Rád by som tu zverejnil istý úsek mojej knihy, ktorý tu už raz bol, Prečo?
Pretože som si teraz dal dosť záležať na jeho úprave, niektoré veci som vypustil iné pridal, obsahovo aj štylisticky som to niekoľkokrát skontroloval a myslím, že od pôvodného textu sa to dosť líši.
Rád by som vedel váš názor teraz, prijmem každú aspoň čiastočnú konštruktívnu kritiku. A prosím, povedzte mi nejaké veci čo som si ja nevšimol, ale vám úplne bijú do očí...
Inak vám to odporúčam prekopírovať do Wordu, lebo tu sa to fakt zle číta, ako vidím... 
Jozef Joki Janočko predstavuje úvodnú kapitolu zo svojej knihy s názvom
Siedmy Pohľad Človek čítajúci tento text sa na svoju vlastnú česť zaväzuje, že bez výslovného súhlasu autora nebude dielo ďalej šíriť a ani informácie z neho a o ňom podávať akýmkoľvek tretím osobám. Taktiež sa zaväzuje autora informovať svojím názorom na dielo ako celok, názorom na mená postáv. Okrem toho je povinný nahlásiť všetky chyby, nakoľko je tento výsek z diela zverejnení iba ako demo-verzia, ktorú chce autor ešte upraviť a preto chce týmto spôsobom zistiť štylistické či gramatické preklepy, obsahové či textové nezrovnalosti, ktoré si on nevšimol. Autor tiež výslovne prosí, aby bola kritika podávaná čisto konštruktívne a objektívne. Chvála môže byť vyjadrená i subjektívne.
Za pochopenie autor ďakuje.Poznámky k dielu:
1.Tam, kde sa text prerušuje prázdnym riadkom sa v deji preskakujú nedôležité udalosti. Dej však ďalej pokračuje rozprávaním o predošlej postave (prípadne skupine postáv).
2.Tam, kde sa v texte vyskytne prázdny riadok, nasledovaný riadkom vyplnenými hviezdičkami a za ním ďalší prázdny riadok, sa dej presúva na rozprávanie o inej postave (prípadne skupine postáv), môže sa však aj časovo posunúť, i keď to nie je nutnou podmienkou.KAPITOLA PRVÁ Bežala. Bežala tak rýchlo, ako len vedela. A za sebou počula náhlivé kroky svojho otca.
Vo vzduchu okolo nej sa mihali šípy. Dlhé čierne vlasy jej viali vo vetre. A smútok na jej nádhernej tvári bol priam zarážajúci.
„Otec, ako len mohli,“ kričala do vetra a oči sa jej naplnili slzami, „ako len mohli?!“
Ten neodpovedal, no i na jeho tvári sa zračila obrovská bolesť. Bolesť zo straty, ktorú práve prežíval. Avšak nebol čas na ňu myslieť, pretože si museli uchrániť vlastné životy. Hoci práve prišli o mnohých priateľov, o matku a manželku i o domov, teraz nesmeli dopustiť, aby ich postihol rovnaký osud. Oni museli uniknúť a preto museli bežať ďalej.
Šípov letiacich okolo nich pomaly ubúdalo. Bežali z kopca cez hustý les a zrejme ich už bolo obtiažne zamieriť.
Zdalo sa jej to nemožné, ale v túto chvíľu to zrazu vyzeralo, že uniknú. Ťažká pechota ich nedokáže dobehnúť, lukostrelcom sa vzdialili z dostrelu. A oddiel ľahkej pechoty sa jej otcovi podarilo poraziť. Teraz jej prvý raz napadla táto úžasná myšlienka – oni to prežijú! Po tom všetkom, čím museli v posledných chvíľach prejsť, čo všetko museli prekonať, jej to pripadalo až príliš nádherné. Oni to prežijú. Tak pekne to znie...
V tej chvíli pocítila obrovskú úľavu a zosunula sa ku stromu. Sadla si, chrbtom opretá o kmeň a začala sťažka oddychovať.
“Musíme bežať ďalej,” ozval sa on, vidiac že si sadá, sám však ešte lapal po dychu, “určite ešte pošlú niekoho za nami. Ešte sme sa im celkom nestratili z dohľadu. Pokiaľ sa priblížia, môžu začať znova strieľať. Viem, že už si určite unavená ale my musíme...”
Ona však už nevládala. Okrem toho si zrazu akoby uvedomila, že to ani nemá zmysel. Jej dobrú náladu razom vystriedal smútok a beznádej. Teraz, keď si uvedomila tú hroznú skutočnosť. Predtým bola v takom šoku, že ani nevnímala. No o to silnejšie to pocítila v tejto chvíli. Do očí sa jej nahrnuli slzy.
Na tom, že unikli predsa nebolo nič dobré – veď prišli o všetko. Prehovorila a v hlase mala zúfalstvo...
“Ja... ja už nemôžem. A... ani nechcem! Prišla som o domov, o matku, o priateľov. Tak nech si zabijú aj mňa a všetko ukončia...”
On ju však rázne prerušil slovami:
“Tak nehovor!”
A ona stíchla. Plač však zastaviť nedokázala.
Do stromu kúsok nad jej hlavou sa zabodol šíp. Prekvapene sa strhla.
“Poď, musíme bežať ďalej!”
Zopakoval svoju výzvu, teraz naliehavejšie. Rýchlo jej pomohol späť na nohy a s posledných síl znova vyrazili do behu.
