Rozhovory v sieti
Peter Šulej: Elektronik café. Solitudo, Námestovo (asi: nikde v knihe sa to nedozvieme) 2001.
Predstavte si, že sedíte v Elektronik café, kde vám okrem kávy ponúknu aj (nie tak úplne) virtuálneho partnera. Môžete sa s ním interaktívne zhovárať. Samozrejme s akými-takými vnemami, sme predsa v budúcnosti. Všetci sedíte v oddelených boxoch, a predsa vás niečo spája. Miesto, čas, počítač. A presne taká je aj kniha Petra Šuleja, Elektronik café. Ide o súbor 14-tich poviedok, rozdelených do štyroch boxov – častí, kde vlastne všetko so všetkým súvisí a (okrem poslednej časti Konštrukcie) sú poviedkoidy pospájané postavami, časom alebo miestom.
Peter Šulej sa narodil v roku 1967 v BB, okrem prózy (Misia, 1995 – zbierka sci-fi poviedok; Elektronik café) vydal viacero básnických zbierok: Porno (1994), Kult (1996), Pop (1998), Generator X: Hmlovina (spolu s A. Hablákom, P. Macsovszkým, M. Habajom, 1999), Návrat veľkého romantika (2001), Archetypálne leto (2003), Koniec modrého obdobia (2008).
Pristavme sa ešte raz pri predstave kaviarne. Čo sa v nej hlavne deje? Rozhovory. Tak aj v týchto poviedkach, nejde o akciu a reakciu, ale o rozhovory. Šmrncnuté trochou filozofie, trochou irónie, veľkým dielom cyberpunku a, dalo by sa povedať, až nepríjemne bežného života. Ak aj nájdeme nejakú tú ekšn, buď sa o nej rozpráva, alebo je iba pozadím a námetom pre rozhovor. Ak ten rozhovor objavíte. Ako sa v básni radia jednotlivé obrazy vedľa seba, tak aj tu sa strieda rozprávanie v duchu s rozprávaním „navonok“ bez oddelení, často sa nedá presne určiť, kto daný text vypovedá, poprípade v koho hlave sa obrazy dejú. V tomto prípade to však nevidím ako žiadne mínus, necháva to možnosti pre viaceré interpretácie a pre viaceré možné zamyslenia sa. Tak ako sa zamýšľajú postavy v poviedkach, aj čitateľ má možnosť sa zamyslieť nad tým, o čom čítal a zistí, že aj keď je tento svet (možno nie až tak veľmi) vzdialený od toho nášho, riešia sa tam problémy, ktoré s našou dobou zdanlivo nesúvisia... ale ony súvisia.
Tak ako aj v iných knihách tohto žánru, aj tu nájdeme ľudí skôr z tých okrajových oblastí spoločnosti... zo sveta nám ukazuje to, čo ho naozaj tvorí – ľudí nie až tak výnimočných, ale predsa tých pravých. Autor polemizuje nielen s týmito postavami z budúcnosti, ale aj s našou (krutou) realitou. Nájdeme tu obraz každodenného života cez sieť počítačových príkazov (zamyslime sa, nie sme aj my náhodou trochu zritualizovaní? Predstavte si svoje ráno, čo urobíte každý deň?), ani nie tak polemiku, ako suchý obraz o tom, aká rodina je tá správna, aké vzťahy v spoločnosti by sa mali presadzovať, obrazy zvrátených sexuálnych chutí a podobne.
Príznačný pre celú zbierku je názov poslednej „poviedky“ – De(kon)štrukcia. Ide tu o dekonštruovanie sveta, ako ho poznáme, dekonštruovanie toho, čo je správne si o tomto svete myslieť, dekonštruovanie všetkého okolo nás. Je len na nás, aby sme si to znova spojili do jednej celistvej konštrukcie. Aby sme mali na čom stavať, aby sme mohli niekde. vykonávať činnosti, ktoré nám mozog v podobe neviditeľného príkazového riadku zadal.
J.a.H.