Tardubal napísal:
Vo Wushu OPISUJES co sa deje s postavou, zatial co v DnD HRAS za postavu.
Vo Wushu sa musis uplne odmocnit od toho, ze tvojej postave sa deju neprijemnosti, zranenia, neuspechy a pod. Pocas hry len co najputavejsie OPISUJES, ako sa tej postave deje nieco pozitivne/negativne a ako na to reaguje.
V DnD hras za postavu - zo vsetkych sil sa snazis aby prezila, aby optimalne vyuzila svoje zdroje, aby sa zlepsila. Mozes to robit farbisto ale jednou z tvojich hlavnych motivacii je neznehodnotit svoju postavu.
Áno, v zásade si to vystihol.
Tardubal napísal:
Lepsie povedane, nemam rad, ked sa jej udeje nieco zle a ja nad tym nemam kontrolu.
a) Ak svoje vlastné zranenia a iné negatívne veci opisuješ sám, tak nad tým máš kontrolu. Alebo môžeš druhého požiadať, aby to opísal inak. To je zásadný bod.
b) Utŕžené zranenia, poníženia atď. nemajú mechanický význam, majú (len) príbehový význam.
Navyše príbeh o super týpkovi, ktorý nikdy neprehral, nikdy nemusel nič obetovať a nikdy nič nestratil, nie je IMHO zaujímavý! Pozrite sa už len na LotRa, čo všetko Frodo cestou stratil (a to neplatí len pre neho); na konci mu Glum ešte aj odhryzne prst. A to platí aj pre všelijakých akčných hrdinov vrátane Conana. (Je ale pravda, že sa Wushu dá hrať zľahka a nadnesene ako hongkongská mlátička, to áno.)
Tardubal napísal:
Ja mam svoje postavy prilis rad na to, aby som ich dobrovolne kalicil, popripade nechal kalicit niekym inym.
Hrdinu robia hrdinom prekonané útrapy. Prekonávanie útrap zanecháva na hrdinovi fyzické, psychické a sociálne stopy. Je lámaný, zranený, ponižovaný a už nikdy sa nemôže vrátiť tam, kde bol na začiatku. Aj napriek tomu, že nakoniec uspel. To je môj pohľad. Ak nechcem, by bola postava kaličená, tak sa nestane hrdinom, pretože radšej zostane sedieť v bezpečí domova.