Dopocuvane jest.
Nuz, co povedat. Je to zmes. Inak povedane, cistokrvne stredoveke napady uz dosli a tak Ritchie zmeta a vari z toho co zostalo.
- 25 years drzi pohromade celkom pekny keltik rytmus.
- Titulna Village Lanterne posobi dojmom, staby ju vyrvali z koncovych titulkov nejakeho filmu (taka kracajuca plynuca neutralna skladba s vygradovanym zaverom).
- I Guess It Doesn't Matter Anymore ma dynamickejsi ,,rockovejsi" nadych. Zial, tento napad sme uz kdesi poculi, staci si pustit Storm z predosleho(?) albumu.
- The Messenger je instrumentalna gitarova pohodovka. Taka, co si zasluzi miesto ako hudobny podmaz kosickej fontany v slnecne popoludnie.
- World of Stone - new age muzske vokaly, keltik rytmus, taka typicka blackmoreovina z druhej polovice tvorby
- Faerie Queen - tu to uz trochu viac zavana stredovekom. Lyricka molova balada, take oni vedia robit.
- St. Teresa. Tuto skladbu sme ukradli Joan Osborne. Oproti originalu rockovejsie (aranzma vid I Guess It Doesn't Matter....).
- Village Dance - typicka Ritchieho instrumentalka staby vypadnuta z onoho pokutneho albumu Blackmore's Kingdom.
- Child In Time/Mond Tanz. Dvojnasobna vykradacka. Uvodna medievalisticka cast vykradnuta z neviemktoreho albumu (momentalne ani neviem, z ktorej skladby) v atmosfere divokej dedinskej zabavy. Zvysok vyrvaty z (zrejme) deeppurplovskej povodiny. Skladba posobi ako zmes troch skladieb (divoky uvod, deeppurple, divoky zaver)
- Streets of London. Heh. Pohodova pomalicka skladba. Obsahuje vyrvaninu z Pachelbelovho kanonu ;-)
- Just Call My Name. Dalsia rockovina. Hm. Cim sa lisi od zvysnych rockovin na tomto albume? Zeby textom?
- Olde Mille Inne (no dobre, tak Olde Mill Inn). Pre zmenu opat zavan stredoveku. Podla atmosfery a textu pijacka odrhovacka :-)
- Wind Mills. Mlyny tu, mlyny tam, kamze len si ja ich dam. Baladicka (Ocean Gypsy, anyone?)
- Street of Dreams. Jednu ulicu sme uz tu mali. Zrejme dosli napady uz aj na nazvy. Vid sekcia ,,Rockovky"
- Ones in a Garden. Opat jedna pomalost (uz ani neviem, na ktoru skladbu sa to podoba).
- Street of Dreams. Deja vu. Spolu so specialnym hostom.
Skladby sa zjavne delia do troch kurnikov: jednak rockovky, kde Ritchie Blackmorovi trha gitarou, dalej baladicky, kde sa nechava vyniknut hlas Candice, a potom klasicke molom, gajdami a tamburinou zavanajuce skladby.
Problem vsak je v tom, ze skladby v kazdej kategorii sa na seba podobaju ako vajce vajcu. A nie len to, silne pripominaju aj analogicke skladby z predoslych albumov.
Z vtacej perspektivy to nie je zly album, taky neskodny mainstream pre fantastikov s gajdami. Ale pri pohlade na zvysok tvorby Blackmoreov je zial vidiet, ze uz svoj potencial vycerpali a ze uz viacmenej varia z vody.