Optimista...
Padal dážď. Nebolo pekne a ja som cítil, že sa to ešte všetko môže zvrtnúť k horšiemu. Hĺbavo som sa zahľadel na oblohu nadomnou a znovu si pripomenul svoj večný boj so živlami. Teraz už ale nebolo cesty späť. Odhodlaným pohybom som si napravil vak na chrbte, prešiel prstom po krempe verného klobúka a potom som silno stisol ruku víly kráčajúcej vedľa mňa. Šťastie praje odvážnym, nie?
Cesta na sever ku horám prebehla celkom bezproblémovo. Náš tátoš hltal kilometre jeden za druhým a už onedlho sme boli v úplne inom svete. Dážď vystriedal sneh, ľudia vymenili kapucne za hrubé čapice a všetko sa ako keby spomalilo. Usmial som sa. Možno ešte nebolo celkom všetko stratené.
Na mieste, kde stála chata, bolo napadaného skoro meter čerstvého snehu. Kraj vyzeral nepopísateľne rozprávkovo. Všetko ticho dýchalo pod bielou perinou, slnko odmietlo otvoriť svoje okenice a večer prišiel skôr, ako sa deň vôbec stihol spamätať. Chata bola doslova zasypaná a nám neostávalo nič iné, než odložiť náklad po namáhavom výstupe do kopca a pomocou lopát sa prehrabať ku dverám. Až keď sme zapálili oheň v starej piecke a priložili nohy čo najbližšie k zohrievajúcemu sa komínu, začali sme mať pocit, že všetko bude v poriadku. Dnes sme boli len dvaja, víla a ja, no už zajtra mal doraziť zvyšok hrdinskej bandy. S odchádzajúcim rokom sme sa plánovali rozlúčiť tak, ako sa patrí.
Pesimista...
Hnusne pršalo a ja som preklínal svoje obrovské topánky, ktoré sa permanentne šmýkali na odporne čvachtavej ceste.
Hlúpy vlak meškal do Popradu viac ako polhodinu, ja som zistil, že som v Košiciach zabudol kľúče od chaty, rukavice a ešte nejaké ďalšie veci, na ktoré som už zabudol (no čo). Po príchode na Dubinu, kam nás s vílou odviezla moja drahá mamka a kde sa nachádzala chata, sme strávili skoro polhodinu so sprostými reťazami len aby sme sa nakoniec do debilného kopca trepali sami. Ja osobne, človek vetchý, slabý a unavený životom, som do toho pekelného stúpania vyniesol tretinu svojej váhy vo vaku a v rukách, za čo som už v polovici sarkasticky ďakoval všetkým svätým svojim vlastným, jedinečným spôsobom.
V chate bola kosa ako v zime na Sibíri a ja som mal mokré celkom všetko. To mi na nálade tiež nepridalo. Do čoho som sa to zase namočil, ja prašivý pes?
A nakoniec nový deň...
Tak, prvá oficiálna hostincovská silvestrovská chata sa začala. Doobeda, ešte predtým, ako sme sa s vílou stihli naraňajkovať, som sa vydal na strastiplnú cestu hlbokým snehom a lesom, riskujúc vlastný život, len aby som počkal na zastávke autobusu ostatných prišelcov a odviedol ich do tepla a bezpečia. Prišiel som presne načas, opatrne sa zvítal s Nage, Vincentom, Numen, Cerebrom, Silverbowom a Forestmarkom a následne sa spolu s nimi vydal na cestu späť. Foresmarko, ťahajúci so sebou v taške zrejme mŕtveho koňa, počas cesty vykazoval známky infarktu myokardu, no nakoniec bol i on schopný dopraviť sa úspešne na chatu a utešene sa usadiť na prvú voľnú plochu.
Všetci sa zvítali, zoznámili s vílou a nastalo Prvé Veľké Sušenie (tm).
Potom sa vytiahlo jedlo a stôl na prvom poschodí sa začal pomaličky zapĺňať. Mľaskanie a prežúvanie sprevádzal neviazaný rozhovor, prvé opatrné fotografie a neúnavná snaha dostať Nage z najpohodlnejšieho kresla. Ani jedna zo spomínaných aktivít pritom nezaznamenala väčší úspech. Energiu v osadenstve prebudilo až opakované nakúkanie a pokrikovanie na obyvateľov druhého a najvyššieho poschodia chatky, kde sa usídlil Vincent s Numen a odkiaľ sa neprestajne ozýval kadejaký chichot, chechot a chuchot. Spomínaní dvaja na záujem ostatných veľmi nereagovali a zliezli až potom, čo sa navrhlo, že je čas vyliezť vonku a preskúmať, čo to vlastne je ten sneh.
Nasledujúca hodinka sa dá rekapitulovať len ťažko. Spomeniem snáď len kompletne do snehu zabaleného Vinca, slávnostné Zahrabanie Nage, moju gentlemanskú bitku s Cerebrom, pri ktorej sme sa obaja najedli snehu na celý deň a nepočetné konflikty, guľové útoky, vrhy, skoky a priateľské pokusy o vraždu medzi ostatnými.
