|
Postoj, chvíľa, si krásna... takto nezvyčajne reagoval na nezvyčajne plný žalúdok Winston, keď sa mu šťastnou náhodou podarilo chytiť mláďa veľkej močiarnej korytnačky. Mláďatá nie sú ešte také nebezpečné a hlavne sa nevedia ešte tak dobre ukrývať ako starší ich druhu... svojou mocou sa mu podarilo vyčistiť vodu z močiara a dokonca očistiť a opraviť nešetrným životom posledných týždňov poznačené šaty... hmmm, to bol slastný pocit... postoj, chvíľa... aj sa trochu zahanbil, že použil slová ním tak uctievanej básne na niečo tak prízemné ako je plné brucho, dosť vody a tieň nad hlavou, keď tie slová vo svojom pôvodnom kontexte mali vyjadrovať taje hlbokých, neuchopiteľných citov ľudského metauniverza... ale naozaj len na chvíľu, veď kto má dnes čas zaoberať sa zbytočnosťami ako je poézia a podobné veci ? Hádam len niekoľko bohatých a výstredných (schválne som nespomenul bohatých a mocných, mocní majú iné záľuby a bard má pre nich všelijakú, len nie umeleckú hodnotu...), prípadne mladých a dostatočne zabezpečených, ako som bol ja... dnes mi to príde ako život niekoho úplne iného, aj keď stále funguje ako dôkaz proti ľuďom, ktorý tvrdia, že príjemný a spokojný život na tomto svete čestný človek jednoducho mať nemôže, pretože ten môj bol predtým presne taký... V tom mojom dnes v prvom rade ide o to prežiť... no, myslím že nejaké škrupule mi ešte zostali, asi by som nezabil deti a nezjedol ich, aj keby som bol neviem ako hladný... dokonca aj prašiví neľudia majú niekedy pravdu, konkrétne keď sa ľuďom vysmievajú, že sa ničia navzájom miesto aby sa zomkli...
A takto nejak trávil Winston dni posledných už skoro dvoch mesiacov... mohlo by sa zdať, že sa jedná o nejakého výstredného boháča, ktorý sa rád počúva a nemá celý deň nič na práci, len sa váľať, polihovať a občas zašomrať na stravu... pravda bola taká, že Winston cez deň nemohol nič robiť, ak len nechcel, aby ho lapili templári a skončil ktovie ako (vlastne bola jeho predstava docela jasná, hoci bola cesta k výsledku tej predstavy neurčitá-totiž mŕtvy)... vychádzal až za šera, aby si zohnal niečo na jedenie, buď ukradol nejaké citróny alebo mangá z plantáží (nie mestských, k tým nebola šanca sa dostať, ale pár súkromníkov chcelo asi ušetriť a tak si zriadili malé sady aj mimo oblasť bedlivej ostrahy jedla, a že tá je fanatickejšia hádam jak ostraha vnútorného okruhu hraníc...), narazil na bobuľové kre s fialovými listami(zistil, že bobule sú síce jedovaté, ale do cela šťavnaté a príjemne kyslasté, a keď sa jed spomalí na viac ako 12 hodín, tak jeho sila už pre človeka, ktorý váži skoro 110 kg, nie je nebezpečná) alebo sa mu podarilo chytiť rybu(chytiť nie je to správne slovo, zvyčajne čakal na plytčine, a keď zazrel dostatočne veľkú, použil moc, ktorá mu mala slúžiť pre väčšiu slávu Zeme a kamenný pilier vyrazivší z pod nič netušiaceho tvora ukončil jeho rybiu existenciu... a predĺžil tú jeho. Nebolo to moc efektívne, pretože z ryby nezostalo príliš moc, aj preto, že ten trik, ako ho pre nedostatok výrazov Winston v duchu volal, bol určený na obranu pred veľkými hmyzoidmi s mäkšou spodnou časťou tela, ale fungovalo to a pokusy s heating lustom nefungovali a po spôsob kritické zranenie mala ryba hnusnú chuť). To bol ten jednoduchší spôsob, alebo sa niečomu nepodarilo zožrať ho a tak mal čo jesť on, a zatiaľ mal, ako vravia Uričania, jak z Tyru šťastie... myslím, že obyvatelia Tyru to hovoria presne naopak, kto vie prečo... o minulosti Winston moc nerozpráva, možno spomienky doprevádza príliš veľká bolesť, možno sa hanbí za tak bezstarostný život, jediné, čo sa vie naisto je, že pred svojou „premenou“, ako nazýva dobu pred uzavretím zmluvy so Zemou, bol starostom malebnej dedinky kdesi na juhovýchode, ktorá sa tešila vďaka chovu pštrosov a výrobe skvelého porcelánu ochrane mesta XXX (neviem to priestorovo ani tematicky zasadiť)... po ničivom zemetrasení a závale, počas ktorého prešiel „premenou“, viedol preživších smerom k Uriku, keďže ich novovzniknuté kaňony odrezali od jedinej bezpečnej cesty do domovského mesta a cez púšť sa kôli jej nástrahám a hlavne kôli prašivým púštnym elfím démonom, ktorým tá časť „patrila“ neodvážili ísť... šťastie im prialo a Winston aj vďaka novonadobudnutej moci bol schopný doviesť veľkú časť až na hranice Uriku... a práve keď si úľavne vydýchol pri pohľade na močiare obkolesujúce Urik, ktoré zazrel v diaľke, prišla tzv. „druhá premena“. Urická armáda bezdôvodne zmasakrovala všetkých preživších... nedali im najmenšiu šancu... sám Winston prežil len preto, že ho pre veľkú srandu a nabudenie tej „správnej nálady pred bitkou“ hneď na počiatku, keď naivne vyšiel urickým naproti ako vyjednávač pre pobavenie zahnali do močiara a keď beznádejne zapadol strieľali doňho šípmi na chytanie žvých vtákov s tupým guľovým koncom... táto nevýslovná krutosť a bezcitná neľudskosť Winstona najprv omráčila, a nebyť jeho až nadprirodzenej regenerácii a Zemi, ktorá mu dala moc dýchať pod sebou, stretlo by ho presne to, čo urickí predpokladali, že ho stretlo... nenávisť, ktorá ho vypaľuje do biela vždy, keď si na to spomenie je priamym kontrastom k jeho až apatickej ľahostajnosti, ktorá naňho doliehala ešte dlho po tom dni... keď sa mu nakoniec podarilo vyhrabať, bolo po všetkom... prišlo mu nepoctivé, že on jediný prežil... odvtedy je jeho jediným cieľom pomstiť sa všetkým, ktorí s tým mali niečo spoločné... odvtedy striehne na každú príležitosť, ale nie je blázon, aby sa niečo pokúšal proti pravidelným hliadkam, a zatiaľ mal príležitosť len raz, tesne po „bitke“, boli to asi žoldnieri v službách mesta, a boli dvaja, asi sa šli pozrieť, či regulérna armáda po sebe niečo užitočného nenechala... posledné, čo zažili, bolo, že sa im znenazdania pod nohami otvorila zem a do jamy, ktorá sa začala pomaly zasypávať za nimi skočila šialene ryčiaca postava zahalená v rozodratých špinavých páchnucich zakrvavených šatoch s kyjom v ruke... tak prišiel Winston k aspoň trochu schopnému oblečeniu, obojručnému macahuitlu, ktorý si odvtedy zamiloval a svojim skvelým sandálom z kože niečoho veľmi pohodlného a koženému brneniu. Ďalšia podobná situácia sa mu žiaľ nenaskytla, ale Winston sa za ten čas, a rybárčenie a schovávanie sa pred hliadkami mu výrazne pomohlo, naučil trpezlivosti. No a odvtedy sa venuje prežitiu, pilovaniu svojho umenia przniť a improvizovať s mocou Zeme a pred denným spánkom svojim úvahám...
meno: Winston
rasa: človek
charakteristiky: 193 cm vysoký a 110 kg ťažký muž, ale na svoju váhu nevyzerá, príroda k nemu bola štedrá, ako to len príroda na tomto svete vie, takže sa nikdy na svoje fyzické ani psychcké schopnoisti nemohol sťažovať, krátke čierne vlasy, čierne oči a snedá pleť dotvárajú jeho zaujímavý a pomerne príjemný počerný vzhľad, obľúbená farba biela, a biely kus látky, ktorý nosí omotaný okolo hlavy aby nedostal úpal, s jeho smahnutou pokožkou mierne kontarstuje...
_________________
Ex humo homo...
|
FAQ
Hľadať
Členovia
Registrovať
Prihlásenie