Je zvláštne, že človek toho v skutočnosti zvládne oveľa viac, než by si bol kedy povedal. Zvlásť keď mu ktosi usiluje o život.
Obaja bežali najrýchlejšie ako vládali, aj keď už padali únavou. Bežali, pretože vedeli, že musia. Že sú jediný, ktorý prežili. A že chcú žiť ďalej, aj keď prišli takmer o všetko.
Jedno však bolo isté...
Ich život už nikdy nebude ako predtým. Teraz boli utečenci. Utekali pred neznámym nepriateľom, ktorý sa ich za každú cenu snaží zabiť. A oni mu musia uniknúť.
Pršalo. Ťažké dažďové kvapky dopadali všade, kam len oko dovidelo. Aj na dvoch znavených pútnikov. Kráčali po lesnej ceste a vyzerali naozaj zničene. Putovali dva dni takmer bez odpočinku.
Boli celí zmáčaný, no ani dážď nedokázal zmyť hrubú špinu. Tá sa na nich dostala pri putovaní týmto hustým lesom, v snahe uniknúť ich prenasledovateľom. Mali jednoduché dedinské šaty. Starší z nich, muž z čiernymi, šedivejúcimi vlasmi, mal za opaskom starý, opotrebovaný meč. Vyzeral však, že ho dokáže účinne použiť. Na jeho tele sa ešte rysovali svaly a v minulosti musel byť určite obávaným bojovníkom. Teraz však len z námahou kráčal povedľa svojej dcéry.
Tá ešte nedosiahla prah dospelosti, aj keď k tomu už nemala ďaleko. Dlhé čierne vlasy, ktoré jej siahali až po pás, boli rozpustené. Teraz však boli celé zmáčané a tak nebolo vidieť ich krásu. V slnečnom svetle sa totiž nádherne leskli. Ona mala pri sebe len malú dýku, ktorá by bola v boji sotva použiteľná.
“Kam vlastne ideme?” Spýtal sa ona. Volala sa Vea. To meno jej vybrala matka. Keby na ňu teraz pomyslela, zrejme by sa jej slzy opäť nahrnuli do očí. Ale prinútila sa nemyslieť.
Rozhodla sa radšej, že sa porozpráva s otcom. Aspoň sa spýta na zopár vecí, ktoré ju teraz zaujímali.
On chvíľu mlčal, no napokon odpovedal.
“Neviem.” Odvetil on. Jeho meno bolo Huran. Rozprával uvoľnene, no aj z neho bolo cítiť nervozitu predošlých dní.
Plány do budúcnosti si teraz nerobil. V tejto chvíli len ďakoval osudu, že aspoň on a jeho dcéra to prežili.
“No dobre,” ozvala sa znova ona, aby prerušila ticho, ktoré sa rozhostilo, ”ale nejaký plán mať musíš.”
“Nemusím, a ani nemám. Som rád, že sme unikli istej smrti. Starostiam do budúcnosti sa budem venovať neskôr.”
Odpovedal takmer zo smiechom. Vždy bola strašne prchká a nedočkavá. Dokonca i teraz...
“Tak, ako myslíš...” Podotkla ona neisto a rozhovor utíchol úplne.
Dážď už rozmočil hlinu na ceste a tá sa im nepríjemne lepila na nohy. Obaja vyčerpane kráčali a najradšej by sa čím skôr schovali pred dažďom. Chôdza ale unavila hlavne telo. Nie myseľ. Veu začínali zaujímať rôzne veci. Hoci bola stále smutná zo straty svojej matky a blízkych priateľov, pomaly sa na povrch drala aj zvedavosť. Kto za to môže? Kto stojí za tým všetkým?
Musí to zistiť a musí čosi spraviť. Nemôže sa len tak nečinne prizerať. Nie potom, čo sa takmer ona sama stala obeťou. Ak nejako môže pomôcť, aby sa to neopakovalo, pokúsi sa to urobiť.
“Ty si myslíš, že to bol kráľ?” Spýtala sa odrazu. Musela kričať, aby prehlušila padajúci dážď. Ten však o chvíľu stíchol a zmenil sa na jemné mrholenie.
“Povedal som iba, že to je jedna z možností,” odvetil jej rozvážne otec, “nie že za to určite môže on.”
No táto odpoveď ju zjavne neuspokojila. Prehovorila opäť:
“A aké sú podľa teba iné možnosti, kto iný by mal armádu s takou dobrou výzbrojov a takú silnú, že...”
“Viem, čo si myslíš,” prerušil ju on,” ale kým nemáme nič jasné, nebudeme robiť nič. Teda ja nie. Si už skoro dospelá, nemôžem ti zakázať konať na vlastnú päsť. Ale pamätaj – nebudem ťa ťahať z tvojich problémov. Určite chcem zistiť kto to je a chcem aj pomôcť v jeho zastavení. Je aj v mojom záujme zastaviť tie útoky. No buď pôjdeš so mnou a budeš poslúchať moje príkazy, alebo si rob všetko sama. A ja zatiaľ nechcem robiť nič.”
“Ale otec...” Ozvalo sa dievča.
