HuSä

Najzelenšie fóra slovenského Internetu.

Všetky časy sú v UTC + 1 hodina [ letný čas ]




Vytvoriť novú tému Odpovedať na tému  [ Počet príspevkov: 5 ] 
Autor Správa

Vojvoda
Obrázok používateľa

Založený: 07.01.2006
Príspevky: 553
Body: 8
Bydlisko: WildWildWest

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Už sú to tri dni. Tri nekonečné dni cesty, strávenej v ničotnej planine plnej prachu, hliny a trosiek stratených civilizácií. Kedysi tu všade bývali roziashle mestá,drobné dediny, úrodné polia, prekrásne lúky či nádherné jazerá, no v deň, keď bohovia na ľudstvo zoslali svoj hnev, sa táto oblasť ocitla v priamom epicentre. Podľa toho bola aj pomenovaná. Stala sa Planinou Božieho hnevu. Rozdeľovala Starý Svet od Nového, iná cesta neexistovala. Kto sa chcel dostať na druhú stranu, absolvoval dlhú a strastiplnú cestu, ktorá trvala aj týždeň. Ak náhodov zišiel z jedinej cesty, ktorá touto planinou viedla, stratil sa a zahynul v ničote.

Čakali nás ďalšie dva dni. Ja a moja spoločníčka sme celú cestu mlčali. Každý sme kráčali ponorený vo vlastných myšlienkach a rozprávali sme len keď to bolo nevyhnutné. Spánok sme nepotrebovali, preto som odhadoval, že zhruba štyri dni bude trvať celá cesta.

Začínal tretí deň. Keby sa čierne mračná, raz za tri dni nevyjasnili, nemal by som zrejme ani pojem o čase. Nemal som rád tretí deň. Sivé mračná, ktoré prepúšťali len veľmi málo slnečného žiarenia, neboli ničím čo by do mňa vlievalo radosť. Skôr mi to len pripomínalo náš osud, žiť vo večnej temnote.
Napriek tomu tento deň so sebou priniesol zvláštny zážitok. Stalo sa to pár hodín potom, čo sme opustili trosky starého mesta, ktoré čas už takmer zrovnal zo zemou. Obrovská karavana, pozostávajúca zhruba zo stovky rôznorodých ľudí sa tiahla cez planinu. Pohľad, ktorý sa mi z drobného kopca naskytol, bol prinajmenšom pozoruhodný. Karavany v týchto oblastiach neboli ničím výnimočným, no takto početná a rozsiahla karavana bola raritou. Niesli so sebou i neprimerane veľa zásob a majetku na to aby boli obyčajní obchodníci. Vtedy som ešte netušil, že so sebou nesú taktiež zaujimavé správy.
Keby nás niekto sledoval, naskytol by sa mu zaujímavý pohľad. Karavana zastala zhruba dvadsať metrov od nás dvoch, synchronizovane, akoby bola ovládaná jedným vedomím.
Doba bola zlá. Dve postavy bez zásob, či zvierat, ktoré putovali naprieč takýmto miestom vyvolávali podozrenie. Chápal som to. Obaja sme boli zahalení vo voľných plášťoch a tváre sme mali ukryté pod látkou. Nedokázali rozoznať, či nie sme niekto nebezpečný, ktorý by ich mohol prepadnúť. My sme však na tom neboli o nič lepšie. Títo ľudia boli ešte viac zahalení, aby sa chránili proti nebezpečnému prachu. Cítil som z Maed nervozitu, preto som pre istotu predstúpil.
Z karavany vyšiel dopredu taktiež jeden muž. Bol urastený, zhruba o hlavu vyšší odo mňa a pôsobil ako polobor pod vrstvami látky. Chvílu sme na seba mlčky hľadeli. Potom polobor prehovoril.

