HuSä

V rámci blogu Over Thousand One sa ma Brand spýtal zaujímavú otázku:


Toto je citlivá záležitosť a to prevažne z historických dôvodov. Podľa mojich skúseností z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov nám vtedy bolo jasné ako "hrať rolovo". Vedeli sme to z ústneho podania, herných príručiek, Usenetu a raného internetu. Existovali dobré i zlé rady pre hranie. Vo všeobecnosti sa však rolové hranie chápalo pomerne jasne. V prípade konkrétnych hier "vedieť ako hrať hru X" znamenalo ovládať herné mechaniky, tvorbu postáv a to, ako zobraziť hráčsku postavu pri stole (buďte náladoví! buďte hrdinskí! držte hubu a zabíjajte! atď) Prevažná väčšina bola na úrovni techník hrania. Ale "dobré rolové hranie" ako také je veda a umenie, ktoré možno študovať a vylepšovať nezávisle od hry, ktorú hráte.

K tomuto môžeme pridať pojem "mojej hry", ktorý používalo mnoho rozprávačov (a robia tak doteraz). Základnou ideou je to, že nehráme len hru X, ale hráme "kampaň v Tomášovej hre X". V tomto prípade je Tomáš autoritou, ktorá rozhoduje, čo znamená "hrať hru X". Hráč potom musí buď pochopiť a akceptovať všetky nuansy hry a hráčov a správať sa očakávaným spôsobom alebo sa cítiť v skupine outsiderom (prípadne byť z nej vylúčený, ak má na to Tomáš odvahu). V tomto prípade je váš názor (alebo stanovisko uvedené v príručke) na to, ako "hrať hru X" nedôležitý. Význam má len vtedy, ak ladí s tým, čo tvrdí Tomáš ako autorita. Aby sa táto záležitosť ešte viac skomplikovala, množstvo hier dávalo na tento prístup priamy dôraz a to pomocou pravidiel typu Pravidlo č. 0 (,,Rozprávač má vždy pravdu.". Toto pravidlo možno vidieť napr. v d20 Game of Thrones. pozn. prekl.)

Dohoda a ustanovenie toho, čo znamenalo "hrať hru X" pre Tomáša (a ľudí, ktorí ho podporovali) bolo v mnohých herných skupinách dôležitou činnosťou. Nekonečné diskusie o tom, čo by "dávalo zmysel" alebo "sa mohlo naozaj stať" -- teda rozpory v kreativite a názoroch zamaskované za problémy v (ne)logike -- často zaberali hodiny herného času. Vystúpenie z priestoru ohraničeného Tomášovou víziou mohlo vyústiť v bezvýznamných plamenných debatách, v ktorých sa poukazovalo na logickosť či nelogickosť.

(Tu musím poznamenať, že ja som bol Tomášom. A neraz.)

Ako sme teda vedeli, čo znamená "hrať hru X"? Úprimne povedané, nemyslím, že som to vedel stále. Určite nie vždy. To sa týka množstva hier a herných skupín, s ktorými som hral počas osemdesiatych a deväťdesiatych rokov (a ktoré doteraz vidím hrávať). Vo všeobecnosti fungovalo množstvo skupín na princípe postavenia. Ten, kto mal v skupine najvyššie postavenie, pretlačil svoj spôsob, akým "hrať hru X" a v podstate dotlačil hráčov s nižším postavení do požadovaného správania (a vytesnil tých, ktorí sa nesprávali v súlade s očakávaniami).

V situácii, keď sa nemusíme potýkať s takýmito skupinami a hmlistými Pravidlami č. 0, zistil som, že jestvuje aj iná cesta, ako zistiť spôsob, ktorým sa dá "hrať hra X":

1. Spoločné zdieľané porozumenie (explicitné i implicitné) a komunikácia medzi hráčmi.

2. Text pravidiel, ktorý hovorí čo sa očakáva od hráčov a rozprávača (ako ľudí pri stole!), čím sa vytvorí zdieľaný "cestovný plán" pre hru. Má to byť dokument, na ktorý sa vieme odvolať a povedať "Áno, chcem spraviť to, čo sa uvádza tu." Najdôležitejšou výhodou tohto textu je to, že potiera poukazovanie na "dobré rolové hranie" alebo výroky typu "ja som to vždy robil takto" či "veci by sa mali diať takto".

(Moja prvá skúsenosť s touto kombináciou boli Star Wars d6 s dobrou skupinou ľudí.)

Takto viem, čo znamená "hrať Dogs in the Vineyard". Hraním v skupine so spoločným porozumením a komunikáciou o tom, čo je dôležité (dalo by sa to nazvať sociálnym kontraktom) a použitím dokumentu, ktorý je základom pre jasné očakávania od hry. Hra sa tak stane procesom, ktorý využíva, posilňuje a adresuje očakávania a postupy v hre na základe tohto dokumentu a vzájomné porozumenia v skupine.

Pre mňa to nie je kontroverzné, len ma to vedie k povôdnému kontextu -- ktorým bolo napätie medzi jednotlivými súčasťami hry.

Dogs in the Vineyard má v sebe zložku, ktorá vás tlačí vyhrávať. Zároveň však má zložku, v ktorej je rozprávanie príbehu založené na posudzovaní svojej postavy a ostatných postáv.

Pre ľudí, ktorí vedia ako hrať Dogs sa toto napätie podarí pomerne rýchlo odstrániť, čím sa vytvorí funkčná hra. (Dokonca si myslím, že hra funguje pre tých, ktorým funguje, práve pre to, že jedna zložka podporuje druhú.)

