Vím, ďalší prológ, ale hneď píšem pokračovanie. Enjoy please.
Denník a Snár Prológ
Bolo teplo, no tá energia, ktorú slnká darovali zemi a zem nám, ma neodradzovala z cesty za výskumom. Koč sa suchou krajinou ťahal pomaly tak, ako boli vyčerpané kone, a lenivo vŕzgal. Bolo mi teplo, neskutočne teplo a aj keď som bol v tieni a ovievali ma dve cudzinecké ženy. Teda cudzincom som sa stal po prekročení hraníc ja, ale to je už jedno. Presvedčil by som ich tým jednou vetou, že som sa narodil tam kde ony. Chcel som tým povedať... bolí sprosté ako sliepky. Vedľa mňa sedel môj učiteľ, majster, zároveň človek, ktorý mi bol otcom a čítal si akési spisy. Občas sa poškrabkal v hustej šedivej brade a spokojne si mrvil akési slová popod nos. Tie ženy po mne pokukovali. Nechápal som prečo nedokážem ovládnuť svoju vôľu na toľko, aby som nebol nervózny. Potom som si uvedomil, že sú mi vlastne ľahostajné, naozaj neviem na čo ich majster zobral s nami. To neskutočné teplo ma prívádzalo do neustáleho smädu. Otváral som už druhú čutoru a nenásytne pil. Hltal. Napokon ma zmohla únava.
Kráčal púšťou. Necítil som si nohy a keď som sa pozeral na ruky nevidel som prstov toľko, aby som mohol byť spokojný. Bol to len sen. Kráčal som, a keďže to bol sen rozhodol som sa nešetriť svoje sily a zdolať piesočnatú dunu, ktorá bola predo mnou. Išlo to ľahko a na vrchole duny sa hrdo týčila skala. Nemožné. Mala po obvode do kruhu vytesané stúpačky, čo mi ostávalo iné, ako zdolať ďalší vrchol? Vo výške, v ktorej som sa ocitol bola malá plocha na státie. Tá skala bola skoro ako ihlan, hrotom som bol ja. Začal som sa rozhliadať, obloha bola nado mnou zamračená, chýlilo sa k búrke. V diaľke sa prestierala oáza, ako jemný hodváb na ženskom tele, lákala ma, rozhodol som sa ísť za ňou. Osviežiť sa jej čarom. No bol to sen, a v snoch som zvyknutý, kvôli mojej slabej vôly, ktorá je mi tvrdo vyčítaná, že svoje sny neviem ovládať, a len málokedy dosiahnem to čo chcem. Začalo pršať a púšť sa v okamihu premenila na more, ba rozzúrený oceán. Čierne vlny bili do skaly, na ktorej som stál, upokojoval som sa, že skala nespadne. Bol to len sen. A dúfal som, že tam, kde spím sa mi nezvýšil tep srdca ani o jedno udretie. No priam som sa zľakol. Z môjho kľudu ma vytrhol blesk a okamžitý hrom, ktorý z neba udrel priamo do mňa a bol uzemnený v skale, ktorá sa nebezpečne začala nakláňať. Napokon sa prelomila a ja som skončil v sprievode s veľkým šplechom na dne rozzúrenej vody. Bola tam ale pokojná, cítil som sa tak ľahko. Nemožné, ten tlak zhora by som neprežil. Zľakol som sa, že môžem to pohodlné uvoľnenie a beztiaž prekaziť svojimi myšlienkami a stalo sa tak. Tú pokojnú tmu prerazil žiariaci útvar, a blížil sa smerom ku mne. Zreval som bolesťou, na mojom hrudnom koši pristál špic žiariacej a rozžeravenej pyramídy. Voda okolo mňa syčala, vírila sa. Kričal som, nič nebolo počuť. Do toho všetkého niekto kričal moje meno. „Nuodai!“
|