“Nie Vea, teraz ma neuprosíš. Toto je vážna vec. Nemôžeme si dovoliť niekoho obviniť, keď nemáme žiadne dôkazy. A už vôbec nie kráľa. Čo keď túto vec podnikli práve revolucionári, aby vina padla na neho? A ak by to aj bol on, tak čo si myslíš, že niekto na základe tvrdenia dcéry obyčajného dedinčana odsúdi kráľa? A kto by súdil sudcu? Rozmýšľaš ty vôbec?!”
Nechcel byť na ňu nevrlý, ale bol unavený a na takéto reči už naozaj nemal náladu. Ona sa však nenechala tak ľahko odbiť. Pokračovala:
“Teraz si dedinčan, no vždy si ním nebol. Na dedinu sme sa prisťahovali len pred pár rokmi!
Myslím, že tvoje svedectvo, ako strážcu jeho otca – u ľudí oveľa váženejšieho kráľa, by mohlo byť hodnoverné. Ak za to môže ten mladý kráľ, možno práve to pomôže revolucionárom dostať ľudí na svoju stranu a zvrhnúť ho. Možno môže byť sudca odsúdený...”
On už ale na jej slová nereagoval.
“Čakať ale nevydržím. Ak ešte nechceš nič vykonať tak sa podriadim. No skúsme o tejto veci aspoň niečo viac zistiť. Mali by sme aspoň niečo spraviť pre to, aby sa to už nezopakovalo. Vieš, že naša dedina nebola jedná. Musíme pomôcť!”
Dodala, sklamaná jeho odpoveďou.
“Teraz, v tomto daždi? Uprostred lesa? To asi nie. Zrejme si ešte chvíľu počkáš. Ale nápad to bol dobrý.” Odvetil jej on pobavene a pokračoval v chôdzi. Následne vážne dodal:
“Ako som ti už povedal, ja pomôcť chcem. A určite to nepôjde bez toho, aby som si o tejto veci čosi zistil. Ale teraz musíme hlavne utiecť naším prenasledovateľom a všetko si uležať v hlave. Nie je dobré konať unáhlene.”
Jeho odpoveď ju síce hnevala, no bola pravdivá a tak mu nemala ako protirečiť. Preto už bola radšej ticho. Mlčky teda kráčali ďalej.
Dážď znova ukázal svoju silu a udrel ešte silnejšie než predtým...
* * *
“Zavolajte mi Draviela!” Ozval sa akýsi hlas. Patril statnému mužovi sediacemu na železnom tróne. V miestnosti bolo šero a preto sa takmer nedali rozoznať rysy jeho tváre.
Bolo to preto, že miestnosť bola v podzemí a osvetľovali ju len fakle rovnomerne rozmiestnené na holých stĺpoch. Celá bola robená jednoduchým štýlom – akoby skôr na účel, než krásu. Trón sám bol jednoduchý, urobený z tmavej ocele. Bolo zrejmé, že to nie je kráľovský trón, ale iba miesto pre vodcu tejto skupiny. Mal zvýrazňovať jeho postavenie v tejto zvláštnej spoločnosti.
Podlaha pod trónom sa v polkruhu znižovala tromi veľkými kamennými schodmi a zvyšok miestnosti bol rovný. Viedli z nej dvoje dverí. Jedny boli za trónom a druhé na opačnej strane miestnosti. Medzi nimi a trónom miestnosť vyplňovali obyčajné drevené stoly a stoličky, kde boli zhromaždení vládcovi podriadení. Boli to skoro samí muži. Mali drsné výrazy tých, ktorí už dlho žili vo vyhnanstve. Mnohí boli okrem helmy v plnej zboji a tí, ktorí nie, vyzerali, že by obyčajného človeka dokázali zabiť jediným úderom. A poväčšine to bola pravda.
Boli to zločinci a vyvrheli spoločnosti. Tu však aspoň mali šancu pomstiť sa jej. A to veľmi kruto...
“Áno pane, hneď to bude!” Odvetil na vládcovu žiadosť jeden z vojakov v plnej plátovej zbroji, a okamžite si nasadil helmu. Následne pokynul niekoľkým jeho spoločníkom, aby ho nasledovali splniť príkaz.
Vyšli dverami na opačnom konci miestnosti a o chvíľu sa vrátili.
Medzi nimi však išla ešte jedna postava. Tiež to bol muž.
No už na prvý pohľad sa dal odlíšiť od zvyšku ľudí v tejto miestnosti. Prezrádzali ho až neprirodzene bledé rysy, štíhla vysoká postava a chlad, ktorý sa okolo neho vznášal. Nemal zbroj, iba železné nátepníky, no jeho štíhlemu a pružnému telu by pri boji skôr prekážala. Na chrbte sa mu vynímal nádherný sklenený štít vyžarujúci slabú fialovú žiaru. Tú by zrejme ani nebolo vidno, keby nebola táto miestnosť tak slabo osvetlená. Budil zdanie, že ozbrojený nie je. Pretože za opaskom, kde iný bojovníci nosili meč, jemu len voľne visela rúčka tohto nástroja. No zdravý rozum každému navrával, že sú aj mocnejšie veci, ktoré dokáže použiť. A preto ho neradno podceniť.
“Čo chcete?”
Opýtal sa Draviel chladne, pozerajúc priamo na vodcu tejto skupiny. Vôbec sa ho nebál. Naopak, z jeho hlasu sálal taký chlad, že ten sa mu nedovážil hneď odpovedať. No netrvalo dlho a spamätal sa.
“Je pravda, že za peniaze urobíš všetko. Či nie?” Spýtal sa ho na rovinu.