V prípade hráčov, ktorí nevedia, ako Dogs hrať, vyvstane medzi týmito dvoma zložkami konflikt. Ľudia, ktorí majú rôzne očakávania, vedia vyriešiť toto napätie rozličnými spôsobmi. Napríklad tým, že budú nasledovať logiku herných mechaník bez toho, aby sa dívali na logiku estetiky. Tým sa však vydajú na cestu, ktorá je úplne v súlade s princípmi hry, ale nie je vôbec zábavná.

Herné mechaniky a veci, ktoré nás učia keď ich používame, sú veľmi zaujímavou vecou ak sa na to dívame optikou toho, ako hrať. Videl som množstvá ľudí, ktorí ignorovali pravidla, odmietali sa ich naučiť či akcpetovať a to napriek tomu, že pravidlá mali jasnú logiku a zmysel.

Príkladom sú ľudia, ktorí práve hrajú piate dobrodružstvo v štvrtoedičnom D&D a stále zbytočne používajú svoje denné schopnosti bez toho, aby boli v situácii, keď z toho môžu vyťažiť čo najviac bonusov a tak predísť zlyhaniu. V D&D je zjavné, že sólo vystúpenie v ktorom použijete všetko, čo máte k dispozícii, určite neotrasie svetom. Musíte spolupracovať ako skupina, musíte sa na prekážky pripraviť a musíte si starostlivo pripraviť taktiku. Náhodné vypustenie všetkých kúziel nevedie k úspechu.

Niektorí ľudia sa to dokážu naučiť. Tí, ktorým sa to podarí, môžu vďačiť za to logike systému, ktorej sa stačí držať a využívať ju. To je ten dobrý prípad.

Iní ľudia sa to však naučiť nedokážu. Tí často chcú, aby hra bola niečím iným, než má byť. Dôvodom môžu byť estetické preferencie, hráčske preferencie či spoločenská situácia pri stole.

Časom sa tieto dve skupiny nutne dostanú do rozporu nad tým ako hrať.

Čo sa paradoxne stávalo v časoch, keď každému "bolo jasné ako hrať". Pozrime sa na to: žiadny zo spôsobov hrania nespadol z neba. Vyplynuli z pravidiel a z toho, ako sa tieto pravidlá používali, ako sa z nich dalo poučiť a ako nie. Ľudia sa potýkali s najrozličnejšími textami, individuálnymi preferenciami a tlakmi, ktoré museli vyriešiť. Našli mnoho spôsobov, ako to dosiahnuť.

V priebehu času sa tieto rôzne spôsoby hrania ustálili. Ľudia predpokladali, že iní ľudia ovládajú spôsob ako hrať hry a tí, ktorí nie, sú tými, ktorí sa to buď nenaučili alebo sa to naučili zle. (A to preto, že pristupovali k riešeniu napätia rôznymi spôsobmi.)

Paradoxne sa toto začína diať znovu. Koľko príbehových hier vieme hrať práve preto, že vieme hrať iné príbehové hry. Koľko príbehových hier vieme hrať preto, že nám komunita povedala, ako ich hrať?

A koľko ľudí hrá tieto hry a nechápe ich presne tak ako mnoho ľudí nepochopilo Vampira a bolo im povedané, že hrajú zle (pretože to nepochopili)?

Myslím, že je rozdiel medzi tým, keď hráč nepochopí estetický zámer hry hneď na prvý pokus a tým keď vedome odmieta zmeniť svoj štýl hrania vo chvíli, keď hrá inú hru.

Prvý prípad sa dá vyriešiť rôznymi spôsobmi, ktoré sa týkajú len spôsobu, akým sa naučiť niečo nové. Druhý prípad je, podľa mňa, prípad zlého hráča.

Ak teda niekto povie "Dogs u mňa nefungovali", musím poznať súvislosti, z ktorých vychádza hráč. Zvyčajne je to prípad, keď sa mechaniky nasledujú spôsobom, ktorý vedie k nezáživnej hre, čo nemusí byť chybou pravidiel. Inokedy hra nedokáže viesť hráča správnym smerom.

Samozrejme, pripúšťam situáciu, keď hráčom Dogs nevyhovujú. Niektorí ľudia sa na tejto hre nebavili a preto ju opustili. To sa stáva a ja nie som propagandista.

Ale keď niekto povie, že "Dogs mi nevyhovovali, pretože mi neposkytli možnosť hrať hru, ktorú mám rád". V tomto prípade nedokážem prechovávať sympatie. Rovno hovorím, že to nie je problém s Dogs a teda nie je čo prispôsobovať hráčovi a oznámim hráčovi, že chyba v nepochopení je na ich strane.

Nepokúšajú sa totiž pochopiť hru. V skratke: ak sa rozhodli hrať Dogs, tak istým spôsobom klamali, pretože len predstierajú pochopenie hry. V skutočnosti používajú všetky zaužívané spôsoby ako napr. postavenie a spoločenský tlak na to, aby dostali to, čo chcú. Ničenie zábavy zamaskované vyhláseniami o otvorenosti mysle je už klasický ťah.

Moja skúsenosť je také, že aj keď sa alternatívne hry nesnažia naprávať tieto problémy, minimálne na nich poukazujú veľkým prstom. Posvietili si na drobné nepríjemné manipulácie ľudí a tým ukázali ostatným, aké sú škodlivé.