovali, takže nikdy na žiadnej nestál. Ale pamätal si ukľudňujúci pohľad na rozľahlé plochy do biela rozžiareného piesku.
„Teplota –27 ºC.“
Vždy túžil po samote, ktorú mohli kedysi púšte poskytovať. Ale teraz ho to prešlo. Chcel tu byť len tak dlho, ako bolo treba. Toto nebol jasný žltý piesok, ale jeho ponurá čierna verzia, ktorá svetlo zo svojej hviezdy neodrážala, ale pohlcovala. Na planéte bolo večné šero. Z prachu vyčnievali platne tmavošedých kameňov. Senzory jasne zachycovali zvuk, ktorý vydávala Jamie, ako sa vracala k vozidlu. Prach pod nohami ticho vŕzgal ako čerstvo napadaný sneh, ale inak, rušivo. Ako keby sa im vyhrážal. Mal pocit, že ich niečo ohrozuje, ale nevedel čo. Znervóznel. A to boli sotva 30 metrov od lodi, od bezpečia. No na zuby sa museli ísť pozrieť. Ak toto mala byť budúcnosť Terry, nemohli hneď utiecť, len preto, že mal zlý pocit.
„Za hodinu budem mať rozbor pôdy.“ Jamie vyskočila pomalým pohybom naspäť do vozidla. Gravitácia malej planéty k nim bola milosrdná. Takmer na sebe necítili ťažký 40 kg skafander. Ale ak by tu mali žiť ľudia, muselo by sa niečo spraviť aj z gravitáciou. Tí, ktorí by tu boli dosť dlho, alebo ešte aj narodení tu, by doma nedokázali ani chodiť bez prístrojov. Nikto nepovedal, že osídľovanie bude lacné.
„Ideme k zubom.“ Nepovedal to nadšene a ani zvyšok sa práve netešil.
„Mám z tohto miesta nepríjemný pocit.“ Kormick bol jediný, kto sa to odvážil nahlas povedať. Cítili to všetci a kapitán to vedel. Ale nedalo sa nič robiť, pomaly viedol auto pomedzi skaly smerom k divným bielym útvarom. Keď sa priblížili , Jamie si vzala ďalekohľad a sledovala biele skaly.
“Sú úplne iné, ako všetko okolo. Musia byť z iného materiálu, ako zvyšok planéty. Najvyšší má asi 300 metrov. Majú v sebe nejaké diery, vyzerajú pravidelne. Ten čierny povrch je len nános prachu. Vyzerajú ...“ Jamie sa odmlčala, hľadala správne slovo. „... polámane? Ako keby stáli kedysi rovno, ale niečo ich rozvrátilo. Mali by sme si dávať pozor.“
„Mohli to urobiť búrky?“ Kormick sa pokúšal hádať.
„To ťažko. Vyzerajú pevne. Neviem si tunajšiu kľudnú atmosféru predstaviť tak besnieť.“
„A čo dopad asteroidu? Úlomky v riedkej atmosfére zhoria, ale niečo väčšie...“
„Ani to. Nie je tam žiaden kráter.“
Priblížili sa dosť blízko, takže diery sa dali rozoznať volným okom.
„Vyzerá to ako koral.“ Zapojil sa Marduff do debaty. „Pekne, ... a mŕtvo.“
Chcel vypadnúť čo najskôr. Zdalo sa mu, že to nie je len kopa kameňa, ako si mysleli.
Dopadol na nich tieň bieleho útvaru.
„Mám výsledky analýzy.“ Ozvala sa Jamie. „Radiácia tu nebola stále. Je tu len asi 200 rokov.“
„Čo sa tu stalo? Čo mohlo spôsobiť radiáciu na takejto pustine?“
Kapitán sa smutne pozeral na to, čo ležalo pred ním. „Na takejto pustine nespôsobilo radiáciu nič. To radiácia spôsobila túto pustinu...“ povedal a smutne sa pozeral na mŕtvolu pred sebou. „Tak čo sú tieto rozbité zuby?“ opýtal sa zmätený Kormick.
Jamie tiež pochopila. „Nevidíš? Je to mesto. Tie diery nie sú náhodné, tu bývali.“ Aj z jej hlasu sa vytratilo obvyklé podráždenie, vytlačené – čím? únavou? alebo bezmocnosťou, ľútosťou... „Bola tu dokonalá civilizácia, so všetkým, čo ku nej patrí. Hlavne s koncom.“
O čo museli pôvodní obyvatelia bojovať, že sa zničili? Alebo robili len tak rozsiahle pokusy, ktoré sa im vymkli spod kontroly a zničili celú svoju planétu?
Stáli na okraji mesta a obzerali si trosky budov. Nízka gravitácia dovolila architektom neznámej rasy stavať vysoké a neuveriteľne štíhle budovy, museli v čase svojej slávy dosahovať aj 500 metrov. Na Terre by to boli domčeky z kariet s presne vyváženými silami, ak by vôbec dokázali stáť. Ale tu mohli mať v sebe tisíce obyvateľov. Z otvorov, ktoré mu pripomínali okná, usudzoval, že domáci boli len o málo vyšší, ako ľudia. Mohli merať 2.5 metra, pri tejto gravitácii nepotrebovali nízke ťažisko a rozložitú postavu.