“Záleží len od sumy,” súhlasil Draviel. Hovoril priamo k veci a bez emócii. Tie akoby ani nemal.
“Mám pre teba jednu prácu. Ak uspeješ, dostaneš sumu, o ktorej sa ti ani nesnívalo.”
Vysvetlil mu muž na tróne a na tvári sa mu usadil spokojný úsmev. Začal si Draviela zo záujmom obzerať.
“Buďte konkrétnejší,” vyzval ho Draviel. Hoci hovoril celkom kľudným tónom, zdalo sa, že v jeho hlase je skrytá hrozba. U ľudí ako on je lepšie nepokúšať sa klamať.
Draviel sa na vládcu zahľadel svojimi sivými očami a ten po chvíli radšej odvrátil zrak.
“Desaťtisíc zlatých.” odpovedal mu muž a s viditeľnou nervozitou sa na neho pozrel. Nastalo napäté ticho. A do ticha sa ozval ľadový hlas:
“Počúvam vaše príkazy.”
“Takže to zhrniem,” prehovoril Draviel. Po zdĺhavom vysvetľovaní od neho konečne zistil, čo potreboval. A teraz sa musel uistiť, či presne vie, čo od neho chce, aby jeho príkaz nevykonal zle. Bolo totiž jeho neslávne známou žoldnierskou hrdosťou spraviť vždy presne to, za čo bol platený. A bolo mu skutočne jedno, čo to bolo.
“Chceš odo mňa, aby som našiel bývalého gardistu a jeho dcéru, ktorý utiekli pri vašom poslednom útoku. Bojíš sa, že niekomu povie o tebe a tvojich zámeroch, a preto ich mám rýchlo a ticho odstrániť. Je tak?”
Spýtal sa nakoniec.
“A- áno,” odvetil mu muž na tróne. Bolo to zvláštne. Predtým, než ho stretol osobne, by sa s ním nemal problém rozprávať ako z obyčajným žoldnierom, ktorých si najal už mnoho. No niečo v Dravielovom správaní ho varovalo, aby to nerobil.
Cítil však, akoby mu to musel aspoň objasniť, aby si o ňom tento slávny žoldnier nemyslel čosi zlé.
“Vieš, my chceme, aby vypukla revolúcia, a aby si ľudia mysleli, že...”
Začal vysvetľovať istejším hlasom. Konečne sa spamätal a začal hovoriť bez strachu.
“Aké máte dôvody, to je vaša vec,” prerušil ho ostro Draviel, “ja idem vykonať svoju prácu, za ktorú som platený. Za počúvanie vašich zámerov platený nie som.”
Následne rýchlym vojenským krokom vykročil ku dverám, pričom mu strážcovia ledva stíhali.
“A je tu ešte niečo,” prehovoril zvýšeným hlasom, keď vychádzal z dverí. Zdanlivá slušnosť s jeho hlasu sa vytratila a nahradil ju tichý hnev, “ak ma nejako podrazíš, tak si ťa nájdem. Môžeš mi roky utekať, ale nakoniec ťa zabijem. Prisahám.”
Vládca viditeľne zbledol a naprázdno prehltol. Opatrne sa ozval:
“T – to snáď nie je treba hovoriť. J – ja...”
“To len pre istotu.” Prerušil ho Draviel s chladným úsmevom a v sprievode strážcov opustil miestnosť.
* * *
Kráčal sám. Už celé dni. A živil sa len lovom zvierat. Ľudskú osadu naposledy videl pred niekoľkými týždňami. No jemu to nevadilo. Schválne si vyberal cestu tak, aby stretol čo najmenej ľudí. Už si zvykol na samotu.
Jeho život nikdy nemal zvláštny význam a on sám nikoho nezaujímal. Neľutoval sa – bola to holá pravda. Takto aspoň nikomu neprekážal.
Teraz musel kráčať hlboko v lese, pokiaľ nechcel , aby zmokol. Dážď mu nevadil, ale radšej ostával suchý. Sledoval okolitú krajinu. Les bol stále jednotvárny, no bol upokojujúci a príjemný. Bolo to nádherné miesto, snáď to najlepšie pre osamelú bytosť, akou on bol. Navyše mal hodiny a hodiny času na premýšľanie...
Dážď však zosilnel a začal prenikať cez koruny stromov. Rozhliadol sa a sadol si pod najvyšší, ktorý bol v jeho blízkosti. Potom si stiahol kapucňu s tváre. Jeho modrá pokožka odhalila, že nepatrí k žiadnej zo známych rás. Zvláštne čierne ryhovanie, ktoré by sa dalo prirovnať k čomusi ako vráskam u ľudí, mu ešte väčšmi dodávalo zvláštny, nepoznaný výzor. Jeho vlasy boli zmesou týchto dvoch farieb a boli veľmi zvláštne. Jediné, čo by sa na ňom dalo nazvať ľudským, boli jeho čierne oči.
Mnohokrát sa pokúšal zistiť svoj pôvod – no neúspešne. Je pravda, že v kráľovstve, v ktorom žil, boli obyvateľmi hlavne ľudia. No i príslušníci ostatných rás sa tu dali celkom ľahko nájsť. Rôzne rody Trpaslíkov, elfov, hobitov, obrov či démonov, a boli tu dokonca aj kostlivci a škreti, hoci tí boli z kráľovstva vykázaný...
On sa už pýtal všetkých týchto bytostí na svoj pôvod, no nikto mu v jeho trápení nepomohol.
Niektorí ho považovali za vzácny druh démona, iní za vyššiu bytosť, no uspokojivú odpoveď mu nik z nich nedal.
Samozrejme musel byť v istej miere za svoj zvláštny pôvod vďačný. Vedel, že vďaka svojej rase má isté zvláštne schopnosti, o ktorých by sa ľuďom mohlo iba snívať.
Bol tu však háčik. Hoci mu jeho schopnosti mnohokrát pomohli s problémov, mnohokrát ho zachránili, keby nebol tejto rasy, nebol by sa do týchto problémov ani dostal. Mnohí ho doteraz chceli zabiť len preto, že je iný. Keby nebol, bol by si možno získal priateľov. Možno by bol mal domov.
Pre väčšinu ľudí je toto samozrejmosť. Pre neho je to však len sen, utópia.
Potriasol hlavou, aby sa spamätal. Vedel, že ľútostivé reči ho neobšťastnia. To by bol teraz veľmi šťastný človek. Veľmi veľa ráz si už zúfal.
Čakal. Nikam sa neponáhľal, i keď by bol radšej keby sa mal kam. Bol by radšej, keby sa o neho niekto bál. Keby ho mali kde uvítať. No nemal kto a nemal prečo.
Bol to prekliaty život.
Zamyslel sa. Mal to vo zvyku, keďže sa väčšinou nemal s kým porozprávať. Hoci mal dve možnosti, ako sa zachovať, ani jedna mu nebola príliš po chuti. A nech by sa zachoval akokoľvek, nájde sa málokto, kto sa s ním pustí do rozhovoru.
Buď môže chodiť ako čudák - zahalený kapucňou a oblečený v hrubých rukaviciach i v najhorúcejší letný deň. A nikto sa s ním nebude chcieť porozprávať, lebo ním budú všetci opovrhovať.
Alebo sa odhalí... A ľudia ho budú chcieť zabiť. V lepšom prípadne sa ho iba budú báť. Vedel, že existujú tolerantní ľudia. No on mal zrejme takú smolu, že doteraz sa našiel len jeden človek, ktorý by sa dal nazvať priateľom. Ten ho vychoval a nerozlišoval jeho rasu či pôvod. Ten jediný a ten už je dávno mŕtvy...
Znova sa musel prinútiť, aby sa prebral s pochmúrnych myšlienok. Bolo to ťažké, pretože toho nebolo mnoho, na čo ešte mohol myslieť. Zato vo svojom zúfalstve sa dokázal utápať celé dni.
Donútil sa teda rozmýšľať o situácii v kráľovstve.
Mladý kráľ kazí česť krajiny zlým vládnutím. Hospodárstvo je v takej kríze, že ľudia pomaly začínajú prechádzať opäť na platenie tovarom miesto peňazí. Kráľovské sýpky sú vraj tak prázdne, až sa hovorí, že v nich niet ani zrnka. Mnohí obyvatelia sa sťažujú na nespravodlivé súdy...
Okrem toho sú tu tie útoky. Mnohí – napríklad revolucionári tvrdia, že za ne môže kráľ. Podľa nich ich podniká, aby získal peniaze, lebo kráľovská pokladňa je vraj skoro prázdna. Jemu sa to však nezdalo. Myseľ mal bystrú a vedel, že kráľ by si takým počínaním len uškodil. Ten samozrejme popieral akúkoľvek spojitosť s útokmi, no už ho s nimi spájal takmer každý.
Pokiaľ budú útoky pokračovať, a vládca nebude schopný podať uspokojivú obhajobu, je len otázkou času, kedy sa ľud postaví proti nemu a zvrhne ho. Prebehne to asi pod záštitou nejakého revolučného hnutia, ktoré sa v posledných rokoch začali tvoriť. Už teraz chodili rôzne skupiny po dedinách a verbovali dobrovoľníkov.
Jemu ale kráľa bolo ľúto. Teraz bol vo veľmi ťažkej situácii. Zo všetkých strán sa na neho valila zodpovednosť a on začal vládnuť asi len pred pol rokom po tragickej smrti svojho otca. Skutočne verných ľudí mu stále ubúdalo a on musel rýchlo prísť na to, ako tento zlý vývin udalostí zvrátiť. Pravdepodobne ešte na nič neprišiel, pretože posledné dni vraj takmer nevychádzal zo svojej komnaty. Asi už pochopil vážnosť situácie. No ak sa mu nepodarí v priebehu najbližších pár týždňov nejako zázračne vykúpiť a očistiť si meno, už to bude zrejme jedno. Revolúcia už potom bude nevyhnutnou skutočnosťou.
Dážď už začal prenikať aj cez hustú korunu tohto stromu. S tichou kliatbou na perách sa postavil a znova vyrazil. Ak určite zmokne, je nepodstatné, či pod tým stromom alebo pri chôdzi. Takto to aspoň bude mať skôr za sebou.
* * *
Vbehol dnu. Do tváre mu konečne prestal šľahať ten hrozný búrkový vietor. Vystrel sa a podržal dvere svojím pôvabným spoločníčkam. A zvyšok druhov už nechal, nech si ich podržia sami. Následne na ich čele vkročil do miestnosti.
“Zdravím!” Ozval sa zvýšeným hlasom. Bola to malá útulná krčmička, v ktorej bolo teraz pomerne málo ľudí. Všetky hlavy sa k nemu zvedavo otočili.
“Sme z hnutia Za Krajší Svet,” pokračoval nahlas, “zrejme všetci viete, čo skratka týchto slov naozaj znamená. Hľadáme spojencov, ktorí by nám pomohli zvrhnúť kráľa. Pretože jeho krutovláda musí skončiť!”
Následne zatvoril oči, vystrel ruky a vo vzduchu nad jeho dlaňami sa rozhoreli plamene...
“To je Element!” Vykríkol niekto užasnuto.
On sa len usmial. Jeho povesť ho predchádzala. Vďaka svojmu daru v istej miere vytvárať a ovládať oheň sa stal váženou osobou, hoci ešte pred dvoma rokmi by si ho hocikto splietol z obyčajným dedinským mladíkom. A popravde ním aj vtedy bol.
Teraz však stál na čele jednému z najväčších revolučných hnutí v krajine. Hoci sám nebol vodca, bol čímsi ako tvárou revolucionárov hnutia ZKS. V skutočnosti to znamenalo “Za kráľovu smrť” a to každý vedel. Ibaže verejne táto skratka znamenala “Za krajší svet”, aby nevzbudila prílišné podozrenie. A okrem toho, podľa neho to aj tak znamenalo to isté – keď zomrie kráľ, svet bude krajší...
Vytrhol sa zo zamyslenia a znova použil svoj rečnícky talent, ktorým dokázal upútať masy vždy, keď to bolo potrebné. Otvoril svoje gaštanovo hnedé oči, ale plamene nechal stále horieť.
“Áno, som to ja. A ja sám vás pozývam, aby ste sa ku nám pridali. Dni kráľa sa chýlia ku koncu. Narobil mnoho zla, ale už to prestane. Už nebudete viac znášať biedu a chudobu. Už sa nebudete musieť viac strachovať o svoje životy, či príde ďalší z tých pochybných útokov práve na vašu dedinu... Jediné čo je treba teraz urobiť, je sa tomu postaviť. Kto má odvahu?!”
Sálou preletel vzrušený šum. O chvíľu na to sa postupne pár ľudí zdvihlo a vykročilo k Elementovi a jeho spoločníkom..
“Vítam vás v našom hnutí.” Prehovoril k nim a s každým si podal ruku. To isté urobil i ostatní jeho druhovia. Boli to dve dievky, a traja muži. I oni sami boli kedysi naverbovaný podobne. A teraz pomáhali verbovať ďalších.
Element si vydýchol. Vyzeralo to, že i tento nábor prebehne hladko a bez problémov.
No vtedy sa postavil ďalší človek. Bol celý zahalený tmavozeleným kabátom a na tvár mu v tom šere nebolo vidno. Bol nižšej štíhlej postavy a preto spočiatku ani nevzbudil veľkú pozornosť. Element si ho však všimol a preto zbystril pozornosť. Uvedomil si, že je ozbrojený - za opaskom má zavesené dva tenké elfské meče. Bolo však zjavné, že elf to nie je.
“Ste klamári,” prehovoril nahlas a celá sála sa začala vzrušene obzerať, “kráľ vás živí, stará sa o vás, a vy mu takto kazíte česť... Hanbite sa!”
“A ty si kto, že to tvrdíš?!” spýtal sa Element mierne arogantne. Pochyboval, že by sa mu niekto postavil v boji, pričom bol sám, a on mal zvláštnu moc a pri sebe päť spoločníkov.
“Totaer Meheas!” Odvetil mu cudzinec z hrdosťou a v rýchlosti si stiahol plášť. Nato vytasil svoje zbrane a skôr než sa Element stihol spamätať, už jednou z nich mieril na jeho na krk.
“Ale no tak, nemusíme sa hneď pozabíjať,” prehovoril priškrteným hlasom. Takýto rýchly útok ho naozaj zaskočil.
Niektorí ďalší ľudia sa teraz začínali stavať zo svojich miest a zo záujmom sledovali, čo sa bude diať ďalej. Vyzeralo to totiž naozaj zaujímavo.
“Prečo nie? Nechceš hájiť svoje záujmy?” Spýtal sa cudzinec pohŕdavo, no čepeľ stiahol.
Element však videl, že je pripravený ju použiť aj pri najmenšom náznaku nebezpečenstva. On si ho však nechcel pohnevať – teraz nechcel bojovať. Hoci tento fakt nemenil nič na tom, že si za svojimi názormi stál. Snažil sa teda prehovoriť prívetivým hlasom a všetko pokojne vysvetliť.
“Chcem, ale pokús sa na celú vec pozrieť s nadhľadom. Myslím, že to teraz nemusíme riešiť súbojom. S vojnou súhlasím, vzbúrenci proti kráľovi, tým sa to vyrieši. Buď kráľ potvrdí, že je hoden vládnuť a porazí ich, alebo ho oni zvrhnú. Ale...
Čo by vyriešil tento súboj? Čo by bol okrem zbytočného krviprelievania?” Spýtal sa ho nakoniec, snažiac sa potlačiť svoj strach v hlase.