Celú zvyšnú cestu som bol zamyslený. Správy, ktoré karavana niesla, boli prinajmenšom znepokujúce. Maed o nich ešte nevedela, cítil som z nej, že ju to zaujíma, no nechcela spýtať priamo. Ja som to zas nechcel rozoberať. Potreboval som si to najprv premyslieť.
„Čo ťa tak znepokojilo...“ozvalo sa v mojich myšlienkach, takmer po hodine. Úkosom oka som sa pozrel jej smerom, no nedala na sebe nijakým spôsobom najavo, že so mnou komunikuje. Bol som na to zvyknutý.
„Pochádzali z Kolosu,“ odvetil som po niekoľkých sekundách, „ boli jediní, ktorí prežili a ušli.“
„Čo sa stalo.“ pokračovala vo vyzvedaní.
„Akási nákaza postihla celú oblasť spolu s príchodom muža bez rúk. Len týchto niekoľko desiatok ľudí sa stihlo pobaliť a utiecť zo svojich domovov, pred prekliatím, ktoré postihlo ostatných.“ odvetil som to, čo mi povedal poloobor a mlčal som. Vedel som, že sa bude pýtať ďalej.
„Veríš tomu?“ jej hlas znel zvláštne, akoby nevedela ako reagovať. Pousmial som sa.
„Verím.“
Zvyšok cesty mlčala. Myslel som, že sa spýta na toho muža, no odpoveď zrejme dopredu poznala.

_________________
Len mŕtvi sa dočkali konca vojny. Platón
Když vám bude v živote nejhúř, otočte se ke slunci a všechny stíny padnou za Vás.


Hore
 Profil  

Cisár
Obrázok používateľa

Založený: 14.07.2006
Príspevky: 884
Body: 5
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Každý človek aspoň v kútiku svojej duše túži zmeniť tento svet. Či už budovaním, alebo deštrukciou, táto túžba má svoje korene zapustené tak hlboko v ľudskej podstate, že nie je možné pred ňou kompletne ujsť. Dnes máš možnosť stať sa niekým, kto dokáže hýbať samotným svetom. Niekým kto dokáže tento svet zlomiť napoly, kto dokáže otočiť samotné prúdy kauzality, ktoré určujú jeho smerovanie. Stačí mi sľub tvojej absolútnej vernosti – nie, stačí iba ak mi otvoríš brány svojho srdca a ja už sa postarám o všetko ostatné. Tvoja bolesť pominie, odteraz budeš mať možnosť rozdávať rovnaké utrpenie, aké bolo smerované na teba, získaš potenciál konať veci, na ktoré by človek v tvojich podmienkach nemohol pomyslieť ani len vo svojom najtajnejšom sne. Prijmi môj dar celou svojou dušou a tento svet ti bude ležať pri nohách.

Postava stojaca predo mnou ku mne vystrela ruku a ponúkla mi svoju dlaň, akoby žiadajúc odpoveď. Moje oči boli oslepené silnou žiarou, preto som nevidel, ako vyzerá jej tvár; videl som však, že je to žena a v tej chvíli som si bol istý, že je tou najkrajšou bytosťou, aká na tomto svete existovala. Ležal som jej pri nohách v nemom úžase, jej dlhé vlasy vlajúc v jemnom vánku, jej štíhla ruka vystretá mojim smerom, ponúkajúc mi dar, ktorý som nemohol odmietnuť. Zozbieral som teda všetku silu, ktorá ešte zostala v mojom zničenom tele a načiahol som sa, aby som uchopil jej dlaň. Nečakala, kým sa jej dotknem, stačil jej iba môj súhlas, preto moju ruku pevne zovrela a pritiahla ma k sebe. V momente keď sme sa dotkli vystrela úžasné biele krídla a jedným ráznym mávnutím krídel sa vzniesla nad zem, spolu so mnou v jej pevnom zovretí. Každý jeden elegantný pohyb jej krídel uvoľnil niekoľko krásnych bielych pierok, ktoré zaplavili priestor okolo nás a pomaly padali na zem ako dážď. Intenzívna žiara, ktorá predtým oslepovala moje oči medzitým pominula, preto som konečne mohol uzrieť jej tvár. Keď som sa však na ňu otočil, môj pohľad padol na rozďavenú papuľu enormného monštra na mieste, kde som čakal tú najúžasnejšiu vec tohto sveta. Slintajúca papuľa nečakala na moju reakciu a nemilosrdne zhltla celé moje telo.

*

Otvoril som oči a uzrel rovnakú scenériu, ako keď som ich predtým zatvoril, čakajúc, že ich zatváram posledný krát. Ulica v plameňoch, trosky, telá mojich mŕtvych susedov, krik a plač ozývajúci sa niekde z diaľky.
„Ah, dostalo sa to až do obytnej zóny – ja som vravel, aby sme to zastavili,“ ozval sa mužský hlas, sprevádzaný klopaním topánok o tvrdú zem, „Celá štvrť vyzerá, akoby cez ňu prešla nepriateľská armáda.“
„Jeden tvor je občas viac, ako celé tisíce. To si pamätajte, pane.“ Ozval sa hlas patriaci druhému páru klopajúcich topánok, „Okrem toho sme zozbierali mnohé dôležité dáta, ktoré by boli inak stratené. Označil by som teda celú vec za úspech.“
„Je teda mŕtva?“
„Áno.“
Klopanie topánok sa v diaľke pomaly stratilo a ja som zostal ležať na bruchu medzi kopou trosiek a mŕtvol. Z posledných síl som sa prevrátil, aby som posledný krát zazrel nebo. Neviem koľko času prešlo, kým som obdivoval tento pohľad - možno sekundy, možno minúty, možno hodiny. No moje unavené oči sa začali zatvárať. A môj posledný pohľad..

Biele pierko?

*

Keď som oči znova otvoril, prvý pohľad, ktorý sa mi naskytol, bola nehybná tvár neznámeho muža.
„Hej.“
Pokúsil som sa pohnúť, no zjavne som bol zavalený niečím ťažkým.
„Hej. Ste v poriadku?... Kde to sme?“
Položil som ešte niekoľko podobných otázok predtým než som si uvedomil, že muž ktorého oslovujem je mŕtvy. Sotva pri vedomí som sa s ťažkosťami vypotácal z pod ťarchy, ktorá na mne ležala a až neskôr som si uvedomil, že to bola kopa mŕtvol. Čím viac sa mi teraz vracalo vedomie, tým viac ma tiež začal trápiť pocit smädu a tiež som si začal dávať dokopy svoju bezprostrednú situáciu. Pri katastrofách, kde bol náhly hromadný počet úmrtí, ľudia radi vyvážali mŕtvoly na Planinu Božieho Hnevu. O to viac teraz, keď hrozí nebezpečenstvo smrtiacej nákazy. Bez váhania som teda začal kráčať. Kráčal som náhodným smerom, musel sa som niekam dostať; kamkoľvek.
Prvá zaujímavá vec, čo som však objavil, boli prekvapivo dvaja ľudia - jeden muž a jedna žena. Zjavne som ich vystrašil, čo nie je moc prekvapivé; veď kto by čakal spoločnosť na takomto mieste.
„V-vodu... Prosím!“
Obaja boli ihneď v strehu a hľadeli na mňa, ako na najväčší zázrak, aký kedy videli (čo tiež nie je veľmi prekvapivé). Muž sa pozrel na svoju spoločníčku a po chvíli prikývol jej smerom. Potom spravil niekoľko váhavých krokov smerom ku mne, no skôr než sa ku mne dostal, som znova stratil vedomie.


Hore
 Profil ICQ  

Pútnik

Založený: 30.08.2006
Príspevky: 18
Body: 5
Bydlisko: Trnava

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Prebral som sa do absolútnej tmy a ticha. Také ticho som nikdy predtým nezažil. Obzrel som sa dookola no nič som nevidel. Nechcel som sa príliš hýbať pretože som nevedel čo je okolo mňa. Jediné čo mi napovedalo o mojej situácii bol vnútorný pocit že niečo nie je v poriadku. V zamyslení som si najprv nevšimol, že sa ku mne z diaľky blíži akýsi zdroj svetla. Nedokázal som rozoznať o čo ide až kým neprišil ku mne. Stála predo mnou postava v šedom starom potrhanom plášti s kapucňou na hlave. V ruke držala fakľu tak, že jej nebolo vidieť do tváre.
„Poďte prosím so mnou.“, povedal podivným hlasom a začal kráčať smerom odkiaľ prišiel. Zjavne nečakal na moju reakciu a vôbec ho netrápilo či som v poriadku. Vlastne prečo by aj malo, sám neviem prečo, nepamätám sa ale niečo mi hovorí že by som sa mal. Chcel som niečo povedať ale myseľ ako keby sa mi zastavila a nič ma nenapadalo. A tak som sa len mlčky vydal za svetlom predo mnou.
Ani neviem ako dlho sme kráčali. Zrazu som zbadal v diaľke ďalší zdroj svetla, ktorý bol o niečo silnejší. Ako sme sa približovali začal som postupne rozoznávať jednotlivé objekty. Bola tam skriňa, veľký stôl za ktorým sedeli nejaký ľudia ale nebolo na nich poriadne vidieť, stoličky, na ktorých sedeli a malí stolík na ktorom bol krčah a pohár. Zdroj svetla bol asi 30 centimetrová guľa svetla ktorá ako keby visel vo vzduchu. Až keď sme prišli celkom blízko som si všimol, že všetky postavy sedia z opačnej strany stolu otočené oproti mne. Na ich strane sa nachádzalo niekoľko prázdnych stoličiek. Na mojej bolo len jedna . Postava s fakľou zastavila otočila sa na mňa a pokynula mi aby som si sadol. Keď som si sadol ozval sa hlas z druhej strany stola ale nevedel som od koho prichádza: „Dostaneš svoju šancu.“, „Svoje vybavenie nájdeš v skrini.“
Prešiel som teda ku skrini z netradičného čierneho dreva. Skúsil som ju otvoriť. Pri tom koľko vážili jej dvere išli prekvapivo ľahko otvoriť. Na poličkách bolo niekoľko vecí: kniha, nejaký vak a maličká soška. Už som chcel odísť keď som si všimol v prachu v rohu na dolnej poličke malý útržok papiera. Zobral som ho a vrátil som sa späť ku stolu. Sadol som si a pozrel sa na kus papierika čo som našiel v skrini.
Bolo na ňom napísané len jedno slovo: Smola.
A vtedy som si vspomenul.