Po skončení spomínaných aktivít sa navždy zo záhrady vytratilo čaro zimy a nasťahoval sa tam ten hnusný pocit, ako keď vám políčka podupe stádo divých slonov. Krásna, jednoliata vrstva metrového snehu bola nenávratne preč, no zdalo sa, akoby to nikomu veľmi nevadilo. Vincent si opatrne utrel z okuliarov asi dve tony snehu, Cerebro všetkým ukázal, ako veľmi sa spotil, radostne sme vysmiali Silverbowove šuštiaky a nastalo Druhé Veľké Sušenie (c).
Okolo šiestej mal doraziť Alef0, ale tesne po tom, čo som sa vydal po neho na zastávku, mi bolo cez mobilné komunikačné zariadenie oznámené, že zmeškal a príde o dve hodiny neskôr. Zvyšok osadenstva sa na tom dobre pobavil.
O dve hodiny neskôr sa zvyšok osadenstva baviť prestal, keď som vyhlásil, že odmietam ísť po Alefa sám a že oni pôjdu so mnou.
Nočný výlet lesom spríjemňovalo len svetlo na mobile Nage a mierne motkavý krok víly predo mnou. Na zástavke sme si potvrdili, že Alef je človek bystrý a umný, lebo hneď na prvý pokus vystúpil na správnej zastávke a následne za slov „ja som mongol, ja som mongol, ja som taký mongol“ a mrmlania si niečoho o jedných nohaviciach sa vydal spolu s nami späť na chatu. Počas nej mi stihol vysvetliť, že je naozaj mongol, že má len jedny gate (rifle), len jedny topánky a že je mongol (ja viem, že sa opakujem. Aj on sa)
Potvrdil som Alefovi, že je skutočne mongol.
Potom sa znovu všetci vysušili, pričom Alef všetkým zdôrazňoval, že je mongol a priveľmi sa túlil k piecke na poschodí. Vypili sa nejaké pivá, otvorilo sa víno a čas plynul pomaly, ale celkom príjemne. Nage stále odmietala vyliezť z kresla, Cerebro so Silverbowom (ktorého sme prekrstili na Striebroluka, potom na Striebrolúčika a nakoniec na Striebrolúčika, lesného púčika) si vymieňali kadejaké chlapské urážky, Vincent s Numen boli striedavo zalezení hore a pohodení dole, Forestmarko si len tak popíjal a múdro hovoril, Alef bol mongol a ja s vílou sme to všetko zhrozene pozorovali z kresla. Hral sa taktiež trochu Tantrix a veľa sa leňošilo. Cerebro nakoniec vyhlásil, že on to môže dlabať, zaliezol do spacáku, nakázal víle, aby ho zobudila desať minút pred novým rokom a nasledujúcich pár hodín bavil zvyšok chaty svojim pravidelným chrápaním na lavičke za stolom.
Krátke hudobné intermezzo...
Cerebro: chŕŕŕ, chŕŕŕ, chr – chr –chr, chŕŕŕ, chŕ.
Zbor: I zaspal nám zaspal,
junák mladučký,
I zaspal nám zaspal,
Cibrehy jaky hluk, more.
Ani sme sa nenazdali a ostávalo nám posledných desať minút starého roku. Víla nežným kopancom zobudila spiaceho junáka a potom sme sa všetci spoločne vytrepali na balkón. Nad Hranovnicou (čo je dedina neďaleko) už buchotali buchty, trepotali trepúne a trieskali triesky, čo jasne naznačovalo, že koniec roka je blízko. Hlasným pokrikom sme odpočítali posledných päť sekúnd, potom sme si to zopakovali ešte raz pre prípad, že by nám išli zle hodinky, zapálili sme prskavky a dali sa do mohutného spevu.
Mohutný spev náš vskutku niesol sa šírou krajinou. Divé zvery utekali kade ľahšie, múdri deduškovia zo zasnežených lesov ticho plakali dojatím do klobúka a samotné nebesá blikali do rytmu nášho hudobného čísla. Ťažko popísať pocity, ktoré mnou zmietali, hlavne preto, že najviac zo všetkého mnou metala strašná zima. Po doznení štátnej hymny, tej našej stužkovej, nech bože dá, nech bože dá, tak kopni do tý bedny, white dove, hore háj, dole háj, for he’s a jolly good fellow, živijó a ďalších populárnych silvestrovských piesní sme sa skrehnutí ale v dobrej nálade nalepili späť na piecku.
Starý rok bol mŕtvy, nech žije nový rok!
Zábava potom začala mierne zaspávať a zaspávať. O nejakej druhej – tretej sme sa zhodli, že ťažko sa komunikuje, keď všetci pochrapkávajú a tak Alef zaliezol od spacáku sťa ten húseníc (mužský rod), Cerebro podobne učinil, ja s vílou zaľahli sme slávnostne na rozkladací gauč a ostatné zvery hostincovské zverili sa do rúk postelí na podkroví. Netrvalo dlho a ticho nad Dubinou už rušil len Cerebrov pokojný dych a vyvreskovanie silvestrovníkov s lepšou výdržou ako my.