“Čo to vyrieši? Napríklad to, že tí ľudia odtiaľto neodídu,” prehovoril neznámy nahnevane a reč postupne zrýchľoval, “napríklad to, že tu a teraz pekne povieš pravdu. Pravdu o tom, že nevieš, skutočne nevieš, kto tie útoky pácha a iba si myslíš, že kráľ. A to iba preto, aby si ho mal s čoho obviniť a mohol potom neprávom zvrhnúť. Veď to je váš cieľ! ”
Následne sa upokojil, ustúpil o pár krokov a dodal:
“Ak to urobíš, nechám ťa odísť bez ujmy. Zabiť ťa nemusím, to je pravda. No vyzývam ťa na čestný súboj. Buď prehovor, alebo bojuj. Obháj svoju pravdu!”
Odpoveďou mu však bolo mlčanie. Celá miestnosť bola zastretá v tichu a jediné zvuky sa niesli zvonku. Tlmený dážď a hrmenie z búrky, ktorá sa medzi časom rozpútala. Element ju však nevnímal, pretože v duchu uvažoval.
Nechcel sa s ním púšťať do boja. Aj keď z vlastných skúseností vedel, že šermiari nie sú v boji proti letiacim plameňom moc zdaný súperi, mohol by utŕžiť nejaké zranenia a tento súboj naozaj nič dôležité nevyrieši. Nech aj vyhrá ktorýkoľvek z nich, situáciu v kráľovstve to neovplyvní a oni sa iba zbytočne zrania.
No na druhej strane, predsa nebude ľuďom klamať!
On naozaj pevne veril, že kráľ za tie útoky môže a nebude konať proti vlastnému presvedčeniu. Pokiaľ bude musieť bojovať aby obhájil pravdu, tak to urobí. Aj keď mu teraz boj pripadal ako to najhoršie možné riešenie.
“Počúvam,” prehovoril cudzinec po chvíli, keď bol Element ešte stále ticho, “alebo nakoniec pristúpiš na súboj?!”
A to už Element nevydržal. Vrela v ňom zlosť zo všetkého čo sa mu tento človek snažil nanútiť. Možno je bojazlivý a mladý, ale toto si nenechá. Pristúpi na súboj!
Plamene na dlaniach sa mu opäť rozhoreli ešte väčšie ako predtým. A navyše rozžeravené až tak, že sa sfarbili do červena. Teraz vyzeral naozaj nebezpečne a v poslednej chvíli dúfal, že si to bojovník ešte rozmyslí. Že nakoniec nebude musieť bojovať.
No zaujal iba publikum. Neznámy vyzývateľ sa tváril skôr pobavene.
Bolo teda načase aby pozbieral všetku odvahu bojovať za svoju pravdu.
“Nebudem tým ľuďom klamať, radšej si zvolím súboj.”
Odpovedal mu napokon Element cez zaťaté zuby a vyšľahol smerom na neho prvý plamenný prúd. Tomu sa však tento cudzinec bez problémov vyhol. Stôl na ktorý plameň dopadol sa v momente rozhorel. Ľudia ešte za ním sediaci sa splašene odsunuli a vstali. Následne sa všetci ľudia pomaly začali presúvať k stenám, aby mohli v bezpečí sledovať priebeh tohto súboja.
“To už si urobil – už si klamal.”
Odvetil mu neznámy bojovník vľúdne a vyrazil do útoku. Elementove dobre mierené plamene akoby ho obchádzali - vyzeralo to, že sa im uhýba z absolútnou ľahkosťou. Raz sa dokonca prehol dozadu až tak, že sa hlavou takmer dotýkal zeme. Akoby ani nemal kosti v tele. Jeho reflexy boli úžasne rýchle a každý jeho pohyb precízne dovedený do dokonalosti.
Vyčkal na príležitosť a vrhol sa k Elementovi. Jedným veľkým skokom zo saltom ho preskočil a následne mu rýchlym a presným švihom meča prerezal šľachy na nohách. Element sa v bolestiach zvinul na zem. Videl, že bojovník teraz útočí na ostatných členov jeho družiny. Počul zvuk stretu ich čepelí, výkriky svojich spolubojovníkov a pobavený smiech jeho nepriateľa. Taktiež si uvedomil, že celá zadná časť miestnosti je v plameňoch a ľudia splašene utekajú von.
O chvíľu už počul iba bolestné vzdychy svojich druhov a to, ako ten neznámy muž prehovoril:
“Všetci ste už nejako ranený. Nesnažte sa so mnou bojovať. Bol som cvičený kráľovými generálmi a to vyše desať rokov. Možno nedokážem z rúk chrliť plamene či kúzliť, no moja ohybnosť, rýchlosť a najmä tvrdý tréning ma robia silnejším, než ste vy. No aj tak vás iba žiadam a myslím, že nežiadam veľa, aby ste...”
Element ho však ďalej nepočúval. Videl, že bojovník je mu otočený chrbtom a je pri ňom dosť blízko. Na pravidlá čestného súboja teraz nepomýšľal, pretože v ňom vrela zlosť a strach z porážky.
Z posledných síl vystrel pravú ruku a vyslal na svojho protivníka vlnu horúceho plameňa. Tá ho zasiahla celkom nepripraveného. V tom okamihu ho sila plamenné prúdu prehodila na druhý koniec miestnosti, kde veľmi tvrdo dopadol na drevenú podlahu. Plameň na ňom vzbĺkol a chvíľu vyzeral ako maják. No na Elementov úžas po pár sekundách vstal zo zeme a potácavým krokom vybehol von do otvorených dverí. Dážď ho okamžite uhasil. Následne sa obrátil naspäť do dverí a zakričal. V jeho hlase sa miesil hnev a bolesť.