***

Musela to byť neskutočná smola keď ma v jednom dni prichytili pri krádeži a rovno mi prišili aj vraždu ktorú som nespáchal. V ten istý deň som stihol aj prísť o majetok kvôli daňovým nedoplatkom, pretože som na nich nemal peniaze a na zavŕšenie som pristihol svoju milú s tým tupým parchantom čo býval na druhom konci ulice. A tak sa po poludní na námestí stretla kopa ľudí aby sledovali moju popravu. Neverili by ste ako ľahko sa dá taký dav zmanipulovať. Mohli by ste byť aj tým najpočestnejším obyvateľom, v momente, keď by ste sa objavili na popravisku by ste pre nich neboli nič viac ako špina. Dovliekli ma na popravisko, ruky som mal spútane povrazom za chrbtom. Podľa verdiktu ctihodnej rady som mal byť obesený. To však ešte nikto netušil čo sa stane. Nasadili mi lano na krk a začali mi čítať obvinenia. Tie svine mi stihli od obeda napariť ešte aj znásilnenie, ku ktorému došlo až po tom čo ma chytili. To samozrejme nikoho nezaujímalo. Ako som sa tak od nervozity mrvil, prepadlo po do mnou povolilo a ja som letel dolu so slučkou okolo krku. Povraz bol však starý a prehnitý, pretože náš kat sa o svoje nástroje, samozrejme okrem svojej milovanej sekery, vôbec nestaral. Mali ste vidieť ten jeho ksicht keď mu povedali, že ma musí obesiť. Celé obecenstvo prekvapením stíchlo a sledovalo čo sa bude diať. K verejnému pohoršeniu som sa začal hýbať čo svedčilo o tom, že nie som mŕtvy. Nahnevaný veliteľ hliadky nakázal katovi, aby priniesol nové lano. Ja som zatiaľ rozdýchaval predchádzajúce udalosti. Aj keď s mi lano nedolámalo väzy stihlo ma mojou váhou pekne pridusiť. Kat bol onedlho speť aj s ďalším lanom. Každému kto si ho obzrel zblízka muselo byť jasné že nie je v stave použiteľnosti. Predošlá situácia sa opakovala a keď som letel vzduchom druhý krát , pomyslel som si že by s tým už mohli prestať. Rozhodne to nebolo príjemné. Oveľa zaujímavejšie bolo ale to čo sa začalo diať nado mnou. Rozhnevaná kapitán stráží vynadal katovi do retardovaných malomocných a o jeho matke povedal, že sa párila z psami. Kat ako rekciu na tieto slová schmatol svoju sekeru a o zábavu bolo postarané. Burácanie davu bolo ešte väčšie, ako keď ma mali popraviť. Chcel som ujsť, no mal som stále zviazané ruky a dav by ma bol určite rozdupal keby som chcel prejsť v podrepe. Hluk davu ukončil až prvý záchvev poplašného zvonu. Najprv nastalo hrobové ticho. Potom bolo niekto počuť kričať: „Poplach, poplach je to ...“, no jeho ďalšie slová zanikli v hluku davu. Nastal všeobecný chaos. Ľudia bežali jeden cez druhého. Niektoré stráže sa snažili situáciu u koordinovať no dav ich rozdupal. Keď začala situácia trochu ustávať, vydal som sa smerom k jednému mŕtvemu strážnikovi. Jeho mečom sa mi po chvíli podarilo prerezať si putá. Bol som voľný. Námestie bolo už skoro prázdne. Nikoho som už nezaujímal a to bolo dobre. No ak všetci začali panikáriť išlo asi o niečo vážne. Mal by som čo najskôr zmiznúť. Ale predtým si ešte niečo vyzdvihnem.

***

A tak som na úteku zo svojho domova. Vlastne ani neviem kam mám namierené. Asi len kam ma nohy zanesú. A tie už začínajú mať toho chodenia dosť. Uvidíme ako to dopadne.

_________________
"Most people believe magic is only a trick. Why change their minds?"

http://ww2.wizards.com/gatherer/CardDet ... ?&id=25557


Hore
 Profil  

Legenda

Založený: 31.01.2007
Príspevky: 1392
Body: 5
Pohlavie: Žena

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Stmievalo sa. Pomaly našľapovala na kamenistý breh. Chladný vietor fúkal a jej sa zdalo že čím dlhšie kráča, tým je vrchol vzdialenejší. Nechápala prečo vybrala to miesto, je vysoko, neútulné i s ohňom sú problémy. „Dočerta s tým!“ , zanadávala a pokračovala.

*

Vošla do jaskyne a rozhliadla sa. Nepomohlo. Bola tma a viditeľnosť na minime. Po opatrných krokoch a chvíľkovému mátaniu v tme, sa dostala k jednej zo stien, sadla si a čakala. Prešla chvíľa, dve. Nikto nikde. Tuhšie sa zavinula do plášťa, a snažila sa ignorovať návaly vetra i chladnú stenu za ňou. Prešla asi hodina. „Prečo ma vždy nechá čakať!“, pomyslela si. Ticho preťalo ďalšie skučanie vetra. Čas plynul. Začula zvuky. Kroky? Nie celkom. Bolo to cupitanie nôh. Zbystrila pozornosť. Po chvíli sa ozvalo vrčanie.
„Ach, no konečne!“, zvolala do tmy.
„Aj ja ťa rada vidím. Prepáč, niečo ma zdržalo.“, v šere sa zjavil vlk, skôr vlčica. Dali sa rozoznať len jej obrysy. A oči -zelené bodky svietiace v tme.
„Predpokladám, že potrebuješ to čo obvykle.“
„Predpokladáš správne. Avšak nie dnes. Našla som zopár dobrovoľníkov. Netušíš čo sú mladí schopný vymeniť za peniaze, bohatstvo, pomstu, silu. A tu stačila len pomsta. Zajtra naobed sa s nimi stretneme. Bude to fér a nikto pri tom nezomrie. To boli tvoje podmienky, nie je tak?“
Zamyslela sa. Áno, minule ju matka nútila zabíjať, zabíjať pre ňu. Do dnes ju to mátalo vo snoch. Bolo to prvý krát a dúfala že i posledný. Avšak mala na výber? Nechá zomrieť matku, či zloducha čo ani nepozná? Vybrala si. Ale naposledy. „Dobre, súhlasím. Ak to bola pomsta a bude to dobrovoľné, súhlasím. „

*

Druhý deň ráno , keď vstala, matka už bola hore. „Dobre, poďme.“
Počasie bolo ako stále – pod mrakom. Ani horúco, ani zima. Cesta im ubiehala pomaly. Vlk kráčal vpredu a bolo zjavne že kríva. Okolo papule mal krv. „Z čoho pozostávala ta pomsta?“ spýtala sa, ale odpoveď poznala. „Veď vieš“ otočila k nej obrovskú hlavu a vycerila zuby. Bol to niečo ako pokus o úsmev. Už si na ňho za ten čas zvykla.
Stretnutie malo prebehnúť v lese. Pôvodne sa to tak aj nazývalo. Avšak vyschnuté, či spálené stromy bez lístia, len ťažko les pripomínalo. Bol to však pozostatok z minulých čias. Čias ktoré si už ona nepamätala.
Vošli doň. Po pár sto metroch zazreli skupinku mužov. Priblížili sa.
„Tak tu ste..“ povedala matka.
„Áno, Tannd, tu sme!“


Hore
 Profil  

Pútnik

Založený: 30.08.2006
Príspevky: 18
Body: 5
Bydlisko: Trnava

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Na strechu mohutného kamenného chrámu na vrchole kopca, vo veľkom meste na úpätí hôr, dosadol čierny havran. Chvíľu sa len tak promenádoval po streche chrámu, ako keby si obzeral okolie. Potom prihopkal ku kruhovému otvoru a vletel dnu. Nikto mu nevenoval pozornosť. Havrany boli hlavne v okolí tohto mesta dosť bežné.