Ako sme s Forestmarkom vraždili...
I vykuklo slnko spoza kopca, I vstali sme. Ráno v novom roku bolo ťažké, pomalé a plné vzdychania, plaču a škrípania zubov. Po rannej očiste, vyriešení už tradičného problému s tým, kto pôjde po vodu na splachovanie záchodu a po vykúrení chatky na teplotu aspoň dvadsiatich stupňov Celzia sme sa dohodli, že tí, ktorí dnes musia odísť domov, tak učinia až poobede. Zostávajúci čas sme vyplnili mafiou.
Mafia je relatívne jednoduchá a zábavná hra, ktorá sa hrá i tu na fórach a teší sa relatívnej popularite. Prvých niekoľko hier som si ako rozprávač vzal na starosť ja a už onedlho ľudia utešene umierali ako muchy. Nesmiernu radosť mi spôsobovalo vykresľovať zohavené telá všetkých tých smradov, čo mi žerú nervy na fórach a musím povedať, že si myslím, že som v tom bol naozaj dobrý. Hrám nechýbalo napätie, dráma a občasný úder pohrabáčom. Mesto a mafia sa striedali vo víťazstvách, no ja som mal pocit, že tomu ešte niečo chýbalo...
Až keď sa Alef0 odhodlal, že ma vystrieda v roli rozprávača, zistil som, čo to bolo. Bol to ten skvelý pocit dobre vykonaného zločinu. Ani som sa totiž nenazdal a stal som sa so svojim verným druhom Forestmarkom mafiánom. Víla ma síce už od začiatku obviňovala, no keďže na jej trasľavý hlások nik nedal, mali sme v meste skoro voľnú ruku. Pod našimi presne mierenými ranami padali postupne Nage, Silverbow a Numen, zatiaľ čo cez deň sme s radosťou obesili Vinca a policajta Cerebra, ktorého nezachránilo ani to, že sa k odpornej práci policajta priznal. Vílu samotnú, ktorá ako jediná prehliadla moju brilantne hranú nevinnosť, sme si nechali ako čerešňu na torte a potom už bolo mesto len a len naše.
Cítil som sa nadmieru dobre.
Potom, čo sme vytreli všetku krv a odložili zvyšné končatiny do skrine, bol čas pobaliť tých, čo odchádzajú a radostne ich vyprevadiť na zastávku. Na chate mali ostať už len Vincent, Numen, Cerebro, ja a víla.
Cesta snehom prebehla bez problémov a my sme strávili čas na zastávke v prítomnosti nadmieru veselej mládeže z neďalekej chatky, ktorá, zrejme podporená nápojmi s obsahom alkoholu, si krátila čakanie na príchod autobusu veselým spevom, tancom, odhaľovaním rôznych partií svojich tiel, stopovaním, tichým sa motaním, močením po okolitých stromoch a ekologickým aktivitami zahrňujúcimi triedenie odpadu a čistenie snehu svojimi vlastnými telami. My sme si ich odfotili, nahrali, pobavili sme sa a všetko bolo fajn.
A potom prišiel autobus a zrazu nás bolo už len päť.
Späť na chate sme si postavili kadejakých snehuliakov, vznikla i busta ženy, ktorá sa neskôr zmenila na bustu muža, Vinco vytvoril Najväčšiu Snehovú Guľu Sveta (c), Cerebro trénoval na našej bobovej dráhe a potom sa znovu spotil.
Večer sme strávili hraním Osadníkov z Katanu a počúvaním tichej hudby. Osadníkov som svojou brilantnou stratégiou a inteligentným plánovaním jednoznačne vyhral a opäť raz som potvrdil, že jediná vec väčšia ako moja krása a inteligencia je moja skromnosť.
A to bol vlastne koniec. Zaľahli sme relatívne skoro, lebo viacerých účastníkov bolela hlava, ešte sme trochu podebatovali a bola tma.
Všetko končí
Posledný deň oslavy nového roka sa niesol v znamení upratovania, umývania riadov, balenia sa a rozospatého konzumovania zvyšných potravín. Vinco, Numen a Cerebro potom utekali na zastávku, kde podľa všetkého aj tak žiaden autobus nikdy nedorazil a oni boli nútení dostať sa do Popradu stopom.
Ja s vílou sme následne dve hodiny usilovne dávali chatu do pôvodného stavu a potom sme odfičali do Bystrého lyžovať, pričom nám spoločnosť robil jemný dážď.
Bolo fajne. A ja len dúfam, že fajne bude aj o rok.
Alebo, aby som ostal svojej povesti verný, rád som vás všetkých povraždil v mafii, smradi a smradky.
Celkom na záver
Keď sa impregnuje,
keď chichot šíri sa okolím,
všetko je fajn.
FAQ
Hľadať
Členovia
Registrovať
Prihlásenie
:lol:
:ikonka42: :ikonka42:
