HuSä

Najzelenšie fóra slovenského Internetu.

Všetky časy sú v UTC + 1 hodina [ letný čas ]




Vytvoriť novú tému Odpovedať na tému  [ Počet príspevkov: 1 ] 
Autor Správa

Dobrodruh

Založený: 16.09.2009
Príspevky: 57
Body: 24
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Matej bol už v posteli. Zamyslene z nej pozeral von oknom.
Do izby tadiaľ zľahka prenikal svit mesiaca. Jemne osvetľoval jej priestrannosť a pomocou tieňa načrtol kontúry veľkého písacieho stola na sivý koberec. Drevený stôl si hovel priamo pod oknom. Na ľavej strane izby tak ostal priestor pre veľkú stojacu policu. Stala sa útočiskom pre Matejove hračky, prevažne modely lietadiel, raketoplánov, družíc či postavičiek rôznych tvarov a veľkostí. Kozmonauti v skafandroch museli čeliť hrozivo vyzerajúcim tvorom z nekonečných vesmírnych diaľav. Alebo naopak, to záviselo na ich majiteľovi.
Vedľa police sa vynímal obrovský plagát, na ktorom bol vyobrazený astronaut. Zachytával tak nesmierne dôležitý krok pre ľudstvo. Len malý krok pre človeka stála od plagátu skriňa. V nej sa na vešiakoch pohojdávalo alebo si len tak ležalo na policiach Matejove oblečenie.
Izbu dopĺňali už len dvere a posteľ, nad ktorou visel ďalší obrovský plagát. Na ňom už nebol kozmonaut, ale vesmír. Matej sa ním v mysli často preháňal, pristával na pustých planétach, vyhýbal sa obrovským meteorom a vždy, keď letel okolo čiernej diery, spomalil, akoby sa rozhodoval, či do nej predsa len nevletí. Ani vlastne nevedel, čo to tie čierne diery sú, otec mu povedal, že raz mu to vysvetlí, len musí počkať, kým bude starší.
Spáč ešte nemohol zaspať. Stále sledoval hviezdnatú oblohu. Celý obraz, v jeho mysli i v ráme okna, dopĺňala tmavá silueta modelu vesmírnej lode. Otec, potom, ako ju dokončil, postavil raketu na parapet. Vyzerala, akoby mala už už odštartovať. Matej bol na ňu hrdý, veď pri jej stavbe veľa pomáhal.

Rukou si prehrabal vo vlasoch. Krátke, hnedé a nezbedné. Rovnako ako jeho oči. Jednostaj niekam utekali, chceli zachytiť toho čo najviac. Vo svojich ôsmich rokoch túžil stále niečo objavovať. Aj v noci si ich namáhal a možno práve preto musel začať nosiť okuliare. Nechal ich ležať na stole, pri ktorom len pred chvíľkou listoval v časopise. Požičal si ho od staršieho brata svojho spolužiaka. Vraj tam mal byť článok o čiernych dierach. Možno aj bol, ale vôbec tomu nerozumel.
Matej zívol, pričom si pravou rukou zakryl ústa s úzkymi perami. Nemusel to robiť, vedel, že je v izbe sám. Detská postava sa pod paplónom zamrvila a prevrátila nabok. Ľavá časť jemne hranatej tváre sa vnorila do vankúša. Malým nosom, ktorý už pomaly nadobúdal črty orlieho zobáka, vtiahol vôňu čerstvo vypranej obliečky.
Zatvoril oči. V spomienke jeho viečok sa zjavila otcova tvár. Nevyháňal ju zo svojich predstáv.
Ba naopak, pokúšal sa, aby tam ostala čo najdlhšie. Pomaly sa vytrácala a nemohol tomu nijako zabrániť. Čím dlhšie bol otec mŕtvy, tým ťažšie sa mu darilo predstaviť si ho. Mal síce veľa fotografií, ale nech sa akokoľvek namáhal, nedokázal si ho jasne predstaviť. Musel sa vždy pozrieť na vesmírnu loď, vtedy to bolo jednoduchšie. Hanbil sa za to. Tak rád by vrátil čas späť.

Prevalil sa na chrbát, založil ruky pod hlavu a opäť sa zapozeral von oknom.
Vonku sa zablyslo. Len tak, z ničoho nič. Mateja to zarazilo. Čakal, kedy zahrmí, ale ani po dlhšej chvíli sa nič neudialo. Otec ho učil, že vždy za bleskom nasleduje hrmenie. Čakal, či sa opäť neblysne, ale už sa tak nestalo. Síce nerád, ale rozhodol sa nechať svoju detskú fantáziu na pokoji a povedal si, že sa mu to asi len prisnilo.
Opäť zatvoril oči a už sa dostával do driemot, keď niekto pomaly začal otvárať dvere. Matej si sprvu pomyslel, že ho prišla skontrolovať mama. Odkedy osameli, každý večer tak robievala. Z dverí sa však vynorila mužská postava.
Matej odrazu nevedel, čo má robiť. Ostal len nepohnuto ležať a zízať na siluetu. Muž sa pristavil pri jeho posteli. Mierne sa sklonil nad Matejom. Vo svite mesiaca sa zaleskli okuliare.
„Neboj sa,“ ticho zašepkal muž.
Matej len strnulo zízal na muža nad sebou. Zachytil obrysy jeho tváre, ale kvôli tme nič konkrétne nezbadal.
„Kto ste?“ nabral odvahu a spýtal sa roztraseným hlasom.
„Ja som ty,“ s úsmevom povedal neznámy pričom sa zapozeral na vesmír nad posteľou, „alebo ty si ja.“
Matejovi to veľmi nepomohlo. Sníva sa mu?
„Pre tvoj vek je to ešte veľmi zložité vysvetľovanie,“ odvetil na Matejove mlčanie. Presunul sa k písaciemu stolu a tiež sa pozrel von oknom. „Videl si ten záblesk, všakže? O pár rokov sa naučíš, ako využiť čierne diery a neskôr pochopíš, ako som sa sem dostal.“ Opäť sa zamyslel: „Alebo ako sa sem dostaneš. Budeš sa hrať so zakrivením priestoru a času, neskôr pochopíš teóriu strún, až napokon prídeš na to, že červie diery...“ Tu sa zarazil: „Vlastne, teraz toto všetko naozaj nemôžeš pochopiť,“ a dodal, „jednoducho, naučíš sa cestovať v čase.“
Matej vôbec netušil, o čom rozpráva. Niektoré pojmy počul, alebo o nich čítal, ale to bolo všetko. Vôbec mu to nedávalo zmysel. Iba tej poslednej vete rozumel, ale nebol si istý, či správne.
„Takže vy ste prišli z...“ hľadal to správne slovo.
„Z budúcnosti,“ doplnil ho neznámy, „pokúsim sa ti to aspoň sčasti objasniť.“ Zatiaľ vzal z parapetnej dosky model rakety. Jej právoplatný majiteľ sa zarazil, predsa len, bol dosť krehký. Muž však vedel, ako ju má uchopiť, aby ju nepoškodil. „Predstav si, že stojíš pred zrkadlom. Ale takým, ktoré ukáže, ako budeš vyzerať, keď budeš dospelý.“
Matejovi sa trochu rozjasnilo alebo len zapracoval fantázia: „Teda, ja sa rozprávam sám so sebou?“
„Presne tak. A nemysli si, aj mne to pripadá zvláštne.“
Chlapec z postele sledoval, ako sa návštevník hrá s jeho najcennejšou hračkou. Mal pocit, akoby sa s ňou pohrával on sám. Aj strnulosť poľavila a strach začala vytláčať zvedavosť. Tá mu z úst vydrankala otázku: „A prečo si prišiel,“ zasekol sa, „som prišiel,“ opäť sa váhavo odmlčal až dokončil, „za mnou?“
„Pre toto,“ odvetil starší v miestnosti a otrčil Matejovi raketu.
Chlapec sa zháčil, veď to bola jeho najcennejšia hračka alebo skôr pamiatka. Pripomínala mu otca väčšmi ako všetky fotky v rodinnom fotoalbume.
„Ale to nemôžeš, to je moje, robil som ju spolu s...“
„Viem s kým si ju postavil,“ prerušil ho muž, „a práve jemu ju idem odniesť.“
Matejovi sa odrazu vyjasnilo a pokúšal sa to pretaviť do slov: „Ale..., čiže,...“
„Ešte sa s otcom stretneš,“ doplnil ho s úsmevom dospelý a pozrel sa pritom na ľavú ruku, „ale teraz už musím ísť, vieš, s ockom o chvíľu začneme stavať túto raketu.“
Podišiel k dverám, pozrel sa na seba. Jeden s úsmevom odišiel a druhý, s veľmi podobným úsmevom pomaly čakal, kým sa vonku opäť zablysne.


Hore
 Profil  
Zobraziť príspevky za obdobie posledných:  Usporiadať podľa  
Vytvoriť novú tému Odpovedať na tému  [ Počet príspevkov: 1 ] 

Všetky časy sú v UTC + 1 hodina [ letný čas ]


Kto je prítomný

Ľudia sediaci pri tomto stole: Žiadny registrovaný používateľ a 14 hostí.


Nemôžete zakladať nové témy pri tomto stole
Nemôžete odpovedať na témy pri tomto stole
Nemôžete upravovať svoje príspevky pri tomto stole
Nemôžete mazať svoje príspevky pri tomto stole

Hľadať:
Skočiť na:  
cron
Little spaceships
Powered by phpBB © 2000, 2002, 2005, 2007 phpBB Group
Karma MOD © 2007, 2009 m157y, modifications © 2010 Annun