“Ešte sa uvidíme, Element! A nabudúce budem pripravený aj na zákerné útoky. Veď čoho iného by ste vy boli schopní!”
* * *
“Pane?”
Ozval sa starý hlas. Osoba, ktorej patril, bola zjavne veľkým čarodejom. Prezrádzali to jeho hlboké múdre oči, dlhá starecká brada, nádherné obradné rúcho a biela drevená palica. Tá bola ozdobená runami a na jej vrchu sa tkvel diamant.
“Áno, Ruxar, počúvam vás.” Odvetil mu utrápený mladý hlas. Patril chlapcovi, ktorý sa len nedávno stal mužom. Mal honosný oblek, no to bolo všetko, čo na ňom v tomto momente bolo vznešené. Dokonca i koruna – symbol jeho úradu, ležala zašpinená vedľa na stole. Na spotenej tvári sa mu začínali rysovať vrásky, ktoré jeho vzhľadu vôbec neprospievali. A od nevyspatosti mal kruhy pod očami. Zodpovednosť, ktorá sa na neho teraz valila, bola priam neúnosná.
“Prebehol ďalší útok, predvčerom.” Oznámil čarodej kráľovi dôvod svojej návštevy.
Ten si len vyčerpane vzdychol a spýtal sa:
“Ešte stále sme nezistili, kto môže za tie útoky?”
“Pracuje sa na tom, pane.” Odpovedal mu starec.
“To sa pracovalo aj pred týmto útokom, aj pred predošlým, a aj pred tým pred ním. Mám pokračovať?” Opýtal sa sklamane.
“Nie, pane. Ale uisťujem vás, že robíme čo môžeme. Dnes sa náhodou jednej z vašich veštíc podarilo zistiť, že posledný útok prežili dve osoby. Čo je myslím, dosť zaujímavý zvrat vo vývoji udalostí.” Vysvetlil Ruxar a zaradoval sa, keď na kráľovej utrápenej tvári uvidel iskričku radosti.
“Ako to?” Nechápal on. Veď doteraz tie hrozivé útoky nikto neprežil. Z oznámení svojich generálov, ktorí vždy prezerali miesta útokov, sa už pred časom dozvedel, že skoro všetky obete mali v sebe ešte aj ranu istoty. Zrejme preto, aby nikomu nemohli povedať, kto ich napadol. Aby nebolo možné niekoho za tieto útoky viniť priamo a mohli byť vymýšľané falošné obvinenia – na neho. Zrejme to bol účel výprav, pretože väčšina cenností ostala vždy na mieste.
“Nejakým spôsobom im utiekli. Ešte to nevieme presne. Ale tí by vám mohli pomôcť, pane. Mohli by očistiť vaše meno.” Posmelil ho starec s úsmevom na tvári.
“Ja viem,” odvetil mu túžobne mladý kráľ, “chcem o nich vedieť všetko. Odkážte všetkým našim vešticiam aby zisťovali, kto sú tí ľudia a kam majú namierené. Potom ich nájdite, ale nenápadne. Pošlite našich najlepších mužov.”
“Vykonám, pane.” Odpovedal mu opäť čarodej a vykročil k dverám.
“A Ruxar...” Zadržal ho kráľ.
“Áno, pane?”
“Ďakujem za všetko, čo pre mňa robíš. Dúfam, že vieš, že nemusíš.”
“Nemusím, ale chcem.”
“Dobre teda, tak už choď.” Prepustil ho a ten mlčky odišiel. Potichu zatvoril dvere a opäť ho nechal samého v jeho trápení
Potom sa mladý kráľ sa znovu ponoril do úvah o tom, ako by mohol nepriaznivú situáciu zvrátiť. Konečne mal nový oporný bod. Tým malo byť svedectvo tých utečencov. Len dúfal, že ich jeho vojaci nájdu včas.
Vedel, že sú vo veľkom nebezpečenstve, pretože ten, komu ušli nebude chcieť, aby sa o tých útokoch niekto dozvedel. Pretože určite chce, aby si ľudia mysleli, že za ne môže kráľ – teda on. Nebol žiadny iný dôvod, na čo by boli tieto útoky robené. Inak by to bolo iba bezduché vraždenie bez akéhokoľvek zisku útočníkov.
No tento cieľ sa im daril. Mnoho ľudí ho kvôli presvedčeniu, že za ne môže znenávidelo. Hoci on s nimi nemal nič spoločné a odkedy začali sa im vždy snažil zabrániť.
A Taktiež vedel, že ak tých utečencov čoskoro nenájdu, tlak vzbúrencov – rebelov a más ľudu, ktoré sa k nim pridali, už bude taký silný, že bude musieť odstúpiť. Pripustil však, že ak to bude nutné, urobí to. Možno ho ľudia nazvú zbabelcom, ale aspoň zabráni násiliu vojny. Pokiaľ je táto situácia daná jeho chybami, musí niesť následky.
Istý podiel viny na ňom určite spočíva, lebo ako každý mladý vládca i on robí chyby...
Pretože aj keď za tie útoky nemohol, boli tu i iné veci, kvôli ktorým sa ľud búril. Tak dokým môže, zistí aspoň, do akej miery sú tieto obvinenia pravdivé. A to už čoskoro.
FAQ
Hľadať
Členovia
Registrovať
Prihlásenie
