|
Chodbou sa ozýva hlasný klopot jantárových podpätkov rovnomerne dopadajúc na mramorovú podlahu, v ktorej odraz stien vytváral nádhernú dúhovú súhru okolitých farieb. Chrámové melódie nesúce sa priestormi katedrály sa miesia s farebnou nádherou fresiek, malieb a vdychujú do tohto miesta atmosféru nesmrteľnosti krás života. Kráča. Jej čisto biely plášť každým krokom opisuje krivky jej ženského tela. Tichý vánok sa pohráva s jej belavými kučeravými vlasmi, na ktoré je obzvlášť hrdá. Sú nádherné a závidia jej ich mnohé z jej rodu. Dlaňou do nich zahrabla aby si začesala pramienky tlačiace sa jej do očí… očí belasých, ktorých hĺbka pohltila dušu už nie jedného muža, snažiaceho sa podrobiť si ich divokú nespútanosť. Výraz jej tváre vypovedá o starostiach, ktoré sužujú jej myseľ.
Spustila ruku pozdĺž rytmicky sa pohybujúceho tela a zrazu pocítila dotyk chladného jazyka ocele na predlaktí. Nezastavila. Poznala zdroj tohto pocitu – nôž s runovou čepeľou. Nemá však čas myslieť naň, ani na súvislosti s ňou spojené. Je tu niečo omnoho väčšie, čo jej robí starosti… Pridala do kroku. Chodba, ktorou kráča je dlhá, avšak nikdy na ňu jej dĺžka nepôsobila rušivo, ba naopak. Chladná nádhera dušu každého tvora, ktorý tadiaľto prechádzal nakazila harmóniou a pocitom šťastia. Biela postava sa zastavila pred drevenými okovanými dverami posiatymi množstvom magických znakov. Pritlačila mäkké brušká prstov na magický znak vtepaný do vrásčitej štruktúry týchto dverí. Zatlačila. Ich tiaž sa poddala a oni odhalili tajomstvo, ktoré mali za úlohu chrániť.
Prúd vzduchu nasiaknutého pocitom tiesne a bolesti doprevádzaný výkrikmi a plačom jej rozčechral belavé kadere. Pohľad, ktorý sa jej naskytol stisol dušu kleričky tak mocne, že nevedela určiť či je to naozaj skutočnosť alebo len hrozný sen.
Stojí vo vchode obrovitej kopulovitej miestnosti, kde súhra farieb nebola o nič menej intenzívnejšia, ba práve naopak. V strede miestnosti sa týči kamenný kruhový oltár dôkladne strážený troma nehybnými kamennými sochami zosobňujúc siluety dávnych predkov a vládcov nebeského ľudu. Spolu s mohutnosťou stavby vytvárajú atmosféru nedobytnosti a súdržnosti národa okrídlených tvorov. Vzduchom sa nesú hrejivé hlasy magických formúl liečenia. Túto harmóniu však narúša to, čo jatrilo rany na duši nemo stojacej kleričky.
Sú to stovky mužských i ženských tiel posiatych nespočetnými ranami, z ktorých sa rinuli pramienky krvi. Vzduch v kaplnke je hustý, bez jediného mihnutia závanu čerstvého vzduchu. Snáď len jemný vánok hladiaci ležiace postavy spôsobovaný ladne sa pohybujúcimi klerikmi odetých v kedysi číro bielych plášťoch, ktorých príznaky únavy boli tak zjavné, že u niektorých by si nestranný pozorovateľ mohol myslieť, že jediné čo ich drží na nohách je ich viera.
Smútok zračiaci sa v modrastých očiach príchodzej ženy sa razom zmenil v pud zodpovednosti a počala sa rozbehnúc k prvej sprava ležiacej dievčine napomáhať s ošetrovaním svojim kolegom. Nepozná ju. Nikdy ju pred tým nevidela. Hebké pierka, vyrastené do tvarov dvoch nádherných do biela sfarbených krídel vyčnievajúcich jej spoza zlatavého brnenia nestrácajú ani teraz nič zo svojej nebeskej krásy. Ich trhavé chvenie však napovedá o silných kŕčoch, ktorými táto deva trpí. Z brušnej časti jej trčí drevený úlomok šípu. Poznala tento druh šípu… jeho hrot nemal harpúnovitý tvar, takže pri jeho odstraňovaní by nemalo dôjsť ku poškodeniu vnútorných orgánov. Uchopila ho a rýchlo vytiahla. Telom ranenej ženy prebehla vlna v očiach sa jej zrkadliacej ostrej bolesti. Sú zelené… tak nádherne zelené. Typovala dobre, sledujúc zakrvavený kus šípu. »Nemá zahnuté ostrie, nemá…« Jej predčasný výdych úľavy prerušil pocit preľaknutia a následného smútku. »Má však úplne iný účel,« spomenula si na učenie v škole. »Je určený na to aby svojmu poslednému vlastníkovi pripravil pomalú smrť plnú bolesti. Hrot je otrávený, potretý jedom tukerea z tvora žijúceho ďaleko na severe, ktorý tento toxín užíva na usmrcovanie obetí. Jed spôsobuje paralýzu tela a pomalé odumieranie jednotlivých orgánov s ich následnou dysfunkciou. Ranenej osobe niet pomoci.«
Síce myšlienka trvala len pár sekúnd, do reality ju vrátilo silné trhnutie tela bojovníčky s následným uvolnením celej svalovej kostry. Nastolilo v nej pocit, akoby sa zamýšľala aspoň hodinu. Rýchlo odhodila úlomok nabok. Zdvihla ruky v geste zaklínadla odprevádzania duší do večného bezbolestného spánku. Zahľadela sa žene do očí. Hlboký nádych, sústredenie… oči… lesk v nich… lesk života sa v nich už nezračil. Tie nádherné zelené oči boli zrazu prázdne. Akoby tam život ani nikdy nebol. Kŕčovité zovretie krídel poľavilo. »Je mŕtva. Tie oči… jej… Dosť! Niet času.«. Priložila dlaň na blednúcu tvár nehybnej ženy a nežným pohybom, aby nerušila jej spánok privrela jej hebké viečka. Postavila sa. Venovala žene posledný pohľad a rozbehla sa k ďalšiemu ranenému.
Chladným srdcom katedrály zaznel tupý úder okovaných vchodových dverí. Vytrhol zo sústredenia nie nejedného klerika zameraného celou svojou bytosťou na proces liečenia. Do hustého ťažkého vzduchu sa ako nôž do masla zaryla čerstvosť nebeských vôní, doprevádzaná rušivými hlasmi nesúcimi sa spred katedrály.
Do dverí vstúpili dvaja mohutný okrídlený muži s kryštálovými obojručnými mečmi a postavili sa každý ku jednému krídlu dverí. Kontrast krásy ich zlatého brnenia jemne tieneného belavými krídlami a opálených pevných tiel vniesli do týchto siení úctu, bázeň a hrdosť národa svätých. Stoja nehybne, svojou vzpriamenou postavou radiac sa tak medzi mĺkve, kamenné siluety ochraňujúc tieto sväté komnaty. Slnečné lúče vstupujúc do miestnosti svojimi nehmotnými hrejivými bruškami prstov hladia telá bezvládne ležiace na poduškách snažiac sa vdýchnuť im znovu silu života.
Tok žiarivého svetla náhle prerušil pomaly sa blížiaci mohutný tieň. Bleskové rozprestretie krídel spôsobilo zvírenie jemných čiastočiek prachu plávajúcich tu v nekonečnom cykle blúdenia. Hebká štruktúra pier filtrujúc slnečné lúče v jemné ihličky svetla vytvára na stenách mozaiku rôznorodých tvarov. Hrudný plát zlatej farby obtekal obrysy pevnej postavy hrdého muža. Hlavný kňaz akonáhle zazrel muža, priskočil k nemu a hlboko sa poklonil
„Vaša svätosť, vítam Vás,“ artikuloval pomaly, nakoľko ho zmáhala únava. „Máme tu mnoho ranených a mŕtvych.“
„Vidím,“ odpovedal muž hlasom, v ktorom sa márne snažil ukryť pohnútku. Je to panovník nebeského kráľovstva. Jeho ľud ho miluje a on miluje svoj ľud.
„Dovoľte mi pokračovať vaša výsosť, je nás málo.“ Prikývol súhlasným gestom a poobzeral sa vôkol.
»Bože. Čo sme to vykonali.« Stál vzpriamene. Vedel, že títo muži a ženy bojovali a umierajú pre jeho vlasť… pre neho, preto nemohol na sebe dať znať ani náznak smútku.
Vedľa neho leží žena v zamatových červených šatoch. Popod pravý prsník sa jej rinie párajúc hebkosť látky rezná rana, ktorá jej rozdeľuje pokožku o nič menej jemnejšiu ako jemnosť šiat vo dvoje. Krk má celý od krvi. Natrhnutá tepna pomaly prepúšťa stále viac a viac červenej tekutiny, nakoľko handrička, ktorá ju mala zadržiavať premokla a odpadla. Vládca sa bleskovo zohol, padol na kolená a strhol zo seba hodvábny plášť. Odtrhol z neho kus látky a pritisol ho na otvorenú ranu. Krvácanie sa zastavilo. Žena pomaly otvorila oči a ich pohľady sa stretli. Tie oči… tvár, preňho neznáma… a predsa taká známa.
Zaklínačka strednej triedy. Tetovanie lemujúce jej pravé oko to naznačuje. Opatrne jej omotal látku okolo krku, podložil jej krehké chvejúce sa telo mocnou pažou a podvihol ju. Druhú ruku zdvihol v sústredenom geste zaklínadla. Spomedzi prstov sa mu začalo predierať modré hojivé svetlo.
Kútik jej pier sfarbil tenunký pramienok, raziac si ďalej cestičku po líci aby napokon mohol odovzdať svoju vlhkú podstatu hodvábnej látke na krku. V objatí pevnej paže jej chvenie poľavilo. Vedel, že je pozde. Vedel to už keď sa ku nej skláňal. Napriek tomu vyriekol formulu a modrá žiara na chvíľu zaliala telo ženy.
Napla svaly celého tela, aby z posledných síl pozdvihla hlavu, z veľkou námahou a bolesťou zračiacou sa jej v očiach. Neodklonil sa, díva sa jej priamo do očí… Vníma na svojej tvári každý jej výdych. Zrazu ucítil na líci hrejivý dotyk… dotyk jej vlhkých hebkých pier. Pramienok, ktorý mu skĺzol po líci je znamením, že je koniec. Pomaly si ju odtiahol od tváre aby sa jej ešte raz zadíval do očí… oči, vďaka nim sa žene naskytol pohľad… posledný pohľad, do drsnej tváre vládcu, ktorú lemujú číre lesklé pramienky s podstatou v slaných kvapôčkach. Hlava bezvládne padla pod svojou tiažou. Vládca zaboril skrvavené prsty do zaklínačkiných havraních vlasov a pritisol jej hlavu na svoju hruď.
Oči klerikov, ktorý prizerali tomu, čo sa tu deje tiež zvlhli v odraze vyjavených pohľadov. Mohutný muž pobozkal čelo bezvládnej ženy, položil ju na podložku. Pruhy priečnej svaloviny sa napli až k prasknutiu, kým sa postava pomaly zdvíhala zo zeme s prázdnym pohľadom a tvárou sklonenou k zemi. Belavé doposiaľ voľne visiace krídla sa napli v agónii nálevu citov a katedrálou zaznel hrdelný srdcervúci výkrik.
|
FAQ
Hľadať
Členovia
Registrovať
Prihlásenie