***

Archeus kráčal po prístupových chodbách do hlavného chrámu. Nemal tušenia prečo si ho dal predvolať. Išlo ale o niečo dôležité, pretože sa mal dostaviť ihneď. Po ceste míňal niekoľko stráží a všetky mu zasalutovali. Keď prešiel do chodby ktorá bola z jednej strany otvorená do malého nádvoria, uvedomil si, že už sa zvečerieva. Konečne dorazil pred bránu hlavného chrámu. Vždy obdivoval je masívne zdobené krídla, ktoré museli otvárať štyria vojaci. Dvaja každé krídlo. V poslednej dobe však bola brána dlhodobo otvorená. Vystúpal hore po malých schodíkoch a zastavil. Vojaci pri dverách mu zasalutovali a jeden z nich prehovoril: „Už ste očakávaný, Pane.“ Archeus pokynul vojakovi na súhlas a vstúpil dnu. Vo vnútri panovalo prítmie, až na niekoľko lúčov zapadajúceho slnka, ktoré sa ešte cez okná dostali dnu. Keď si jeho oči privykli, zbadal ho sedieť na stolci a ostatných stáť okolo neho. Archeus vošiel do stredu sálu, pokľakol, sklonil hlavu a zostal tak.
„Pane, som tu ako ste prikázali.“
„Vstaň“, prehovoril muž oblečený v honosnej róbe sediaci na stolci „predvolali sme ťa, pretože máme pre teba úlohu.“
„Áno?“ vzpriamil sa Archeus s prekvapeným výrazom v tvári „A o čo ide?“
„Chceme aby si niekoho priviedol späť pred spravodlivosť“, prehovoril muž na stolci, pričom zdôraznil slovo “niekoho“.
„Poslali sme pre teba lebo si sa s ním už stretol.“
Z boku spoza stĺpu vystúpil muž v habite podal Archeusovi zvitok a odišiel späť za stĺp. Archeus rozvinul zvitok a zbadal dôverne známu tvár. Výraz jeho tváre sa behom sekundy prešiel z nechápavého cez prekvapený do nahnevaného. „S radosťou“, povedal ,uklonil sa a odišiel sa prichystať na cestu a spánok. Zajtra ráno vyráža.

***

Pozerali sme si zoči-voči. Neboli sme od seba ani päť metrov. Videl som každý pohyb jeho úst. Stáli sme tam tak už nejakú chvíľu. Potrebujem ešte kúsok. Skočil som. Zajac bol však pripravený, elegantne sa mi vyhol a ja som skončil s tvárou zarytou v zemi a prachu. Keď som sa dvihol a poobzeral, zajac bol len pár metrov odo mňa. Ako keby si zo mňa robil dobrý deň.
„Padaj ty sviňa“, skríkol som a hodil som po ňom kameň, no zajac len o kúsok poskočil a ďalej žuval miestne byliny.
„Keď sa nechceš nechať chytiť, tak padaj z môjho rajónu.“
Zahľadel som sa do diaľky na zapadajúce slnko a strhol ma prúd vlastných myšlienok. Prebral som sa až na podivné kvílivé zvuky vychádzajúce z môjho žalúdka. „Dnes asi večera nebude“, skonštatoval som s povzdychom a odobral som sa spať do svojho úkrytu. Zajtra mám v pláne pokračovať v ceste a tak si musím dopriať aspoň spánok.

_________________
"Most people believe magic is only a trick. Why change their minds?"

http://ww2.wizards.com/gatherer/CardDet ... ?&id=25557


Hore
 Profil  
Zobraziť príspevky za obdobie posledných:  Usporiadať podľa  
Vytvoriť novú tému Odpovedať na tému  [ Počet príspevkov: 5 ] 

Všetky časy sú v UTC + 1 hodina [ letný čas ]


Kto je prítomný

Ľudia sediaci pri tomto stole: Žiadny registrovaný používateľ a 5 hostí.


Nemôžete zakladať nové témy pri tomto stole
Nemôžete odpovedať na témy pri tomto stole
Nemôžete upravovať svoje príspevky pri tomto stole
Nemôžete mazať svoje príspevky pri tomto stole

Hľadať:
Skočiť na:  
cron
Little spaceships
Powered by phpBB © 2000, 2002, 2005, 2007 phpBB Group
Karma MOD © 2007, 2009 m157y, modifications © 2010 Annun