Milé deti. Kde bolo tam bolo, v jednej vzdialenej krajine, žil Ujo menom Róbert. Tento Ujo o sebe rozhlasoval, že o všetkom vie a zo všetkým si vie rady. Boli by ho i ľudia začali volať vševed, lež ktosi múdry navrhol, nech i preukáže svoje mocné slová. On veľmi pekne rozprával a hory-doly sľuboval, nuž mu zverili moc nad krajinou, nech sa teda ukáže. No beda prebeda. Len čo sa vlády nad krajinou zhostil, už začal svoje slová meniť. Že on vraj celkom tak všetko nemyslel. Alebo že hoci on veľmi chce, tak nie je možné splniť to. Nuž tak si povolal zopár pomocníkov. Jeden z nich bol síce len dvorný Gašpar, no čo mu povedal, to splnil, a keďže Ujo Róbert ani o iné nežiadal, stali sa z nich veľký priatelia. Ďalším bol jeho minister vojny, muž chrabrý a odvážny, národne uvedomelý s tými najsprávnejšími názormi na nepriateľov vlasti. I zanadávať im vedel, keď bolo treba. A že to bolo treba veru často, nadával skoro stále. Posledným Róbertovým kamarátom bol jeden starý múdry Ujo, ktorý za svojho času tiež sa za dokonalého pokladal, avšak teraz zo svojej dobroty rozhodol sa podriadiť Ujovi Róbertovi. I vládli teda spolu, štyria, nuž i zdalo sa že čosi veľké pre krajinu vykonajú. No akási zvláštna vec sa stala. Sťaby čarovným prútikom, ich sľuby sa rozplynuli a z toho čo predtým narozprávali nesplnilo sa skoro nič. Za to mnoho hlúposti povymýšľali – ajajaj! Tie radšej ani menovať nebudem, milé deti, lebo iste by táto rozprávka pre vás pridlhá bola. A vy iste chcete ešte počuť, čo sa stalo potom. Lenže nie každá rozprávka končí šťastne a tak to bolo i v tomto prípade. Hoci múdry ľudia k moci Uja róberta pustili, akosi zabudli mu z nej odobrať, keď svoje sľuby nesplnil. Nuž a on ako vodca krajiny, všetky slová o nesplnených sľuboch za neplatné prehlásil a sám seba mocou mu zverenou, dokonalým vyhlásil. A tak Možno panuje dodnes, pokiaľ nepomrel.
_________________ Nie je múdry ten, kto to o sebe tvrdí, ale ten, o kom to vravia iní. Žiadny učený z neba nespadol
|