„Vyzabíjali sa navzájom, skoro ako my kedysi.“ pokračovala.
„Ale nám sa to nestalo. A teraz už ani nie je o čo bojovať. Každý kúsok pôdy je rozdelený, sily sú vyvážené.“
„Kde berieš tú istotu, Kormick, že nám sa to nemôže stať? Zbrane stále existujú, aj keď nie takto ničivé. Aspoň dúfam. Nikto nevie, na čo vynakladajú koncerny peniaze. A vždy sa nájde niekto, kto chce viac.“
„Ľudia už nechcú bojovať.“
„Ľudia nikdy nechceli bojovať. A takáto vojna nie je o boji. Toto je o stlačení tlačítka, druhá strana to zistí, stlačí iné tlačítko, ešte sa niekto pridá, a máš do hodiny po vojne. Nezostane nikto, kto by bojoval, a nič, čo by stálo za boj. Dobrá vojna má trvať aspoň 10 rokov a používať sa majú len zbrane, ktorými sa nedá zabíjať na diaľku.“
„Tak toto som počul už veľa krát. Ale aj tak si myslím, že dobrá vojna neexistuje.“ zasmušilo odpovedal kapitán. „Zistili sme, čo sme potrebovali vedieť. Doma budú nadšení. Prídu sem supi, ktorí sa nebudú zaujímať o to, čo sa tu stalo, budú bojovať len o zdochlinu. A možno ju raz premenia na raj.“
„Ľudia už nechcú bojovať.“ inokedy kľudný Kormick tento krát nedal pokoj a neustúpil. „Ani tí pri moci. Všetko je v dokonalej rovnováhe. “
„Asi máš pravdu. Poďme domov. “ unavene odvetil kapitán. Jamie nič nepovedala. Kormick sa nedal len tak ľahko zlomiť a na všetkých doľahla temnota planéty, nechcelo sa im ďalej rozprávať.
Rýchlo skončili s prieskumom a vrátili sa naspäť na loď. Kým boli preč, počítač spracoval potrebné dáta. Mohli okamžite odletieť. Rýchlo zo seba zhodili skafandre a odišli na mostík. Tam pripravili odlet a v tichosti každý zaujatý vlastnými myšlienkami odišli do svojich kajút.
Kapitán privítal teplú sprchu a zabudnutie, ktoré mu ponúkne kryptospánok na najbližšie dva mesiace. Potom už budú na obežnej dráhe svojej materskej planéty a smútok z mŕtvej planéty bude sčasti vytlačený hnevom na rádio a nechýbajúce reklamy, ktoré sa šíria z Terry do vesmíru na všetky strany. Možno ich na chvíľu bude dokonca počúvať.
Prebudil sa dolámaný ako obvykle. Ale látky dodávané do tela poslednú pol hodinu do 10 minút rozhýbu jeho stuhnuté svaly. Ako kapitán bol zobudený prvý, no za chvíľu sa prebudia aj Kormick a Jamie. Potreboval dovtedy zistiť, či je všetko v poriadku. Odišiel na mostík a skontroloval prístroje. Vtedy si uvedomil ticho, ktoré okolo panovalo. S roztrasenými rukami znova skontroloval prístroje a zničene si sadol do svojho kresla. Pozrel sa na monitor, ktorý ukazoval zdravotný stav jeho podriadených. Sledoval pravidelný tlkot oboch ich sŕdc. „Nechám ich, nech sa rozhodnú sami...“ zachripel nahlas a jeho samého prekvapil pokoj v jeho hlase. Nevedel, koľko času prešlo, keď sa začal ich tep zrýchľovať. Začali vstávať. Na mostík prišli naraz. Pozreli sa na neho. „Rádio nehrá.“ vysvetlil im. Aspoň si myslel, že to mohlo znieť ako vysvetlenie. Ale potom si predstavil sám seba, ako zničene sedí na kapitánskom kresle a prvé čo povie je že rádio nehrá. Skoro sa rozosmial, ale vyšiel z neho len chrapľavý kašeľ.
„Čo sa deje? “ spýtala sa Jamie.
„Pozri sa sama... “ takmer pošepky odvetil kapitán.
Pozrela sa na prístroje. „To nemôže byť pravda, povedz mi, že to nie je pravda!“
Kormick zbledol. „Všetko je tam kde má byť, okrem ..“
Predstavil si, ako to dole vyzerá.
Jamie sa po líci skotúľala prvá slza...
_________________
Nemen barvu, abys splynul se stenami. Tvar se, ze tam patris, a steny zmeni barvu, aby splynuli s tebou.
-Tass Bosonozka-
|
FAQ
Hľadať
Členovia
Registrovať
Prihlásenie
